Vývoj človeka

Behom vývoja na starom Saturne sme začali vyvíjať fyzické telo. Behom vývoja na starom Slnku sme začali vyvíjať éterické telo a počas vývoja na starom Mesiaci sme vyvíjali astrálne telo. Počas zemského stavu vyvíjame ja a pripojíme toto ja k ostatným článkom ľudskej prirodzenosti, ktoré sa začali vyvíjať skôr.

Behom poatlantských epôch sa vyvíjala naša duša. V 1. epoche - éterické telo, v 2. - astrálne telo, v 3. - duša cítiaca, v 4. - duša rozumová, v dnešnej 5. - duša vedomá. V 6. epoche sa rozvinie predovšetkým to, čo označujeme ako duchovné ja, a v 7. - životný duch. To, čo nazývame duchovný človek, sa bude vyvíjať po veľkej katastrofe v ďalekej budúcnosti.

Celý tento vývoj jednotlivých článkov duše je viazaný na pozvolné včleňovanie ľudského ja, čo je úlohou pozemského vývoja.

Ľudské éterické telo bolo založené na starom Slnku. Toto éterické telo je možné rozvíjať jemnejšie, možno do neho zasahovať skrze neskoršie články, ktoré človek v sebe vyvíja. Keď sa človek vtelil do staroindického tela, mal na pomerne vysokom stupni éterické telo. Ale v tomto poatlantskom období pracuje na ňom so získaným ja, so všetkým, k čomu sa zatiaľ dopracoval. Vpracováva do neho jemnejšie útvary. V našej poatlantskej kultúre sa v podstate rozvíja jemnejšie vpracovávanie do rôznych článkov ľudskej prirodzenosti. Ja pracuje v súčasnosti na vývoji duše vedomej. V duši rozumovej, cítiacej a vedomej žije ľudské ja svoj vnútorný život. V našom piatom období ja žije hlavne v duši vedomej, v ktorej sa môže jasne prejavovať. Ja má v našej dobe veľké poslanie stavať na sebe samom. Duchovné ja, ktoré budeme vyvíjať v 6. epoche je nad sférou ja. A človek by nemohol v tejto neskoršej budúcnosti vyvíjať svoje duchovné ja z vlastných síl. Tu mu musí pomáhať to, čo na Zem priteká skrze sily vyšších bytostí. Človek je s vývojom ja tak ďaleko, že pokiaľ ide o neho samého, môže sa vyvinúť iba k duši vedomej. Až do konca zemského stavu mal človek vyvíjať svoje ja. K tomuto vývoju by mal príležitosť v duši cítiacej, rozumovej a vedomej. Ale duchovné ja sa má stať ľudským vlastníctvom až na Jupiteri. Na Jupiteri sa bude človek stavať k duchovnému ja asi tak, ako sa na Zemi stavia k ja. Keď človek už behom zemského vývoja vyvíja i duchovné ja, tak sa k tomuto duchovnému ja nemôže stavať tak ako k ja. O našom ja hovoríme "To sme my sami." Keď sa v 6. epoche vyvinie duchovné ja, potom nebudeme môcť toto duchovné ja oslovovať ako seba samého, ale potom povieme: "Naše ja sa vyvinulo až po určitý stupeň, takže naše duchovné ja može vyžarovať akoby z vyšších svetov ako anjelská bytosť, nie my sami, ale anjel, ktorý nás preniká." Až na Jupiteri sa bude javiť tak, že je našou vlastnou bytosťou ako naše ja.

V budúcej 6. epoche sa budeme cítiť akoby vyzdvihovaní k niečomu, čo do nás žiari. Nepovieme: "Duchovné ja vo mne", ale povieme: "Ja podielnik bytosti, ktorá do mňa svieti z duchovného sveta, ktorá ma vedie, ktorá sa milosťou vyšších bytostí stala mojím vodcom. To, čoho sa nám dostane až na Jupiteri ako nášho vlastníctva, budeme pociťovať ako akéhosi vodcu, žiariaceho z vyššieho sveta. A tak tomu bude neskoršie s životným duchom i duchovným človekom. Vtedy bude človek o sebe hovoriť inak ako dnes. Dnes hovoríme: "Máme tri schránky - telo fyzické, éterické a astrálne." V nich máme svoje ja, vlastný pozemský statok, ktorý sa vyvíja v týchto troch schránkach. Tieto tri schránky sú našou nižšou prirodzenosťou. V budúcnosti bude človek hovoriť: "Mám nielen svoju nižšiu prirodzenosť a moje ja, ale mám vyššiu prirodzenosť." Budeme sa v budúcnosti cítiť postavení doprostred medzi svoju nižšiu a vyššiu prirodzenosť. Nižšiu prirodzenosť poznáme už teraz. Človek behom svojho vývoja vyrastá od svojho štvrtého k piatemu, šiestemu, siedmemu článku. Tieto články sa však stanú behom pozemského vývoja nie naším vlastníctvom, ale niečím, k čomu dospejeme postupne.

Naším pozemským poslaním je rozvinúť ja. K tomu nám dali príklad nás predchádzajúce bytosti, ktoré označujeme ako Anjelov, ktorí ho prežívali na predchádzajúcich planetárnych vteleniach. Ale i vyššie hierarchie - Archanjeli alebo Archai - prežili toto na predchádzajúcich vteleniach našej planéty, na Mesiaci, Slnku, Saturne. Pre nich existoval aj vtedy štvrtý článok, ktorí vyvinuli. A potom v druhej polovici príslušných planetárnych vteleniach predvyvíjali to, čo sa v nich má plne vyvinúť až na Zemi, ako u nás duchovné ja na Jupiteri. Nevčlenili si to vtedy plne ako svoje vlastníctvo, ale k tomu nazerali.

Na starom Mesiaci boli bytosti, ktoré práve tak, ako my ľudia behom pozemského vývoja mali vtedy dospieť až k svojmu siedmemu článku. Rovnako ako my na Zemi dospejeme k siedmemu článku, tak podobne si to ony bytosti plne nevčlenili. Luciferské bytosti behom starého mesačného vývoja zostali asi v takej situácii, v ktorej by bol človek, ktorý by behom pozemského vývoja plne nerozvinul svoj piaty, šiesty a siedmy článok, ale by to odmietol, ktorý by sa zastavil už u článku štvrtého, piateho atď. Tieto bytosti, ktoré stoja na najrôznejšom stupni luciferských bytostí sa vtedy plne nevyvinuli. Ľudia prešli normálnym vývojom zo starého mesačného vývoja k pozemskému - priniesli si fyzické, éterické a astrálne telo. Na Zemi majú vyvíjať ja do ktorého majú prijať vyššie články. Iné bytosti, stojace vyššie ako človek, mali na starom Mesiaci rozvinúť už to, čo u nich zodpovedá ľudskému ja. Ale toto mesačné ja mohli u seba plne vyvinúť až vtedy, keby boli predvyvinuli všetko, čím by teraz pre nich bol piaty, šiesty a siedmy článok, čo ako piaty článok mali plne vyvinúť na Zemi. Mali dospieť až k siedmemu článku, ale oni k nemu nedospeli. Vyvinuli piatu alebo šiestu, nezastavili sa teda u štvrtej. Nerozvinuli ju však plne tým, že nepredvyvinuli siedmy článok, ale zastavili sa u piateho alebo šiesteho.

Všimnime si teraz dve skupiny týchto mesačných bytostí. Najskôr tie, ktoré vyvinuli piaty článok, ako by sme my vyvinuli duchovné ja a potom skončili a nevyvinuli šiesty a siedmy článok. Druhá skupina luciferských bytostí vyvinula i šiesty článok, nie však siedmy. Na začiatku pozemského vývoja čakala jedna časť na to, aby behom zemského vývoja mohli vyvinúť šiesty článok - bytosti, ktoré na Mesiaci dospeli iba k rozvoju piateho článku. A druhá časť chcela rozvinúť siedmy článok. To očakávali od zemského vývoja. Potom sem prešiel človek so svojimi tromi článkami, aby vyvíjal štvrtý. Môžeme rozlišovať človeka čakajúceho na rozvoj svojho ja a luciferské bytosti, ktoré čakali na rozvoj šiesteho alebo siedmeho článku. Nebudeme si tu všímať tie bytosti, ktoré chcú rozvinúť svoju piatu časť na Zemi. Tieto tri druhy bytostí dospeli do pozemského vývoja. Iba jedna skupina mohla získať na Zemi fyzické telo, lebo podmienky, ktoré Zem poskytuje pre fyzický vývoj tela, môže poskytnúť iba pomocou zemských pomerov pre štvrtý článok. Iba tá skupina, ktorá chcela rozvinúť na Zemi svoj štvrtý článok - ja, mohla získať fyzické telo. Bytosti, ktoré chceli rozvíjať šiesty a siedmy článok nemohli fyzické telo získať. Tieto bytosti si museli povedať: "Nájdeme fyzické ľudské telo v ktorom ľudia chcú vyvíjať svoje ja a musíme vyhľadávať ľudí, ktorí patria k najvyvinutejším, pretože vyvinuli ja. Do tých vnikneme a v nich musí naša bytosť pracovať tak, že môžeme vyvinúť svoj šiesty, siedmy článok." To malo za následok, že medzi obyčajnými ľuďmi starej doby boli takí, ktorí boli posadnutí vyššími luciferskými bytosťami. Tieto luciferské bytosti stáli vyššie ako človek, pretože vyvíjali šiesty alebo siedmy článok a človek len štvrtý. Takéto vyššie luciferské bytosti chodli vtedy po Zemi v ľudských telách. Boli vodcami pozemských ľudí. Vedeli a dokázali viac než iní ľudia. O týchto bytostiach nám hovoria staré povesti a legendy. Boli tu a tam veľkými zakladateľmi miest, vodcami národov a pod.

Luciferské bytosti, keď nemôžu sami získať telo, sa snažia pokračovať vo vývoji v iných ľudských telách. Mali túžbu posadnúť človeka a robia to dodnes. V ľudskej duši pracuje Lucifer so svojimi zástupmi, sme dejiskom luciferského vývoja. Vyvíjajú sa v nás. A to je práve ľudským pokušením, že v človeku pracujú luciferskí duchovia. Kvôli nim je vývoj na Zemi abnormálny. Robí to tak, že posadne človeka. Nie je to nič zlé v ľudskej prirodzenosti. Lebo tým, že v našej dobe môžeme pestovať dušu vedomú, môžeme byť posadnutí luciferskou bytosťou, ktorý vyvíja svoj siedmy článok. Taký človek je géniom, ktorý je prežarovaný touto vyššou bytosťou a je nepraktický pre bežné úkony, ale v určitom obore otvára nové cesty. Luciferského ducha by sme nemali nenávidieť. Aj keď sa vyvíja v človeku ako príživník, tým, že je ním posadnutý pracuje ako génius ako človek inšpirovaný. Luciferskí duchovia sú potrební. Geniálni ľudia sú tí, v ktorých pôsobí luciferská bytosť. Lucifer sa podstatne zúčastňuje kultúrneho pokroku na Zemi. A je úzkoprsosť tradičného kresťanstva vidieť v luciferskej bytosti iba zlého diabla. Človek by nenašiel cestu k vývoju piateho, šiesteho článku, keby ho luciferskí duchovia neposúvali dopredu. Hľadajú svoj vlastný vývoj a my tak môžeme vyrastať sami nad svoje ja. Musíme uznávať oslobodzujúci prvok luciferského princípu, ktorý bol tiež vložený dobrými bohmi.

Nastane doba, kedy najmocnejší, najvýznamnejší z luciferských duchov, ktorý bude chcieť ľudí vyviesť nad seba samých, bude zbožňovaný a považovaný za veľkého vodcu ľudstva. Povstane obsiahly geniálny duch, ktorý sa zmocní ľudskej prirodzenosti a prestúpi ju svojou genialitou. Bude sa hovoriť: "Veď on je viac ako Kristus." Lebo v podstate Kristus nebol ničím iným než tým, ktorý poskytol príležitosť k rozvoju ja. Lenže ja dáva príležitosť behom pozemského vývoja dosiahnuť až siedmeho článku. Tak budú proti sebe stáť duch Kristov a duch tejto bytosti. Keď si ľudia povedia: "Kristus podáva len štvrtý princíp, tu sú však duchovia, ktorí davajú šiesty a siedmy princíp." Potom ľudia, ktorí takto uvažujú voči Kristovi, budú uctievať Antikrista. Takto sa bude v budúcnosti uplatňovať postavenie Antikrista ku Kristovi. Vonkajším rozumom sa nebude môcť nič namietať proti takýmto veciam. Lebo v zmysle rozumu a geniality bude mnohé chytrejšie u Antikrista než to, čo ako najhlbší ľudský princíp bude od Krista stále viac vtekať do duše.

Pretože Kristus prináša človeku štvrtý makrokozmický princíp, ktorý pretože je makrokozmický, je nekonečne dôležitejší než všetky mikrokozmické princípy a je silnejší než tieto princípy. Je podobný ľudskému ja, je silnejší než všetky ostatné princípy, ktorých možno behom pozemského vývoja dosiahnuť. Spôsob akým najväčšie pravdy pristupujú k človeku je ten, že tieto pravdy vyvierajú v Kristovi ako hotové zo štvrtého makrokozmického princípu a z neho prechádzajú na ľudí. Je postarané vo vývoji ľudstva o to, aby ak aj všetok luciferský dôvtip bude veľa mudrovať o Kristových slovách, aby potom postupne prenikol k ich prostote a veľkosti a týka sa to tiež Kristových činov. Luciferom prestúpený rozum nedokáže tieto veci chápať. Ale duchovná veda bude povolaná, pochopiť tieto deje do najmenších jednotlivostí. Nebude odmietať to, čo ako piaty, šiesty a siedmy princíp môže prevýšiť štvrtý makrokozmický princíp. Napriek tomu bude vo štvrtom marokozmickom princípe vidieť najväčší impulz, ktorý bol daný zemskému vývoju. Do istej miery je oprávnená námietka, že Lucifer vedie hore k iným, ale iba k mikrokozmickýmm princípom. Kristus je akoby ústredným bodom, kde bytosť pôsobí tým, čím je. Okolo Krista je zhromaždených dvanásť bódhisattvov sveta, na ktorých žiari to, čo vychádza z Krista, a ktorí toto vyžarovanie najskôr v zmysle spracovania múdrosti pozdvihujú k vyšším princípom. Všetko ale vyžaruje - tiež na vyššie princípy - zo štvrtého princípu, pokiaľ sa vyvíjajú na Zemi. Tým je vzhľadom ku Kristovej jedinečnosti vyvolaných veľa omylov. Nie je jasné, čo činiť so štvrtým makrokozmickým princípom v Kristovi. A aj keď sa môžu vyvinúť vyššie princípy, tak sú to práve len mikrokozmické princípy luciferských bytostí.

Antikrist snáď bude považovaný za chytrejšieho, geniálnejšieho než Kristus. Získa mnoho prívržencov. Musíme sa pripraviť na to, aby sme sa nenechali oklamať.

Prebehne sedem vývojových období Zeme. Prvé dve sú nepodobné našej dobe. Tretie sa odohralo na mieste medzi dnešnou Afrikou, Áziou a Austráliou, na starej Lemúrii. Tam existovala medzi vtedajšími ľuďmi malá skupina tých najpokročilejších. Táto skupina bola najposlednejšou rasou. Tá založila sedem rás Atlanťanov. Posledná lemurská rasa založila rasy atlantské. Piata atlantská rasa dala základ našej kultúre. Šiesta z našich kultúr založí budúcu kultúru po veľkej vojne všetkých proti všetkým, a najposlednejšiu kultúru založia tí, ktorí sú naznačení siedmimi trúbami. A čo nastane po tejto kultúre? Vtedy príde naša Zem k cieľu svojho fyzického vývoja. Dôjde k premene všetkých vecí a bytostí na našej Zemi. V šiestom období ľudia ponesú vo svojich tvárach svoje dobro a zlo, potom o to viac musíme povedať o onom siedmom období, že človek svojou podobou - a všetky bytosti svojou podobou - budú vyjadrovať dobro a zlo v oveľa väčšej miere ako v šiestom období. Všetka hmota ponesie znamenie ducha. V tomto siedmom období nebude nič, čo by sa dalo nejako skrývať. Už obyvateľom šiesteho obdobia nebude možné, aby niečo skrývali tomu, kto má pre to zrak. Zlý bude vyjadrovať zlo, dobrý dobro. Ale v siedmom období nebude ani možné, rečou skrývať to, čo bude v duši. Myšlienka už nebude nemou myšlienkou, ktorú možno skryť. Ak bude duša myslieť, potom bude aj dávať zaznievať svojim myšlienkam navonok. Potom bude myšlienka takou, ako sa javí už dnes zasvätencovi.

Zasvätencovi zaznieva dnes myšlienka v dévachane. Ale tento dévachan zostúpi až do fyzického sveta tak, ako v šiestom období zostúpi až do fyzického sveta svet astrálny. Už dnes možno šieste obdobie nájsť v astrálnom svete, siedme vo svete nebeskom. A potom Zem dospeje k cieľu svojho fyzického vývoja. Potom sa Zem premení v astrálne nebeské teleso. Fyzická podstata sama o sebe zmizne, ona jej časť, ktorá do tejto doby našla možnosť, aby sa preduchovnila, prejde do ducha, nadobudne astrálnu podstatu. Všetky bytosti Zeme, ktoré až doteraz nachádzali možnosť vo svojej vonkajšej materiálnej podobe vyjadrovať dobrotu, ušľachtilosť, krásu - ktoré vo svojej tvári ponesú odtlačok Krista, ktoré vo svojich slovách budú prejavovať Krista, všetky tieto bytosti budú mať moc rozpustiť svoju fyzickú hmotu, ako vlažná voda rozpúšťa soľ. Ale to, čo až doteraz nedospelo tak ďaleko, aby sa vo svojej materiálnej telesnosti stalo prejavom ušľachtilosti, krásy a dobra, to nebude mať silu na to, aby hmotu rozpustilo, to zostane v hmotnosti. To zatvrdne do hmoty, to si podrží svoju hmotnú podobu. Na tomto stupni pozemského vývoja vstúpia do duchovna čisté postavy, ktoré budú v tomto astrálnom svete žiť a ktoré zo seba vylúčia inú materiálnu guľu, ktorá bude obsahovať bytosti, ktoré nebudú spôsobilé k vzostupu, pretože nedokážu prekonať hmotu. Tak pôjde naša Zem v ústrety svojej budúcnosti. Jej hmota sa bude čoraz viac zjemňovať tým, že duša z vnútra túto hmotu postupne zušľachtí, až nadobudne sily, aby sa rozpustila. Potom nastane čas, kedy nerozpustiteľné časti budú vypudené v osobitnej svetovej guli.

Čo privedie tieto dobré bytosti k schopnosti rozpúšťať hmotu? Je to práve sila lásky, získaná Kristovým princípom. Bytosti nadobudnú schopnosti rozpúšťať hmotu tým, že do svojej duše prijmú lásku. Čím viac sa duša stane vrelejšia láskou, tým účinnejšie bude môcť pôsobiť na hmotu, zduchovní celú Zem, zastralizuje ju, premení ju v astrálnu guľu. Ale práve tak, ako láska rozpustí hmotu ako vlažná voda soľ, tak opak lásky potlačí, opäť siedmimi stupňami vývoja, všetko to, čo sa stalo nespôsobilým k naplneniu poslania Zeme. Opak božskej lásky sa nazýva Boží hnev - to je technický výraz. Tak ako táto láska bola počas štvrtého kultúrneho stupňa a súčasného poatlantského obdobia - ľudstvu vštepovaná, ako sa bude čoraz viac nadobúdať vrelosti v posledných kultúrnych stupňoch našej doby, v šiestom a siedmom, tak na druhej strane narastá to, čo okolo seba zatvrdzuje hmotu: Boží hnev. A toto pôsobenie Božieho hnevu sa nám znázorňuje v Jánovej Apokalypse vyliatím siedmich čaší Božieho hnevu. Predstavte si, ako to celé bude obrazne vyzerať: Zem bude vo svojej hmote čoraz jemnejšia, a aj človek sa bude vo svojej hmote čoraz viac zduchovňovať, a najhrubšie časti budú viditeľné ako jemné šupiny, aké odhadzujú napr. plazy alebo slimáky. Tak sa budú tvrdé časti čoraz viac integrovať do zjemňujúcej sa hmoty. V poslednom období, v období zvukov trúb, by ste už jasnozrivým zrakom videli, ako ľudia majú jemné, preduchovnelé tela. A tak tí, v ktorých hmota zatvrdla, uchovajú v sebe dnešné najdôležitejšie súčiastky hmoty, tie budú potom odpadávat ako šupiny do tejto hmotnej guľe, ktorá zostane po tomto období, naznačenom zvukmi trúb.

Lebo čo človek zo seba urobil, keď toto šieste a siedme obdobie pominulo? Čo potom človek urobil zo svojho tela? Ak sa pozrieme teraz na ľudské telo, tu ešte nie je výrazom vnútornej duševnosti. Ale bude čoraz viac vyjadrením toho, čo duša prežíva vo svojom vnútri. Vonkajšia telesnosť sa stane výrazom dobra tým, že človek prijme najvznešenejšie posolstvo, najvznešenejšiu náuku, aká na tejto Zemi existuje. A touto najvznešenejšou náukou na Zemi je posolstvo o Kristovi. Musíme to však prijať! Nie však obyčajným rozumom! Musíme to prijať do svojho najhlbšieho vnútra tak, ako prijímame potravu do tela fyzického. A ľudstvo bude za vývoja na terajšom kultúrnom stupni čoraz viac prijímať toto radostné posolstvo do svojho vnútra. Bude považovať prijatie posolstva lásky za cieľ poslania Zeme. V evanjeliach je obsiahnutá sila lásky, všetky sila lásky. A jasnovidec nemôže povedať nič iného ako: "Vidím pred sebou v duchu dobu, kedy to, čo je v evanjeliu, nebude už vonku - v knihe, ale kedy to prejde do samotného človeka."

Vznikne astrálna Zem a do tejto astrálnej Zeme vojdú všetky bytosti, ktoré nadobudli potrebnú zrelosť, ktoré sa stali schopnými, aby sami prekonali svoju hmotu a používali ju v službe ducha. Naproti tomu všetko, čo nedokáže svoju telesnosť, svoj hmotný prvok premeniť v duchovné, všetko čo lipne na hmote, bude vyplavené a vytvorí akúsi vedľajšiu Zem.

A teraz pozorujte to, čo bude v človeku žiť ako prejav vlastnej schopnosti prijímať Krista. Je to to isté, čo Pavol nazýva posledným Adamom, zatiaľ čo prvého človeka, ktorý vstúpil do bytia vo fyzicky viditeľnom tele, nazýva prvým Adamom. V lemurskom čase, nachádzame už na Zemi rôzne zvieratá, ale človek nie je ešte zjavne viditeľný, je ešte éterický. Potom sa zhusťuje, priberá nerastné súčiastky a objavuje sa vo svojej prvej podobe, tak ako keď sa voda zhusťuje v ľad - tak vystupuje fyzický človek. Fyzický vývoj pokročí tak ďaleko, že všetko pozemské sa bude môcť rozpustiť a zmiznúť. Preto sa objaví človek, ktorý má éterické telo, ako posledný Adam. Prvý Adam mal schopnosť vidieť Zem vo fyzickom tele prostredníctvom fyzických zmyslov, posledný Adam, s telom duchovným, bude fyziognómiou vnútornej Kristovskej schopnosti. Preto aj Pavol nazýva Krista posledným Adamom. Tak sa uzavrie okruh ľudského vývoja. Človek zostúpil na Zem, a teraz nám v duchu vysvitá, čo sa raz z človeka stane. Keby ste mohli sledovať vývoj človeka až do doby, než vstúpil do fyzického tela, teda až do doby, keď ešte nebol viditeľný fyzickým očiam, keď takmer až zostúpil z éterického prvku, v ktorom sa stal najskôr útvarom vzdušne vodovým, potom chrupavkovitým, - potom by ste videli, ako aj naša Zem bola ešte úplne iná. V tejto dobe, ako človek zostúpil na Zem, nebolo vlastne ešte ríše nerastnej. Najnižšou ríšou bola vtedy ríša rastlinná. Zem bola oveľa mäkšia. Rozdelenie všetkých tekutých a plynných látok bolo úplne odlišné. Keby ste teda Zem videli pred tým, ako človek zostúpil z jej atmosférickej oblasti na pevnú pôdu, nebola by sa vám zdala byť takým výtvorom, ako ju opisuje dnešná geológia, ale môžeme povedať, že naša Zem ako celok bola vtedy oveľa bližšie organizmu. Touto Zemou prechádzali rozmanité pravidelné prúdy. Zem sa skôr podobala živej bytosti ako to, čím je dnes. A človek, ktorý bol v onej dávnej dobe skôr bytosťou duchovno-éterickou, neprichádzal vtedy na svet ako dnes, ale sa rodil takmer zo samotnej matky Zeme. Vtedy dávala samotná matka Zem tomuto ešte duchovne-éterickému človeku vlastné bytie. A človek, ako sa oddelil od celej Zeme, bol bytosťou, ktorá bola s celou Zemou skutočne spojená.

Predstavte si, ako v nejakom mäkkom telese vznikajú zatvrdnuté miesta, potom by ste mali približný obraz toho, ako sa vtedy ľudia rodili zo samotnej matky Zeme. Ľudia boli spojeni so Zemou rôznymi vzťahmi. Preto bol aj život ľudí úplne iný. Napr. dnešný krvný obeh v človeku, uzavretý pod jeho kožou, existoval tu vo forme prírodných síl a pokračoval na všetky strany von do okolia Zeme. Keby sme si chceli znázorniť, aké to vtedy bolo, museli by sme povedať, že vo vnútri Zeme sa utvorilo miesto, neviditeľné pre fyzické oko, ale zrejmé pre jasnozrivý zrak, ktoré sa odlišovalo od ostatného okolia, ale sily, ktoré tu pôsobili, súviseli nespočetnými nitkami s celou Zemou. To bol začiatok fyzického človeka. Tu sa dotýkame, ako už bolo povedané, významného a vážneho mystéria. Mystéria, ktoré zanechalo svoje posledné stopy v tom, že keď dnešný človek vstupuje do sveta, oddeľuje sa od materského organizmu prerušením pupočnej šnúry. Táto súvislosť s materským organizmom je posledný zvyšok onoho spojenia, ktoré človek mal s matkou Zemou. A ako dnes je človek Synom človeka, zrodený človekom, tak bol kedysi človek Synom Zeme, zrodený Zemou, pretože Zem bola ešte živou bytosťou. A človek sa stal samostatný tým, že pupočná šnúra, ktorou súvisel s celou Zemou, mu bola doslova prestrihnutá. Tým sa stal bytosťou, ktorá je plodená bytosťou sebe rovnou. Dnes človek pracuje na svojej duši, tým činí svoje telo stále podobnejšie duši. Až Zem dospeje na koniec svojho poslania, bude telo človeka utvárané tak, že bude vonkajším obrazom duše, ktorá do seba prijala Krista. Človek dospeje k tomu, že vštiepi svoje sily budúcemu vteleniu našej Zeme.

Ak by nezasiahli do nášho vývoja luciferské bytosti, v poslednej tretine atlantskej doby by bolo zamenené staré jasnovidné vedomie za vedomie predmetné prestúpené duchom. Takto však priviedli luciferskí duchovia človeka do stvrdnutého fyzického tela skôr. Človek následkom toho nahliadol do fyzického sveta skôr, než by tomu bolo inak a tým vstúpil v poslednej tretine atlantského času do úplne iného stavu, ako keby ho viedli len mocnosti božsky-duchovné. Keby ho viedli tieto mocnosti, zbadal by vonkajší svet akoby preduchovnený vyššími bytosťami, zatiaľ čo teraz videl len svet fyzický a svet duchovný sa od neho vzdialil. Do jeho astrálneho tela sa zaplietali luciferskí duchovia. A do jeho vonkajšieho nazerania, do vzťahu jeho ja k vonkajšiemu svetu, do rozlišovania tohto ja od vonkajšieho sveta, do toho sa zasa zamiešali - pretože sa človek spojil so svetom zmyslov - duchovia ahrimanskí, ktoré môžeme tiež nazvať duchmi mefistofelskými. Svoje telo fyzické, éterické a telo astrálne nemá človek v sebe tak, ako by ich mal, keby pôsobili len horní bohovia. Do svojho astrálneho tela prijal bytosti, označované ako bytosti luciferské, ktoré ho vyviedli z raja skôr, ako vlastne mal odtiaľ vyjsť. Následkom tohto pôsobenia luciferských duchov sa do ľudského nazerania zaplietli duchovia ahrimanskí, ktorí človeku teraz ukazujú vonkajší svet v zmyslovej podobe a nie akým je tento svet v pravde.

A čo v protiklade k Luciferovi spôsobil v človeku Ahriman? Lucifer spôsobil, že sily astrálneho tela sa stali horšími, než akými sa inak mali stať a že človek skôr zhustil svoju fyzickú hmotu. Avšak tým človek získal svoju slobodu, ku ktorej by sa inak nedostal. Ahrimanskí duchovia spôsobili, že človek nevidí duchovný základ sveta, ale že mu predstiera ilúzie sveta. Ahriman človeku dopomohol k mienke, že vonkajší svet je iba hmotným bytím, teda že v hmote - ani za hmotou - duch neexistuje. Až keď vieme, že aj v tej najmenšej častici hmoty existuje duch a ako predstava hmoty je lžou, - až keď vieme, že Ahriman je vo svete duchom ničiacim predstavy, až potom vidíme vonkajší svet v pravej podobe. Čo bolo ľudstvu potrebné, aby bolo zasa privedené vpred, aby neprepadli osudu, ktorý by mu pripravil Lucifer a Ahriman? Už za doby atlantskej sa muselo dbať, aby vplyv luciferských bytostí nebol príliš veľký. Existovali ľudia, ktorí na sebe pracovali takým spôsobom, že luciferský vplyv v ich astrálnom tele nebol veľký, mali sa na pozore pred tým, čo prichádzalo od Lucifera, vyhľadávali vo svojej vlastnej duši vášne, pudy a žiadosti, od neho pochádzajúce. A keď tieto od Lucifera pochádzajúce vlastnosti vyhladili, tým si opäť pripravili možnosť vidieť v čistej podobe to, čo by človek videl, keby nebol utrpel vplyvom luciferských a neskôr ahrimanských duchov. Čistým spôsobom života a starostlivým sebapoznaním, sa niektorí ľudia atlantskej doby snažili vytrhnúť z vplyvu Lucifera. A tým im bolo možné ešte v časoch, keď existovali zvyšky starého jasnozrenia, nazerať do duchovného sveta a vidieť niečo vyššieho, ako mohli vidieť ostatní ľudia, ktorí v sebe utvrdili následkom luciferského vplyvu fyzickú hmotu. Títo ľudia, ktorí sebapoznaním vymietli luciferský vplyv, tí sa potom stali vodcami atlantskej doby, môžeme tiež povedať: atlantskými zasvätencami.

Čo vlastne Lucifer urobil? Zamieril svoj útok najmä proti tomu, čo ľudstvo udržiavalo pohromade, čo sa v láske spájalo skrze krv. Títo ľudia vedeli Luciferov vplyv premôcť, tým dosiahli, že mohli túto súvislosť duchovne zrieť, vedeli, že to, čo človeka vedie vpred, to nespočíva v rozdelení, ale v tom, čo ľudí spája. Títo ľudia mali teda snahu takmer znovu privodiť pôvodný starý stav, pretože ešte nebol ohrozený luciferskou mocou. Usilovali o vyhladenie osobného živlu. V týchto časoch prastarého ľudského spoločenstva chceli vodcovia atlantskej doby viesť ľudí nahor. Po celý čas vývoja sa objavovali takí vodcovia ľudstva, ktorí prichádzali vždy znova a hovorili: "neupadnite do vplyvov, ktoré vás chcú vohnat do osobného ja. Snažte sa poznať to, čo ľudí v starých dobách držalo pokope! Potom nájdete cestu k božskému duchu." V podstate sa toto zmýšľanie udržalo v najčistejšej forme u starého hebrejského národa. Vodcovia starohebrejského národa vystupovali pred svojím národom so slovami: "Dospeli ste až k tomu, že každý jedinec v sebe zdôrazňuje svoje osobné ja, že každý hľadá svoju bytosť len sám v sebe. Ale vývoj podporujete len vtedy, keď osobné ja usmrtíte a napnete všetky sily, ktoré vás privádzajú k vedomiu pôvodu a spojitosti vás všetkých až nahor k Abrahámovi. Že ste všetci jednotlivými článkami vo veľkom organizme až hore k Abrahámovi. Keď sa vám hovorí: Ja a Otec Abrahám jedno sme!, A vy to prijmete do seba s vynechaním všetkého osobného, potom máte správne vedomie toho, čo vás vedie k božstvu, pretože k Bohu vedie cesta cez praotca!" Čo bolo základným nervom v vodcovstva tých, ktorí premáhali vplyv Luciferov, to si najdlhšie uchoval národ hebrejský. Ale ľuďom bolo zverené poslanie nie ja umŕtviť, ale ho vybudovať a kultivovať. Starí zasvätenci nemohli namietať proti osobnému ja nič iného ako to, že k starým bohom sa má vystupovať nahor cez praotca.

Keď na Zem prišiel veľký impulz Kristov, vtedy ešte len zaznela jasne a zreteľne iná reč. A táto reč sa mohla tiež chápať tak jasne a zreteľne len v národe hebrejskom, pretože tento národ zachoval až do najneskoršieho času to, čo môžeme označiť ako dozvuk starých atlantských zasvätencov. Kristus ale premenil reč starých zasvätencov, keď povedal: "Človek môže pestovať svoju vlastnú osobnosť, kedy nepodlieha len putám pokrvného bratstva, ale pozerá sa do svojho ja a tam hľadá božstvo a nachádza ho!" V tom, čo sme charakterizovali ako Kristov podnet , spočíva sila, ktorá - keď sa s ňou spojíme - nám umožňuje cez individualitu nášho ja, založiť od človeka k človeku puto duchovného bratstva. Tak bola sila Kristova niečím iným, ako sila vládnuca v okruhu tých, medzi ktorých Kristus vstúpil. Tu sa hovorilo: "Ja a otec Abraham jedno sme!" To musím vedieť, keď chceme nájsť cestu naspäť k božstvu. Ale Kristus hovoril: "Existuje iný Otec, skrze ktorého nájde ja cestu k božstvu, pretože ja alebo "Ja Som" a božstvo jedno sú!" Je večnosť, ktorú môžeš nájsť, keď zostaneš v sebe. Preto mohol Kristus silu, ktorú chcel ľuďom odovzdať, označiť slovami Jánovho evanjelia: "Skôr ako Abrahám bol, bolo Ja Som!" A toto "Ja Som" bolo práve meno, ktoré patrilo samému Kristovi. A ak sa človek prenikne vedomím: "Vo mne žije niečo, čo bolo oveľa skôr ako Abrahám, nepotrebujem ísť až k Abrahámovi, ale božského otcovského ducha nachádzam v sebe!," - Potom to, čo priniesol Lucifer na pestovanie a kultivovanie ja a čo viedlo k brzdeniu ľudstva, to môže človek premeniť v sebe v dobro. V tom spočíva práve čin Kristov, že vplyv Luciferov premenil v dobro!

Dajme tomu, že by pôsobili len vyššie duchovno-božské bytosti, ktoré spájali lásku s iba pokrvnými putami a od človeka by boli stále len požadovali: "Ak chceš nájsť cestu k bohom, musíš prejsť hore celú pokrvnú líniu. Potom by ľudia boli zoskupení do ľudského spoločenstva bez vlastného plného vedomia, takže by nikdy nedosiahli plného vedomia svojej slobody a samostatnosti." To vštepili človeku luciferskí duchovia do jeho astrálneho tela pred zjavením Krista, ktorých poslaním bolo ľudí navzájom od seba oddeliť (každého človeka chceli postaviť na vlastné nohy). To však, čo by muselo nevyhnutne nastať, keby šiel luciferský vplyv do extrému - čím by ľudia prepadli v nelásku - to Kristus premenil v dobro. Lucifer priniesol človeku slobodu a samostatnosť. Kristus však túto slobodu premenil v lásku. A Kristovým putom budú ľudia vedení k duchovnej láske. Čo urobili luciferskí duchovia, zdá sa z tohto hľadiska v inom svetle. Môžeme to stále ešte posudzovať ako nedbalosť a lenivosť, že títo duchovia zostali pozadu? Nie! Zostali pozadu, aby v zemskom čase spĺňali určité poslanie: Mali zabrániť stmeleniu ľudí prirodzenými putami v akúsi hromadnú kašu neosobného ľudstva, mali pripraviť individuálnu cestu ku Kristovi. Už na Mesiaci akoby si povedali: "Chceme sa vzdať nášho mesačného cieľa, aby sme mohli na Zemi pôsobiť v zmysle postupujúceho vývoja!" To je jeden z príkladov, ako zdanlivé zlo, zjavný omyl sa v celej svetovej súvislosti predsa obracia k tomu najlepšiemu. Aby mohol Kristus v pravý čas zasiahnuť do zemského vývoja, museli určití mesační duchovia obetovať svoje poslanie na Mesiaci a pripraviť príchod Krista. Z toho vidíme, že luciferské oneskorenie na Mesiaci môžeme rovnako dobre pochopiť ako obeť. Tým sa budeme čoraz viac približovať pravde, ktorú si má človek vpísať do duše ako vysokú mravnosť: Keď vidíš vo svete niečo zlé, nehovor, že tu je niečo zlého a teda nedokonalého, ale pýtaj sa: Ako sa môžem vyvinúť k poznaniu, že vo vyššej súvislosti je toto zlo premieňanie kozmickou múdrosťou v dobro? Ako dospejem k tomu, aby som si povedal: "Ak vidíš niečo nedokonalého, je to tým, že ešte nie si tak ďaleko, aby si pochopil dokonalosť aj v tejto nedokonalosti!" Kde človek vidí zlo, má pozrieť do vlastnej duše a sám seba sa spýtať: Čím to, že teraz - keď predo mnou vystupuje zlo - nie som tak ďaleko, aby som v tomto zle poznal dobro?

Po našej súčasnej kultúre bude nasledovať ďalšia kultúra, ktorá je charakterizovaná ako Slovanská. tu musíme mať na pamäti, že z tohto šiesteho kultúrneho stupňa budú vybrané ľudské duše, ktoré majú žiť v nasledujúcom veku. Tu, po vojne všetkých proti všetkým, bude sa v tvárach odrážať to, čo sa pripravuje v dušiach ľudí v našej dobe. Tak zvaný siedmy kultúrny stupeň bude mať menšiu dôležitosť. Žijeme v piatom kultúrnom stupni. Po ňom bude nasledovať šiesty, z ktorého vzíde určitý počet ľudí, plne chápajúcí spirituálne svet, preniknutých zmýšľaním bratskej lásky, ktorá vyviera práve z poznania ducha. V tejto šiestej epoche sa objavia najzrelejšie plody našej prítomnej kultúry. A nasledovať bude to, čo nie je ani teplé, ani studené, čo je vlažné. Čo bude teda nasledovať ako siedmy stupeň, to je niečo ako prezreté plody celkovej kultúry, niečo, čo prežije vojnu všetkých proti všetkým, čo ale v sebe nemá princíp pokroku. Tak tomu bolo aj vtedy, keď vznikla naša kultúra. I naša terajšia kultúra má pôvod v malej skupine atlantských ľudí. Aj atlantská kultúra mala sedem po sebe idúcich stupňov - kultúr. Takže najvyberanejšie obyvateľstvo starej Atlantídy, ktoré dalo základ našej kultúre, pochádza z piatej rasy (v Atlantíde môžeme hovoriť o rasách). Nasledovala potom ešte šiesta a siedma rasa. To boli takpovediac vlažné rasy. I tie pretrvali veľkú potopu, nebola v nich však naživo tryskajúca sila. Voči piatej kultúre boli asi v takom pomere, ako sa má drevitá, stvrdnutá kôra ku šťavnatej stonke. Preto neboli tieto dve rasy, schopné vývoja, boli doslova prezreté.

Oneskorené pozostatky týchto starých prezretých rás vidíte ešte dnes, najmä v čínskom národe. Čínsky národ sa vyznačuje tým, že sa nepripojil k tomu, čo bolo zjavené v piatej, kmeňovej rase. Vtedy, keď vošlo éterické telo do tela fyzického, dostal človek prvú vlohu k tomu, aby si mohol hovoriť ja. Tieto dve rasy túto dobu zmeškali. Tým síce vyvinuli vysokú kultúru, dobre známu, ktorá ale nebola schopná ďalšej kultivácie. Piata rasa všade vysielala svojich nositeľov kultúry, ktorí vytvárali nové, čoraz viac sa zdokonaľujúce kultúry národov. A to všetko rastie, od staroindickej kultúry až po našu. Šiesta a siedma rasa prepadli stvrdnutiu, a tým sa dostali do stacionárneho stavu. Čínska kultúra je ich zvyškom, nemôže sa vyslobodiť sama zo seba. Pozrite sa na staročínsku literatúru. Jej základný ráz má atlantský charakter. Táto uzavretosť do seba, obrazotvornosť a konzervatívnosť, neschopnosť dostať sa cez určitý stupeň, to všetko pochádza ešte z charakteru Atlantídy. Tak ako to vtedy bolo s piatou rasou, že poskytla ľudí schopných ďalšieho vývoja, a so šiestou a siedmou, že upadali, tak tomu bude aj v našom veku. Teraz ešte žijeme s všetkou túžbou k šiestej kultúre, ktorú musíme popisovať ako niečo, čo sa utvára na základe spirituálneho sobáša Západu s Východom. Vtedy sa stane šiesty kultúrny stupeň základom toho, čo po vojne všetkých proti všetkým vzíde v nových kultúrach, rovnako tak - ako po atlantskom čase vzišli naše kultúry. Naproti tomu siedmy kultúrny stupeň bude reprezentovaný vlažným ľuďmi. Tento siedmy prejde do novej doby tak, ako šiesta a siedma rasa atlantskej doby - ako zatvrdnuté a stuhnuté rasy - prešli do našej epochy. Po vojne všetkých proti všetkým budú medzi ľuďmi dva prúdy: na jednej strane prúd filadelfský s princípom pokroku, vnútornej slobody, bratskej lásky, malá hŕstka, zložená zo všetkých kmeňov a národov, a na druhej strane bude veľká kopa tých, ktorí budú vlažní, zvyšky oných ľudí, ktorí sa teraz stávajú vlažnými (laodičania).

Po vojne všetkých proti všetkým pôjde o to, aby dobrá rasa, dobrý prúd priviedol zlý prúd k dobru. To bude jedna z hlavných úloh: zachrániť, čo sa dá zachrániť z tých, ktorí po veľkej vojne budú mať len snahu navzájom sa potierať, svoje ja vyžívať v krajnom sebectve. Vo sfére okultizmu je na všetky takéto veci vo svete vždy vopred pamätané. Nepovažujte to za krutosť tvorivého plánu, za niečo, prečo by sme mohli reptať proti plánu stvorenia, že ľudstvo bude tu rozštiepené na také, ktorí budú stáť po pravici, a na tie po ľavici. Považujte to skôr za niečo, čo je v pláne stvorenia nanajvýš múdre. Lebo vedzte, že práve tým, že zlo sa takto oddelilo od dobra, nadobudne dobro svoju hlavnú silu v dobre. Dobro bude musieť po vojne všetkých proti všetkým vynaložiť všemožné úsilie, aby v dobe, v ktorej to bude ešte možné, priviedlo zlé plemeno k sebe. To nebude vychovávateľskou úlohou, ako sú dnešné vychovávateľské úlohy, ale potom budú spolupôsobiť okultné sily, pretože ľudia v tomto ďalšom veľkom období budú vládnuť okultnými silami. Dobrí budú mať za úlohu, pôsobiť na svojich spolubratov zo zlého prúdu. A v okultných svetových prúdoch sa toto všetko pripravuje. Lenže najhlbšiemu zo všetkých okultných hnutí rozumieme najmenej.

Svetové hnutie, ktoré to pripravuje, hovorí svojim žiakom nasledovné: "Ľudia hovoria o dobre a zle a nevedia, že vo svetovom pláne je potrebné, aby aj zlo dostúpilo svojho vrcholu, aby tí, ktorí toto zlo musia prekonávať, práve na prekonávanie zla využili svoje sily tak, aby z toho vzišlo o to väčšie dobro." Najvyvolenejší ľudia musia byť pripravovaní na to, aby prečkali obdobie vojny všetkých proti všetkým, keď proti nim povstanú ľudia, ktorí budú mať vo svojej tvári znamenie zla, musia byť pripravení na to, že musí do ľudstva vprúdiť čo možno najviac dobrých síl. Po vojne všetkých proti všetkým bude ešte možné, aby telá, ktoré zostali do určitého stupňa mäkké, boli preformované dušami, ktoré sa obrátili, dušami, ktoré budú ešte v tejto poslednej dobe privedené k dobru. Tým sa dosiahne mnohého. Dobro by nebolo tak veľkým dobrom, keby sa nevystupňovalo prekonávaním zla. Láska by nebola tak intenzívna, keby sa nemusela stať tak veľkou láskou, aby prekonala aj ohavnosť v tvárach zlých ľudí. Nesmiete sa teda domnievať, že zlo je v pláne Stvoriteľa bezdôvodne. Je v ňom preto, aby skrze neho vzniklo veľké dobro. Po vojne všetkých proti všetkým sa bude ľudstvo rozvíjať v siedmich po sebe nasledujúcich stupňoch. Čo je povedané v Jánovej Apokalypse o otvorení siedmich pečatí, naznačuje nám základnú hodnotu siedmich po sebe idúcich kultúrnych stupňov po veľkej vojne. Potom, keď uplynie táto kultúra, ktorú dnešný človek môže vidieť iba ako zasvätenec v astrálnom svete a v jeho symbolike, nastane nové obdobie nášho pozemského vývoja, v ktorom opäť vystúpia nové formy. A toto nové obdobie, ktoré bude nasledovať po období práve opísanej kultúry, je symbolizované v Jánovej Apokalypse zvukmi siedmich trúb. Práve tak ako kultúra po vojne všetkých proti všetkým je charakterizovaná siedmimi pečaťami, pretože ju jasnovidec môže dnes zrieť len vo svete astrálnom, zrovna tak je nasledovný kultúrny stupeň charakterizovaný zvukom trúb, pretože človek ho môže vnímať len na základe vlastného duchovného sveta, kde zaznieva harmónia sfér. Ako človek zrie na astrálnej úrovni svet v obrazoch, symboloch, tak vníma svet dévachanu v inšpirujúcej hudbe, a v tomto dévachane je tiež vrchol toho, čo sa odhalí po vojne všetkých proti všetkým.

Našich sedem kultúrnych stupňov - sedem zborov.

Sedem kultúr po veľkej vojne všetkých proti všetkým - sedem pečatí.

A po nich kultúra so siedmimi stupňami - sedem trúb.

Tu je hranica nášho pozemského vývoja.

Kristus preniesol vetu: "Kto neopustí otca, matku, ženu, dieťa, brata, sestru, ten sa nemôže stať mojim učedníkom." Hovorí o tom, že na miesto všetkých pokrvných zväzkov má nastúpiť duchovný zväzok medzi jednotlivými ľuďmi.

Nášmu poatlantskému cyklu predchádzal ten, v ktorom sa pripravovali vývojové stavy (plemená, rasy), ktorých zvyšky sa udržali ešte dnes. Po našom terajšom cykle - po jeho siedmom období, bude bezprostredne nasledovať iné, opäť sedemdielne obdobie. Takže môžeme povedať: Naša kultúra sa bude postupne vžívať do kultúry bratskej lásky, keď relatívne malá časť ľudí pochopí spirituálny život, pripraví ducha a zmýšľanie bratskej lásky. Táto kultúra potom opäť vylúči menšiu časť ľudstva a tá prežije onú udalosť, ktorá bude tak ničivo pôsobiť na náš okruh, prežije vojnu všetkých proti všetkým. Za tohto všeobecne ničivého živlu nájdu sa všade jednotlivci, ktorí sa odsťahujú od ostatného, vzájomne bojujúceho ľudstva, jednotlivcami, ktorí porozumeli duchovnému životu a ktorí budú základom novej, inej epochy šiesteho obdobia. Tak tomu bolo aj pri prechode zo štvrtého časového obdobia do našej doby. Kto dokáže jasnozrivým zrakom spätne sledovať beh časov, dospeje, keď prešiel týmito obdobiami (grécko-rímskym, egyptsko-babylonským, staroperzským a staroindickým), keď tiež prešiel obdobím veľkej potopy, dospeje potom do doby atlantskej. Aj vtedy to bolo tak, že veľká časť atlantskkého obyvateľstva nebola zrelá pre ďalší vývoj, nebola schopná prejsť do našich čias. Len malá časť, ktorá žila v blízkosti dnešného Írska, sa vyvinula k najvyššiemu rozkvetu kultúry atlantskej Zeme, a tá tiahla na Východ. Musíme si uvedomiť, že to bol iba hlavný prúd.

Stále sa sťahovali národy zo Západu na Východ, a všetky neskoršie národy v európskych oblastiach, v severnej a strednej Európe, pochádzajú z onoho prúdu, ktorý tiahol od západu k východu. Časť obyvateľstva, ktorá dospela k najvyššiemu rozkvetu, ktorá pokročila najďalej, bola pod vedením veľkého vodcu ľudstva. Usídlila sa v strednej Ázii ako malý kmeň vyvolených ľudí. Odtiaľ potom vyšli kolónie do starej Indie, Perzie, Egypta, Grécka atď. Človeka môže ľahko napadnúť otázka: Nie je to príliš krutá myšlienka, že celé masy národov nedozrejú na to, aby rozvinuli svoje schopnosti, že len malá skupina ľudí je schopná, aby poskytla zárodok budúcej kultúry? Táto otázka vás však nebude znepokojovať, keď budete rozlišovať vývoj rasy od vývoja duše. Lebo žiadna duša nie je odsúdená na to, aby zostala v nejakej rase. Rasa môže zaostať, národné spoločenstvo (celky) môžu zaostať, ale duše pokračujú cez jednotlivé rasy vpred. Keď si chceme vec predstaviť úplne presne, musíme si povedať, že všetky duše v telách dnešných civilizovaných krajín, boli kedysi v atlantských telách. Tam sa niektoré duše vyvíjali primerane ďalej. Nezostali u atlantských tiel, pretože sa vyvíjali ďalej, mohli sa stať dušami pokročilých tiel. Iba tie duše, ktoré ako duše zostali pozadu, museli vstupovať do tiel, ktorá ako telá zostali pozadu na nízkom stupni. Keby všetky duše boli primerane pokročilé, bola by sa rasa, ktorá zostala oneskorená, obmedzila na veľmi malý počet, alebo by boli by v ich telách ešte prebývali novo prichádzajúce nižšie duše.

Lebo vždy existujú duše, ktoré môžu prebývať v menej rozvinutých telách. Žiadna duša nie je viazaná na telo, ktoré sa vo vývoji oneskorilo, ak sa s ním nespojí sama. Ako je to s vývojom duše a rasy, o tom sa nám dochovala podivuhodná báj. Predstavme si, ako nasleduje rasa za rasou, kultúrne spoločenstvo za kultúrnym spoločenstvom. Duša, ktorá kráča správne svojim pozemským poslaním, je vtelená v niektorej rase, snaží sa pokročiť v tejto rase, osvojuje si schopnosti tejto rasy. Iba tie duše, ktoré upadajú v rase, nesnažia sa vystúpiť z fyzickej materiality, bývajú - ako hovoríme - pre svoju vlastnú ťarchu v rase zadržiavané. Objavujú sa v rovnakej rase druhýkrát, tretíkrát, prípadne v tele rovnako prispôsobenej rasy. Takéto duše brzdia telesnú rasu. Vieme, že človek postupuje na dráhe zemského poslania tým, že nasleduje veľkého vodcu ľudstva, ktorý mu načrtáva ciele. Keď ich nenasleduje, potom musí zostať vo svojej rase, potom sa z nej nemôže dostať. Predstavme si osobnosť, ktorá má to šťastie, že môže stáť pred veľkým vodcom ľudstva, predstavme si takú osobnosť, ktorá stojí napr. pred samotným Kristom, ktorá vidí všetky znamenia, ktoré Kristus robí, aby ľudstvo viedol vpred, - ale táto osobnosť nechce o vzostupe nič vedieť, a vodcu ľudstva odmieta. Takáto osobnosť, takáto duša by bola odsúdená na to, zostať v rase. A keď si to predstavíme radikálne do všetkých dôsledkov, tu by sa takáto duša musela stále znova objavovať v rovnakej rase.

Musíme teda oddeľovať vývoj duše a vývoj rasy. Žiadna duša nemusela zostať v starých telách, bez toho, aby si to nezaslúžila - žiadna duša nezostane nezaslúžene v telách nášho veku, duše, ktoré budú počuť hlas, ktorý vyzýva na cestu vpred, prežijú veľké ničivé obdobie vojny všetkých proti všetkým a objavia sa v nových telách, v telách úplne iných ako sú dnešné telá. Pretože je veľmi krátkozraké, ak si napr. atlantské telá predstavujeme tak ako dnešné telá. Počas tisícročia sa u ľudí mení i vonkajšia fyziognómia, a človek, ktorý príde po vojne všetkých proti všetkým, bude utváraný (prispôsobený) úplne inak ako dnešný človek. Dnes je človek prispôsobený tak, že v určitom smere môže v sebe skrývať svoje dobro a svoje zlo. Fyziognómia človeka síce prezrádza mnohé, a ten, kto to dokáže, všeličo vyčíta z rysov tváre. Napriek tomu ale je dnes možné, že zloduch sa ľúbezne usmieva s najnevinnejším výrazom tváre a je považovaný za čestného človeka. A naopak je možné, že nepoznáme, aké dobré sklony žijú v duši. Dnes je možné, že všetko, čo žije v duši ako rozum a hlúposť, krása a ošklivost, sa skrýva za všeobecnou fyziognómiou, ktorú má ten či onen druh ľudí. V čase po vojne všetkých proti všetkým to tak už nebude. Na svojom čele a v celej svojej fyziognomii človeka bude napísané, či je dobrý alebo zlý, bude odrážať fyziognómia tváre najhlbšie vnútro svojej duše. Ba dokonca celé telo bude obrazom toho, čo žije v duši.

Ako sa človek vyvinul sám v sebe, keď rozvinul dobré alebo zlé sklony, to bude napísané na jeho čele. Po vojne všetkých proti všetkým budú dvojakí ľudia. Tí, ktorí sa predtým snažili nasledovať volanie, ktoré vyzývalo k spirituálnemu životu, ktorí sledovali zušľachťovanie duševno-duchovného života, tí znášajú tento duševno-duchovný život vo svojich tvárach a budú ho vyjadrovať vo svojich gestách, vo svojich pohyboch rúk. A tí, ktorí sa odvrátili od duchovného života, ako nám to reprezentuje obec v Laodicee, ktorí boli vlažní, ani horúci, ani studení, tí vstúpia do života v nasledujúcom veku ako ľudia, ktorí spomaľujú vývoj ľudstva, ktorí uchovávajú v sebe zvratné vývojové sily. Tí budú ukazovať vo svojom odpornom, neinteligentnom, zle (hnevom) vyzerajúcej tvári zlé, duchovnu nepriateľské vášne, pudy a inštinkty. Vo svojich gestách a vo všetkom, čo konajú, budú vonkajším obrazom všetkého škaredého, ktoré žije v ich duši. Tak ako sa ľudia rozdelili na rasy, kultúrne spoločenstvo, tak sa rozdelia na dva veľké prúdy, na dobrý a zlý. A bude na nich zrejmé, k čomu svoju dušu priviedli.

Sledujme počiatky nášho zemského vývoja od tej doby, kedy už minul saturnský, slnečný, mesačný a ďalšie nasledujúce medziobdobia. Vtedy sa Zem znovu vynorila zo "svetovej noci" (temnoty). Vtedy, v prvej dobe zemského vývoja, neexistovali ešte na Zemi iní tvorovia ako človek. Je prvorodeným. Bol úplne duchovný, pretože stelesnenie je výsledkom zhustenia. Predstavme si vodnú masu, ktorá sa môže voľne vznášať. Nejakým pochodom v tejto vodnej mase niektoré časti skryštalizujú. Predstavme si, že by najprv skryštalizovala v ľad malá časť vody, a že by sa potom tento dej stále opakoval. A teraz si predstavme, že z časti vodných más spadli k zemi malé skryštalizované kúsky ľadu, takže tieto malé kúsky ľadu sú teraz oddelené od celej vodnej masy. Pretože sa každý malý kúsok ľadu môže zväčšovať len tak dlho, pokiaľ je obsiahnutý v celej vodnej mase, tu zostáva, keď vypadol z tejto masy, na tom stupni, na ktorom práve stojí. Predstavme si časť vodných más vylúčenú ako malé kúsky ľadu, predstavme si pokračujúce zamŕzanie vodných más. Tak by to pokračovalo, až by nakoniec veľká časť vodnej masy skryštalizovala v ľad. Posledná ich časť odňala z vodnej materskej substancie najviac, mohla najdlhšie čakať, ako sa od tejto vodnej materskej substancie oddelila. Tak je to aj s vývojom. Najnižšie zvieracie bytosti, neboli schopné čakať, príliš skoro opustili svoju materskú duchovnú substanciu a zastavili sa teda na skoršom evolučnom stupni. Človek čakal až nakoniec. Opustil svoju duchovno-božskú materskú substanciu až posledný a zostúpil do telesnej postavy. Zvieratá zostúpili predtým a preto sa vo vývoji zastavili.

Všetko, čo človek pripravoval v siedmich kultúrnych obdobiach, to všetko bude zapracované v nasledujúcom období a prenesie sa cez veľkú vojnu všetkých proti všetkým do spirituálneho veku. V každej dobe prijímal človek to, čo bolo potrebné nadobudnúť. Preneste sa svojou dušou naspäť, ako žila v staroindické kultúre! Vtedy ste prijali podivuhodnú vedu svätých rišiov, aj keď ste na ňu zabudli, neskôr si na ňu zasa spomeniete. A potom ste kráčali ďalej od jedného vtelenia k druhému. Mohli ste sa naučiť tomu, čo umožňovali kultúry perzská, egyptská, grécko-rímska. Dnes to máte uložené vo svojej duši, dnes sa to ešte neukazuje v tvári ako vonkajší výraz. Budete žiť ďalej v čase Filadelfie, v čase, ktorému bude vládnuť "Amen". A čoraz viac sa bude vyvíjať spoločenstvo ľudí, v ktorých tvárach sa bude javiť to, čo si pripravovali v našich obdobiach. Čoho ste nadobudli v čase indickej, čo už teraz pracuje vo vašej duši, to sa prejaví vo vašej fyziognómii v prvom období nasledujúcom po vojne všetkých proti všetkým. A čo si človek osvojil v období staroperzskom, to zmení jeho tvár v ďalšom (druhom) období budúceho veku. A tak to pôjde ďalej - stupeň za stupňom.

Všetko, čo teraz, ako tu sedíte, prijímate svojimi dušami v dnešných duchovných náukách, sa spája s vašimi dušami a prinesie svoje zjavné plody v čase po veľkej vojne. Dnes zjednocujeme so životom svojej duše to, čo dáva oných sedem Božích duchov a sedem hviezd. Beriete si to so sebou. Z vašich tvárí to dnes nikto nevyčíta a tiež ani po stáročiach. Ale prejaví sa to zvonka po vojne všetkých proti všetkým. Nastane šieste obdobie a vtedy vo svojej tvári ponesiete obraz toho všetkého. Na vašom čele budete mať napísané, čoho ste sa dopracovali, aké sú dnes vaše myšlienky a city. Takto sa postupne po vojne všetkých proti všetkým ukáže, odhalí, čo sa dnes skrýva v duši. Predstavme si, že veľká vojna vypukla, duša, ktorá počula volanie, počula zaznievať Kristov princíp po všetky doby, prežije všetko, čo naznačujú jednotlivé listy. Po sedem dôb bolo do nej vkladané to, čo tieto obdobia mohli poskytnúť. Predstavme si dušu, ako čaká. Je sedemkrát zapečatená. Každé kultúrne obdobie jej priložilo jednu pečať. Zapečatené je vo vás všetko, čo do vašej duše vpísali Indovia, zapečatené je vo vás, čo do vašej duše vpísali Peržania, Egypťania, Gréci, Rimania, a čo do nej zapisuje naše kultúrne obdobie. Tieto pečate budú otvorené - po vojne všetkých proti všetkým sa zjavne prejavia veci, ktoré do nej boli vpísané. A základnú silu, ktorá privádza ľudí k tomu, že sa na ich tvárach objavia pravé plody našich kultúrnych období, tento princíp, túto silu vidíme v Kristovi Ježišovi.

Človek počas svojho života na Zemi zo svojho ja spracováva nižšie články svojej bytosti a má počas pozemského bytia dostať astrálne telo pod vládu ja. Zem v jej ďalšom vtelení vystrieda Jupiter. Až človek dospeje na Jupiter, potom bude inou bytosťou. Jupiterský človek bude mať astrálne telo prepracované vlastným ja. Jupiterský človek bude mať ako dnešní ľudia telo fyzické, éterické, astrálne a ja, ale toto astrálne telo bude mať pretvorené v duchovné ja. Bude žiť na vyššom stupni vedomia, na stupni, ktorý sa bude vyznačovať tým, že ono staré temné obrazné mesačné vedomie, ktoré tu bolo ešte v prvých časoch zemského vedomia, sa znovu objaví so svojimi obrazmi ako jasnovidné vedomie. Ale bude vybavené ľudským ja, takže človek bude s týmto jupiterským vedomím logicky uvažovať práve tak, ako to robí dnes za denného pozemského vedomia. Jupiterský človek bude v istom smere jasnovidcom nižšieho stupňa. Bude mu otvorená časť duševného sveta. Bude vnímať blaho a biedu svojho okolia v obrazoch, ktoré vystupujú v jeho imaginatívnom vedomí. Preto bude tento jupiterský človek žiť v úplne iných morálnych pomeroch.

Predstavte si, že ako jupiterský človek máte pred sebou ľudskú dušu. Bolesť a radosť tejto duše vystúpi pred vašou dušou v obrazoch, a obrazy bolesti druhej duše vás budú tryzniť. A ak neodstránite bolesť druhej duše, tu nebudete môcť jej bolesť zmierniť so svojím vlastným blahom. Obrazy bolesti boli by utrpením pre jupiterského človeka, ktorý má vyššie vedomie, keby nič nerobil pre zmiernenie tejto bolesti a tým aj neodstránil svoje vlastné trýznivé obrazy, ktoré nie sú ničím iným ako výrazom utrpenia okolo neho. Blaho a bieda jednotlivcov nebudú možné bez blaha a biedy druhého. Vidíme teda, ako si človek k svojmu dnešnému vedomiu, k vedomiu svojho ja, vyzíska úplne nový stav vedomia.

Pozorujte človeka za jeho denného bdelého stavu. Dajme tomu, že okrem prác a povinností svojho povolania, sa venuje, hoci len krátku chvíľu, úvahám o vyšších veciach, aby si napríklad osvojil bohaté podnety, vychádzajúce zo slov Jánovho evanjelia: "Na prapočiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha. atď." Predpokladajme, že by takto v sebe dával vznikať veľkým obrazom, ktoré mu predvádza Jánovo evanjelium, že by ho stále napĺňala myšlienka: vtedy, na začiatku nášho letopočtu žila v Palestíne bytosť, ktorú chcem nasledovať. Chcem svoj život zariadiť tak, aby všetko pred touto bytosťou mohlo obstáť, aby som sa mohol považovať za človeka, ktorý si túto bytosť urobil svojím ideálom. Pritom nie je potrebné, aby sme lipli len na Jánovom evanjeliu. Rôznymi inými spôsobmi sa možno zahĺbat do toho, čo môže dušu naplniť takýmito obrazmi. Aj keď v určitom zmysle musíme Jánovo evanjelium označiť ako to najväčšie, čo kedy v ľudstve povstalo, čo môže vykonávať najmohutnejšie účinky, tu predsa smieme povedať: Človek, ktorý sa v plnej oddanosti ponára do náuk múdrosti Vedanty, alebo sa zahĺbava do Bhagavadgíty alebo Dhammapady, bude mať dosť príležitostí, aby v nasledujúcich vteleniach práve tým, čo takto prijal, dospel ku Kristovmu impulzu.

Predpokladajme teda, že by niektorý človek denne prenikal svoju dušu takýmito obrazmi a predstavami. Potom bude jeho astrálne telo proniknuté týmito myšlienkami, pocitmi a obrazmi. Vyvinú v jeho astrálnom tele určité sily, vzbudia v ňom najrozmanitejšie účinky. Keď potom človek v noci vystúpi zo svojho fyzického a éterického tela, zostávajú tieto vplyvy v astrálnom tele. A ten, kto sa vo dne mohol ponárať do obrazov a nálad Jánovho evanjelia, vytvoril vo svojom astrálnom tele niečo, čo sa v ňom za noci prejaví mocnými účinkami. Takto pôsobí dnešný človek za denného bdelého vedomia na svoje astrálne telo. Uvedomiť si tieto účinky môže dnes len zasvätenec, ale človek sa pozvoľna vyvíja k tomuto vedomiu. Tí ľudia, ktorí dosiahnu cieľa vývoja Zeme, budú potom mať astrálne telo úplne preniknuté duchovným obsahom ja, ktorého sa dopracovali. Tohto vedomia nadobudnú ako výsledku, ako plodu pozemského vývoja a prenesú ho do vývoja jupiterského. Mohli by sme povedať, že človek dosiahne na konci pozemského bytia schopností, ktoré sú symbolicky zobrazené výstavbou Nového Jeruzalema. Vtedy bude už človek nazerať do onoho obrazného jupiterského sveta. Potom v ňom bude vyvinuté duchovné ja. To je cieľom pozemského vývoja.

Čo je prvým cieľom? Premena astrálneho tela! Človek vnáša do neho všetko, čo je mu poskytované na Zemi. To by však ešte nestačilo na pozemský vývoj. Predstavte si, že by človek každú noc vystúpil z fyzického a éterického tela a že by každú noc prenikal svoje astrálne telo tým, čo cez deň prijal, že by sa to ale fyzického a éterického tela vôbec nedotklo. Potom by človek pozemského cieľa však nedosiahol. Musí nastať ešte niečo iné. Musí byť možné, aby človek počas pozemského vývoja stále a stále aspoň do éterického tela vštepoval to, čím sa napĺňal. Je potrebné, aby aj éterické telo mohlo prijímať účinky toho, čo človek vytvára v astrálnom tele. Človek ešte nemôže pôsobiť sám o sebe do svojho éterického tela. Na Jupiteri, kde bude mať svoje astrálne telo pretvorené, bude schopný pôsobiť aj do éterického tela. Dnes je to však nemožné, dnes k tomu ešte potrebuje pomocníka. Na Jupiteri sa človek stane schopným, aby začal vlastnú prácu na éterickom tele. Na Venuši sa bude pracovať na fyzickom tele. Tento článok bude najťažšie prekonateľný. Dnes ale musí človek ešte obe časti, fyzické a éterické telo, zanechávať v noci na posteli a vystupovať z nich. Aby však predsa éterické telo pocítilo jeho účinky, aby sa tak človek pozvoľna učil pracovať na ňom, na to potrebuje pomocníka. A týmto pomocníkom, ktorý toto umožňuje, nie je nikto iný - ako bytosť Kristova.

Kým onú bytosť, ktorá človeku pomáha pracovať na fyzickom tele, označujeme ako Otca. Človek však nemôže pracovať na svojom fyzickom tele skôr, kým nepríde pomocník, ktorý umožní pracovať na éterickom tele: "Nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa." Kto neprešiel princípom Kristovým, nedosiahne schopnosť pracovať na fyzickom tele. Až človek dospeje k cieľu pozemského vývoja, potom skrze schopnosť pretvárať svoje astrálne telo vlastnými silami, nadobudne aj schopnosť pôsobiť nadol až na telo éterické. Za to človek vďačí živej prítomnosti Kristovho princípu na Zemi. Keby sa Kristov princíp nebol živým spôsobom zjednotil so Zemou, keby nebol vošiel do aury Zeme, potom by sa to, čo je vyvinuté v astrálnom tele, nevtlačilo do éterického tela. Vidíme teda, že ten, kto sa Kristovmu princípu uzatvára, kto sa odvracia od Kristovho princípu, zbavuje sa možnosti, aby pracoval na svojom éterickom tele tak, ako je to nutné už za pozemského vývoja.

Dnešný človek sa skladá zo štvornosti fyzického, éterického, astrálneho tela a ja. V ja je ako vloha obsiahnuté duchovné ja, životný duch a duchovný človek. Najnižší - hoci svojím spôsobom najdokonalejší - článok na planéte Zem je fyzické telo. Sú bytosti, ktoré nemajú fyzické telo, ktorých najnižším článkom je telo éterické. Nepotrebujú fyzické telo, aby boli aktívnymi v našom zmyslovom svete, zato majú článok, ktorý je vyšší ako náš siedmy článok. Iné bytosti majú ako najnižší článok astrálne telo, ale zato majú deviaty článok, a opäť iné, ktoré ako najnižší článok majú naše ja, zato však majú desiaty článok. Keď prihliadneme k bytostiam, ktoré majú ja ako najnižší článok, musíme povedať, že pozostávajú z ja, manas, buddhi a atmanu. Potom prichádza ôsmy, deviaty a desiaty článok - to, čo nazýva kresťanská ezoterika svätou trojicou: Duch Svätý, Syn (alebo Slovo) a Otec.

Všetko, čo sa deje v ľudskej duši, ovplyvňuje stavbu ľudského tela. Keď si predstavíme dnes človeka, ktorý by bol schopný vyslovením slov vytvoriť sebe podobnú bytosť, ktorého srdce sa stalo svalom, ktorým môže ľubovoľne pohybovať a ktorý by ešte pretvoril aj iné orgány, potom máme víziu budúcnosti ľudského pokolenia v planetárnom vtelení, ktoré bude nasledovať po našej Zemi. Tvorivým spôsobom človek ovplyvňuje najmä plodivú silu. Mnohí ľudia si nemôžu predstaviť, že by sa človek mohol rozmnožovať iným spôsobom, ako je tomu dnes. Avšak tento spôsob rozmnožovania sa zmení, všetko, čo patrí k rozmnožovacím funkciám a čo je v súvislosti s týmto pudom, prejde v budúcnosti do iných orgánov. Orgánom, ktorý sa už dnes pripravuje na to, aby sa stal rozmnožovacím orgánom, je ľudský hrtan. Dnes môže hrtan dať vznik len záchvevom vzduchu, môže vzduchom oznamovať len to, čo je v slove, takže vibrácie zodpovedajú slovu. Ako sa dnes slovo stáva vzduchovou vlnou, tak bude z hrtana v budúcnosti vychádzať najvnútornejšia podstata človeka, jeho vlastný obraz (predstava). Človek potom bude vznikať z človeka, človek potom bude vyslovovať človeka. Zrodenie nového človeka teda v budúcnosti nastane tak, že bude vyslovený iným človekom.

Na našej Zemi dospeje ľudstvo tak ďaleko, ako ďaleko môže dospieť, ak je ovplyvňované nerastnou ríšou. Nerastná ríša, vznikla posledná a ako prvá zanikne vo svojej dnešnej forme. Človek nebude z nerastných substancií vytvárať svoje telo, tak ako dnes. Budúce ľudské telo bude integrovať do svojej podstaty len rastlinné substancie. Všetko to, čo je dnes v človeku nerastné, zmizne. Uveďme príklad: Dnes človek vylučuje obyčajnú slinu, ktorá je nerastným produktom. Až človek dokončí svoj nerastný vývoj, nebude potom vylučovať nerastné sliny, ale látky rastlinného charakteru, je možné povedať, že človek bude doslova vylučovať kvety. Žľazy už nebudú vylučovať nerastné látky, ale rastlinné. Tým bude ríša nerastná prekonaná a človek sa opäť vyvinie k rastlinnému bytiu.

Človek prejde svojím životom do doby jupiterskej tým, že vylúči všetko nerastné a prejde k rastlinnému tvoreniu. Potom začne tvoriť zvieratá, ktoré však budú iné ako dnes. Až jeho srdce bude tak ďaleko, že bude môcť pôsobiť tvorivo, potom bude tvoriť vo svete zvierat tak, ako dnes tvorí v ríši nerastnej, potom nastane stav Venuše. Až si bude môcť vytvoriť bytosti sebe podobné tým, že bude vyslovovať svoj vlastný obraz, potom je zmysel nášho vývoja dokončený a tým naplnil výrok: "stvoril Boh človeka k obrazu svojmu." Len tým, že človek bude brať na zreteľ to, že duša pretvára fyzické telo, zmení sa skutočne ľudské pokolenie. Len myslením, ktoré pôsobí v okultnom, duchovnom zmysle - nastane to, čo sme popísali ako pretvorenie srdca a hrtana. Akým spôsobom dnes ľudstvo myslí, takým sa v budúcnosti stane. Ľudstvo, ktoré myslí materialisticky, dá v budúcnosti vznik hrôzostrašným bytostiam. Ľudstvo, ktoré myslí duchovné myšlienky, bude pôsobiť pretvárajúcim spôsobom na budúci organizmus tak, že dá vznik krásnym ľudským telám.

Stretávame sa dnes s dvomi prúdmi: s jedným veľkým - materialistickým, ktorý napĺňa celú Zem, a s druhým malým - duchovným, ktorý sa obmedzuje na málo ľudí. Je potrebné rozlišovať medzi vývojom duše a vývojom rás. Nemyslime si, že keď rasy prejdú do smiešnej formy, že i duše učinia to isté. Materialisticky mysliaci ľudia pracujú na tom, aby dali vzniknúť zlým rasám. Duchovná práca pôsobí, že bude vznikať rasa dobrá. Ako ľudstvo dalo vznik tomu, čo sa vytvorilo v úpadkovej forme ako zvieratá, rastliny a nerasty, tak sa odštiepi určitý diel a vytvorí zlú časť ľudstva. A v tele, ktoré sa zatiaľ stane mäkkým, dôjde aj k vonkajšiemu prejavu zlého charakteru duše. Záleží úplne na ľudstve, či niektorá duša bude chcieť zostať v rase zlej, alebo vystúpiť duchovnou kultúrou k rase dobrej. To sú skutočnosti, ktoré musíme poznať, ak si chceme pomocou skutočného poznania zariadiť svoj život do budúcnosti. Inak kráčame svetom so zaviazanými očami, pretože v ľudstve pracujú sily, ktoré je potrebné poznať a ktorých je treba dbať. Ten, kto sa neoboznámi so silami, ktoré sa prikláňajú na tú či onú stranu (zlú alebo dobrú), ten zanedbá svoju povinnosť voči ľudstvu! Poznanie za účelom samotného poznania by bolo egoizmom. Kto chce poznávať len preto, aby mohol vstúpiť do vyšších svetov, ten si počína egoisticky. Kto však toto poznanie chce vnášať do bezprostrednej praxe každodenného života, ten pracuje na ďalšom postupe budúceho ľudského vývoja. Duchovné hnutie má úplne konkrétny cieľ, a to - aby vopred vytváralo budúce ľudstvo. Tento cieľ nemožno dosiahnuť inak, ako že prijmeme duchovnú múdrosť.

V minulosti mal človek snivé jasnozrenie - keď v ňom pôsobili božsky duchovné sily a ja bolo potlačené. Človek bol viac menej mimo svoje ja. Nebol si vedomý svojho jástva, keď v ňom duch pôsobil a vynášal ho do svetov ducha, bol mimo svoje ja. V okamihoch extázy, si svoj stav vôbec neuvedomoval. Malo ešte len prísť k tomu, aby človek našiel spojenie s duchovnom zo svojho ja, vedome. K tomu bolo potrebné zmeniť zmýšľanie ľudí, aby naďalej neverili, že do duchovného sveta sa možno dostať len v stave extázy, ale že svoje spojenie s kráľovstvom nebeským možno nájsť v stave plného sebavedomia (vedomia jástva). Že k tomu muselo dôjsť, je vidieť na tom, že stav starého jasnozrenia sa počas tisícročí veľmi zhoršil. Ak za starých čias človek vo svojich extatických stavoch vystupoval k dobrým božsky-duchovným bytostiam - potom v čase založenia kresťanstva zostalo človeku z extatických stavov to, že teraz, keď bol mimo seba, bol privádzaný už nie k dobrým, ale k zlým duchovným mocnostiam. To je ten najväčší rozdiel medzi týmito dvomi vývojovými stavmi. Teraz mal človek nájsť puto ku kráľovstvu nebeskému prostredníctvom svojho ja. A ak si vyžadoval extatické stavy, potom boli označované ako stavy posadnutosti, stavy, ktoré človeka pritiahli do spojenia so zlými, nepriateľskými duchovnými mocnosťami. Už nebolo správne, ak bez svojho "ja" (sebavedomia) človek usiluje o dosiahnutie stavov, v ktorých vníma duchovné svety.

Keď sa človek predtým dostával do pozemského utrpenia, do bolesti, potom stačilo - pretože v jeho bytosti existoval stav, ktorým mohol byť vytrhnutý k božsky-duchovným svetom - len v sebe onen stav vyvolať. Nepotreboval znášať utrpenie, ale keď na neho utrpenie doľahlo, mohol vyhľadať stav, kedy bol naplnený duchom alebo bohom a mohol v tomto stave - vo vytrhnutí zo svojho ja, nájsť vyliečenie z utrpenia a pozemských bolestí. Ale aj túto dobu musel Kristus označiť ako dobu, ktorá minula. Teraz majú byť bohom naplnení tí, ktorí naďalej nie sú schopní zažiť pomoc v utrpení zvonku, ale tí, ktorí zosilnením svojho vlastného ja, hľadali silu vo vnútri, nachádzajú Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje prostredníctvom jástva. Bohom naplnení sú tí, ktorí neunikajú utrpeniu extatickým pozdvihovaním sa k bohu, ale tí, ktorí ho znášajú a vyvíjajú silu ja, čím nájdu v sebe Ducha Svätého. Ešte Buddha nedoporučoval znášať utrpenie, ale ho odmietal. O šesťsto rokov neskôr vyslovil Kristus v druhej vete Kázania na hore, že utrpenie nesmie byť odmietané, ale má byť znášané ako skúška, aby ja vyvinulo sily, ktoré môže nájsť len samo v sebe. Dnes, keď ľudia krotia v sebe vášne, pudy, žiadosti svojho astrálneho tela, prostredníctvom seba dosahujú toho, čo je cieľom prítomného ľudstva a vedie ich k pokroku.

Súbežne s vystúpením udalosti pred Damaškom nastane u ľudí nová skúsenosť: ľudia sa naučia po vykonaní určitého skutku v živote k tomuto činu vzhliadať inak, stanú sa opatrnejší, rozvážnejší, budú mať pred sebou vnútorný obraz svojho činu - najprv menej - potom čoraz viac a viac - a to počas dvoch až troch tisíc rokov. Akonáhle ľudia vykonajú nejaký skutok, bude tu tento obraz, najskôr nebudú vedieť, čo to je. Ale tí, ktorí poznajú duchovnú vedu, si povedia: "Tu mám obraz!, To nie je sen, je to obraz toho, čo mi ukazuje karmické naplnenie tohto skutku, ktorého som sa práve dopustil." To sa raz bude diať ako naplnenie, ako karmické vyrovnanie toho, čo som práve urobil. To začne v 20. storočí. Vyvinie sa k tomu schopnosť, že človek bude mať obraz určitého úplne vzdialeného a ešte neuskutočneného skutku. Bude sa mu to javiť ako vnútorný protiobraz jeho skutku, ako karmické naplnenie, ktoré sa raz uskutoční. Človek si potom povie: Teraz som urobil toto; a teraz je mi ukázané, čo musím urobiť na vyrovnanie a čo ma bude neustále zdržiavať od dokonalosti, kým sa vyrovnanie neuskutoční. Potom už nebude karma len teóriou, ale ľudia prežijú tento charakterizovaný vnútorný obraz.

Všetko v zdraví a chorobe závisí na tom, ako pôsobí astrálne telo. Myšlienky sú skutočnosti a pravdivé myšlienky sú skutočnosťami liečivými. Nepravdivé myšlienky, ktoré sú produktom našej nevernosti k sebe samému, sú deštruktívnymi skutočnosťami, ktoré ľudstvo vedú späť. Dnes človek vyslovuje slová, čím vibrujú vlny vzduchu. To, čo človek dnes vytvára, nazýva sa vytváraním v minerálnej ríši. Pohyby vzduchu sú minerálnymi pohybmi. Hrtanom človek pôsobí minerálne na svoje okolie. Človek v budúcnosti bude vyvolávať nielen minerálne, ale i rastlinné vibrácie. Bude hovoriť rastliny. V ďalšom stupni bude hovoriť pociťujúce bytosti - zvieratá a na ďalšom stupni vývoja bude svojím hrtanom vyvolávať sebe rovných. Ako môže teraz prostredníctvom slova vyslovovať iba obsah svojej duše, bude potom vyslovovať sám seba. A ako bude človek v budúcnosti hovoriť bytosti, tak boli predchodcovia ľudstva, bohovia, obdarení orgánom, ktorým vyslovili všetky veci, ktoré tu dnes sú - ľudí, zvieratá i všetko ostatné. Sme vyslovenými slovami bohov. Potom ale človek nebude mať fyzickú podobu ako má dnes, pokročí až k podobe, ktorá bola na Saturne, až k matérii ohňa. Bytosť o ktorej hovorí Ján - Na počiatku bolo Slovo - vyslovila do sveta všetko, čo v ňom dnes je. Táto bytosť je veľkým predobrazom ľudí. Ona vyslovila do sveta Saturn, Slnko, Mesiac i Zem. Na konci bude Zem opäť v matérii ohňa, a človek bude v nej môcť tvorivo hovoriť, to je ohnivý meč, vychádzajúci z úst o ktorom hovorí ján. Všetko bude ohnivé, preto tie nohy z tekutého kovu. Duch Logu zaznel do priestoru a hmota sa tvarovala a potom nastal proces tuhnutia. Čo je dnes okolo nás, sú tvarované slová, je kondenzované Slovo bohov. Sily v nás sú kondenzované božské sily. V priebehu evolúcie sa hrtan stane reprodukčným orgánom.

Kríž je znamením iniciácie, ktoré znamená prekonanie nižších článkov v človeku tromi článkami vyššími. Cesta jasnozrivej duše k pravej bytosti človeka nie je jednoduchá. Človek je veľmi zložitou bytosťou. Pravej bytosti sa blížime, keď sa v nás vynorí vedomie: Ty neexistuješ teraz v prítomnosti a nemáš tiež pred sebou žiadnu budúcnosť, si niečím, čím si bol, a do prítomnosti vnášaš len svoje minulé bytie. Choroba nie je možná bez astrálneho tela. Astrálne telo súvisí vo zvierati a človeku s fyzickým telom skrze éterické. Rastlina v sebe astrálne telo nemá, preto nemožno u nich hovoriť v pravom slova zmysle o chorobách. Udalosti našej doby od r. 1879 riadi archanjel Michael. Michael je v určitom zmysle najmocnejším z neustále sa striedajúcich vedúcich duchov dôb. Ostatní prevažne pôsobia duchovne. Michael má silu vtláčať ducha až do fyzického sveta. Pokiaľ bola Zem spojená so Slnkom, nejestvovalo vedomie. Astrálne telo je základom vedomia.

Až vnikne človek do duchovného sveta, odloží zo seba všetko zmyslové. Tí, ktorí budú zasvätení v Kristovom zmysle, nadobudnú účasťou na jeho podnetoch schopnosť vidieť, čo sa stane s naším pozemským svetom, ak budú ľudia žiť podľa Kristovho impulzu - podobne ako žiaci, ktorí boli zasvätení v starých časoch, mohli mať spätný pohľad na staré doby duchovného života. Môžeme povedať: takto sa zasa zmení vedomie človeka, takto sa človek postaví do vzťahu duchovného sveta ku svetu zmyslovému. Zatiaľ čo predchádzajúce zasvätenie je zasvätením do minulosti, do pradávnej múdrosti, odhaľuje kresťanské zasvätenie zasväcovanému človeku budúcnosť. Je potrebné, aby človek nebol zasvätený len pre svoju múdrosť, pre svoju myseľ, ale aby bol zasvätený pre svoju vôľu. Lebo tak vie, čo má robiť, aby si mohol stanoviť ciele pre budúcnosť. Bežný telesný zmyslový človek si stanovuje ciele na popoludnie, na večer, na ráno, duchovný človek si na duchovnom základe dokáže stanoviť vzdialené ciele, ktoré hýbu jeho vôľou, oživujú jeho sily. Klásť ľudstvu takéto ciele znamená v pravom zmysle, v zmysle pôvodného kresťanského princípu, postihnúť kresťanstvo. Tak to chápal ten, ktorý spísal veľký princíp zasvätenia vôle, ktorý napísal Apokalypsu. Zle chápeme Apokalypsu, ak ju nechápeme ako darcu (zdroj) impulzov vôle do budúcnosti, podnetov pre rokovania a činmi.

Na základe čoho smieme vôbec o týchto veciach hovoriť? Na určitom stupni zasvätenia sa zasvätencovi ukáže v duchovnom svete to, čo potom zostúpi na fyzickú úroveň a stane sa fyzickou udalosťou. Stav jasnozrivosti, ktorú sme mali za Atlantídy sa bude u ľudstva opakovať. Medzi atlantskou dobou a dobou, ktorá bude po vojne všetkých proti všetkým, máme naše obdobie. Po našom období sa bude istým spôsobom opakovať to, čo bolo predtým, lenže s ohromným rozdielom. Vtedy v starom atlantskom čase mal človek snivé, šeré jasnovidné vedomie, a keď vystúpil do vyšších svetov, kleslo jeho jasné sebavedomie, potom sa cítil akoby v skupinovej duši. Po vojne všetkých proti všetkým bude človek opäť určitým spôsobom hľadieť do vyšších svetov. Po veľkej vojne bude mať zasa to, čo mal kedysi ako snivé jasnozrenie. Ale k tomuto jasnozreniu pripojí to, čoho si teraz postupne vydobyl vo vonkajšom fyzickom svete. Človek sa musí v čase medzi atlantskou potopou a vojnou všetkých proti všetkým dočasne zriecť nazerania do duchovných svetov. Musí sa uspokojiť s tým, že vidí len to, čo vidí pri dennom bdelom vedomí, čo je okolo neho vo fyzickom svete. To je teraz normálnym stavom. Za to ale človek môže v tejto dobe plne vyvinúť svoje sebavedomie, svoje individuálne ja, cítiť sa doslova vnútri svojej kože ako oddelená samostatná osobnosť svojho ja. Toho si vydobyl. Teraz si túto individualitu podrží aj pri opätovnom vstupe do vyšších duchovných svetov, čo sa pre neho stane možným po vojne všetkých proti všetkým.

Toto vystupovanie by ale nebolo možné, keby neprebehlo mystérium Golgoty. Človek by musel klesnúť do priepasti, keby ho pred týmto pádom neochránilo zostúpenie Krista do nášho sveta. Musíme si to predstaviť tak, že človek v tomto našom období úplne zostúpil do fyzického sveta. Predstavte si, že priama čiara znamená fyzickú úroveň a nad ňou - že je to, čo sa nazýva nebeským duchovným svetom. Pod tým je to, čo sa nazýva priepasť. Človek dospel na hranicu deliacu svet duchovný od priepasti, vlastne presne v štvrtom období - grécko-rímskom. Vtedy sa stal človek plne vedomým ako vonkajšia zmyslová bytosť, ako osobnosť. Keď do sveta vstúpil rímsky pojem práva, keď každý jedinec chcel byť jednotlivou osobnosťou, jednotlivým občanom, vtedy dosiahol človek priamu čiaru. V tomto bode bolo možné sa buď obrátiť nahor, alebo klesnúť nadol. Teraz sme naozaj dospeli vo vývoji ľudstva k bodu, kde ľudstvo v určitom smere stojí pred rozhodnutím. V našej dobe sa vynakladajú obrovské duchovné sily na starostlivosť o najnižšie potreby človeka. Telefón, železnica a iné veci, ktoré ešte prídu, pohltili a vstrebajú nesmierne duchovné sily, ktoré sú používané len k obyčajnému uspokojeniu nižších ľudských potrieb. Ale človek má iba obmedzené množstvo duchovných síl. Uvážte, koľko vynaložil duchovných síl na to, aby vynašiel a postavil železnice, lietadlá atď. - a tak šíril vonkajšiu kultúru. Tak to muselo byť. Keby k tomu nedošlo, bolo by sa ľudstvu viedlo zle.

Človek ale používal týchto duchovných síl ešte k mnohému inému. Zvážte len, ako človek postupne dospel k tomu, že aj všetky spoločenské súvislosti votkal do nesmierne jemnej rozumovej siete. Akých duchovných síl bolo potrebné, aby bolo možné: šek, vystavený v Amerike, preplatiť v Japonsku. Do tejto činnosti vprúdilo množstvo duchovných síl. Tieto sily museli takmer zostúpiť pod čiaru (hladinu) fyzickej úrovne, ktorá delí duchovnú ríšu od priepasti. Lebo človek v skutočnosti určitým spôsobom už zostúpil do priepasti, a kto pozoruje (študuje) dnešnú dobu z duchovno-vedeckého hľadiska, uvidí na najbežnejších veciach, ako to pokračuje od jedného desaťročia k druhému, ako to vždy dosahuje určitého bodu, kde práve ešte osobnosť môže samu seba zachytiť. Ak sa na tomto bode úpadku oddá tomuto klesaniu, stráca svoju osobnosť, potom nebude jeho osobnosť zachránená, aby sa mohla pozdvihnúť do duchovných svetov. Teraz sa môže osobnosť zachrániť a opäť pozdvihnúť.

Môže sa zachrániť tým, že sa napr. zosilnením vnútorných duševných síl naozaj naučí spoliehať sama na seba, že sa naučí byť nezávislá na objektívnych mocnostiach kapitálu. Ale osobnosť sa môže tiež do týchto síl vrhnúť, môže určitým spôsobom zísť dolu do priepasti, upadnúť do osidiel síl, pôsobiacich v kapitále. Najdôležitejším okamihom, kedy ľudská osobnosť zostúpila až na Zem, a kedy by sa mala obrátiť, je bod príchodu Krista na Zem. Kristus dal Zemi silu, ktorá ľudstvu umožnila, aby sa opäť zdvihol. A ľudstvo stúpa k duchu v rovnakej miere, v akej má spoločenstvo s Kristom. Ľudstvo sa bude povznášať tou mierou, akou mierou väčšia časť ľudstva pochopí, čím táto udalosť bola, akou mierou sa stane tento Kristov impulz väčšine ľudí v ich vnútornej bytosti vlastným impulzom, z ktorého pôsobí tvorivo vo všetkom bytí. Človek sa musí stále viac učiť chápať slová Pavlove: "... nie som to ja, ktorý pôsobí, ale vo mne pôsobí (žije) Kristus." (Galat. 2,20) Až teda impulz, ktorý vtedy vo štvrtom období vstúpil na našu fyzickú úroveň, prenikne do sŕdc ľudí, až sa stane popudom ich konania, potom nastane vzostup. A všetky duše, ktoré toto spojenie nájdu, ktoré sa spoja s Kristovým princípom, nájdu cestu nahor. Ale všetky duše, ktoré by toto spojenie nenašli, museli by postupne klesnúť do priepasti. Ich ja by sa zmocnilo sebectvo, a neboli by schopní, aby sa s týmto ja opäť pozdvihli do duchovného sveta. A pre človeka, ktorý nenachádza žiadneho spojenia s Kristovým princípom, malo by to za následok, že sa oddeľuje od duchovného vzostupu. Namiesto vzostupu by zostupoval a čoraz viac by sa zatvrzoval vo svojom ja. Namiesto, aby v hmote našiel iba príležitosť pre získanie jástva, a aby potom opäť kráčal nahor, noril by sa len stále hlbšie do hmoty.

Predpokladajme, že by človek popieral, že je to duch, ktorý mu dal ľudskú tvár. Potom by nepoužíval tela ako príležitosti na získanie vedomia svojho ja a k opätovnému zduchovneniu, ale zrástol by s telom, obľúbil by si ho natoľko, že by sa len v ňom cítil doma. Zostal by spojený s telom a klesal by do priepasti. A pretože by nepoužil duchovnej sily, stal by sa aj vonkajším vzhľadom opäť podobný vzhľadu skoršiemu. Človek, zostupujúci do priepasti, stal by sa podobným zvieraťu. Do priepasti zostúpia tí, ktorí pobyt v tele nevyužívajú len ako príležitosť na to, aby dospeli k vedomiu ja, a títo vytvoria zlú rasu. Tí sa odvrátia od impulzu Krista, a vytvoria z ohyzdnosti svojej duše opäť zvieraciu podobu, ktorú mal človek v skorších dobách. A dole, v priepasti, bude rasa zlých s divokými pudmi vo zvieracej podobe. A zatiaľ čo zduchovnelí ľudia, ktorí prijali do seba Kristov princíp, budú tam hore zvestovať to, čo musia povedať vzhľadom k svojmu spojeniu s menom Krista Ježiša, budú tu dole zaznievať mená rúhania. Človek, ktorý premýšľa iba polovičato, mohol by teraz povedať: "Áno, ale žilo predsa toľko ľudí, ktorí nič nevedeli o Kristovom impulze! Prečo by sa títo ľudia nemali podieľať na impulze Krista Ježiša?" Človek sa stále znovu vracia na svet, duše, ktoré žili predtým, vrátili sa po zjavení Krista v nových telách, takže neexistuje človek, ktorému by udalosť Kristova mohla uniknúť. Iba ten, kto neverí v znovuvteľovanie, môže mať naznačené námietky.

Vidíme, že dochádza k rozdeleniu ľudstva, a že nastane čas, keď tí, ktorí sa usilovali o zduchovnenie, budú schopní žiť v duchovnom svete. Nastane doba, kedy sa prejaví to, čo si skôr osvojili, kedy na svojich čelách ponesú meno Krista, pretože sa naučili k nemu vzhliadať. Po otvorení pečatí bude človek svojou vonkajšou postavou tvoriť (zobrazovať) to, čo vnútorne ponesie v srdci. Ten, kto vnútorne v duši nesie Krista, po rozpečatení ponesie vo svojej tvári znamenie Krista, zvonka sa bude podobať Kristovi. Tí ale, ktorí zostanú u kultúr, ktoré tu existovali pred zjavením sa Krista, tí budú nútení zažiť niečo iné. Tieto štyri kultúry: staroindická, staroperzská, egyptsko-babylonská a grécko-latinská, boli dobou prípravnou. Duša musela prejsť telami týchto kultúr, aby sa pripravila na veľkú udalosť zjavenia sa Krista na Zemi. Vtedy, v čase prípravy, sa uplatňovali dve sily. Sily, ktoré ľudí spájali, sú sily, ktoré majú svoj hmotný základ v krvi. Keby boli ľudia jednoducho postavení do sveta vo svojej dnešnej podobe (postave) vedľa seba, nikdy by nevyvinuli to, čo sa v ľudstve malo vyvinúť. Nositeľom nášho tvorstva pred Zemou bol Mesiac. Tento starý Mesiac bol kozmom múdrosti, naša Zem je kozmom lásky. Náš vývoj smeruje k tomu, aby zbližoval ľudí v láske. Až naša Zem raz pominie, po zaznení siedmej trúby, keď stratí svoju fyzickú substancialitu a premení sa v astrálne nebeské teleso, potom bude celému ľudskému rodu a všetkému pozemskému vštiepená láska. Lebo poslaním Zeme je, aby vliala ľudstvu túto silu lásky, - práve tak ako dnes vidíte vo svojom okolí silu múdrosti.

Ak sa pozriete len na stehennú kosť - aký je to zázračný výtvor! Neskladá sa z celistvej masy, ale z mnohých jemných nosných trámikov, usporiadaných tak obdivuhodne, že pri vynaložení najmenšieho množstva hmoty dosahuje najväčšej nosnosti, ako by to dnes neskonštruoval žiadny inžinier. A keby sme všetko preskúmali, zistili by sme, že múdrosť, ktoré si človek vydobyl počas svojho pozemského vývoja, bola už predtým vštiepená Zemi. Teraz sú všetky veci preniknuté múdrosťou. A ako sa dnes človek pozerá na svoje okolie a všade vidí múdrosť, tak bude, keď dospeje na Jupiter, všetky bytosti okolo seba vnímať pozoruhodným spôsobom, tie budú zo seba vydávať niečo ako vôňu blaženej lásky. Zo všetkých vecí bude prúdiť láska, a poslaním vývoja Zeme je rozvíjať túto lásku. Na Jupiteri sa bude všetkým prelínať láska tak, ako dnes vo všetkých veciach vládne múdrosť. A táto láska bude vlievaná do zemského vývoja tým, že sa človek naučí lásku postupne vyvíjať. Ale človek nemohol mať ihneď duchovnú lásku. Táto láska musela mu byť vštiepená najskôr na najnižšej úrovni. Láska musela mať hmotného nositeľa, a tým bolo pokrvné príbuzenstvo. Konať činy lásky v oblasti pokrvného príbuzenstva, to bola prvá škola. Od seba oddelení ľudia boli zvedení dohromady tým, že to, čo prúdilo v žilách, sa navzájom milovalo, to bola prípravná škola lásky. Bola to veľká škola lásky.

A impulz, ktorý túto lásku zduchovňuje, ktorý ju nenecháva iba na jej fyzicky pôsobiacom základe, ale vnáša ju do duševnosti, to je veľký Kristov impulz vo svete. Lenže po celú predchádzajúcu dobu viedlo by sa človeku zvláštne, keby v krvi pôsobil iba tento jeden impulz spoločenstva lásky. Bytosti, ktoré riadili staré doby, a bol to predovšetkým Jahve, zviedli ľudí dohromady (k sebe) v láske tak, že sa spájali v pokrvnom príbuzenstve. Keby však boli ľudia pred príchodom Krista zjednocovaní len pokrvným príbuzenstvom, tu by jednotlivec nemohol pokročiť k osobnosti. Jednotlivec by zanikol v národe. Jednotlivec tiež skutočne mizol v celku. Vedomie, že človek je jedincom, bolo naozaj niečím, čo sa ešte len postupne vyvinulo. V atlantskom čase sa ešte vôbec nedalo hovoriť o tom, že by sa človek cítil ako jedinec.

V prvých časoch kresťanstva sa hovorilo: "Christus verus Luciferus" - "Kristus je pravým nositeľom svetla, Svetlonos," - pretože Lucifer znamená Nositeľ svetla. Prečo je Kristus nazývaný pravým Svetlonosom (nositeľom svetla)? Pretože teraz, skrze neho, stalo sa oprávneným to, čo predtým bolo neoprávnené. Predtým to bolo rozlučovanie, trhanie ľudských zväzkov, ľudia ešte nedozreli k samostatnosti. Teraz ľudia dospeli impulzom ja, ktorý dostali skrze Krista, tak ďaleko, že napriek svojmu ja mohli sa vyvíjať k vzájomnej láske. Pravým Svetlonosom, Kristom, bolo tak ľudstvu prinesené to, čo mu chcel dať predčasne Lucifer, keď ešte k tomu nebolo zrelé. Kristus priniesol impulz na osamostatnenie, ale aj duchovnú lásku, ktorá spája, čo nie je pokrvne príbuzné. Skrze neho prišla doba, kedy ľudstvo dospelo k tomu, čo chcel už predtým spôsobiť Lucifer. Takto boli tieto štyri doby - indická, perzská, egyptská, grécko-latinská - dobou prípravy, ukazujúce na veľkú kresťanskú udalosť. Človek sa tomu ale môže vzpierať. Predstavme si človeka, žijúceho v dobe Kristovej, a predstavme si, že sa vedome mohol rozhodovať o tom, čo chce. Keby prišiel Kristus, mohol by povedať: "Mne stačí to, čo bolo predtým, nechcem nič vedieť, nechcem mať nič spoločného s Kristom." Mal by v sebe všetky impulzy, ktorých mohol dosiahnuť skrze kultúru indickú, perzskú, egyptskú, grécko -latinskú. Ale v kozmickom vývoji možno mať takéto impulzy len tak dlho, pokiaľ príde impulz nový. Keď sa zastavíme, potom sa oneskoríme práve na tomto stupni. Nesmieme teda prejavovať nepochopenie pre dejinný vývoj. Nesmieme hovoriť: vo všetkých kultúrach je to ten istý princíp. Nie nadarmo stavia jedna kultúra na druhej. Predpokladajme, že by niekto chcel kresťanský vývoj zaspat. Potom by sa dočkal ďalšej doby až po vojne všetkých proti všetkým. Tu by ale nič nemal z veľkého Kristovho odkazu lásky, spájajúceho všetky ja, ktorý činí z ľudí spoločenstvo. Mal by v sebe všetko, čo práve vedie ľudské ja do priepasti. Mal by sily rozvratu.

Človek sa neustále učí, keď sa na tom stupni, na ktorom sa práve nachádza, stále ďalej a ďalej vyvíja. Ale nielen človek, každá bytosť, od najnižšej až k najvyššej božskej bytosti, sa učí tým, keď neustále pokračuje vo vývoji. Prežil životom na Zemi Kristus aj sám v sebe niečo, čo ho priviedlo k vyššiemu stupňu? Áno, to prežil! Lebo aj božsky-duchovné bytosti prežívajú niečo, čo ich vedie k vyššiemu stupňu. To však, čo prežil Kristus, jeho vstup do ešte vyššieho sveta ako ten, v ktorom bol predtým, to dal zjaviť tým, ktorí boli jeho spoločníkmi na Zemi, ako svoje vystúpenie na nebesá. Preto aj ten, kto žije, môže pomocou fyzického mozgu ako nezasvätenec, ako nejasnovidný, pochopiť - aj keď sám nemôže vidieť - šesť prvých stupňov kresťanského zasvätenia. Ale siedmy stupeň, nanebovstúpenie, môže pochopiť len človek jasnovidný (ktorý už nie je viazaný k nástroju fyzického mozgu), ktorý už sám raz uvidel, čo to znamená myslieť a vidieť bez mozgu.

V duchovnom svete v súčasnosti prebieha veľkolepý zápas medzi múdrosťou a láskou. Skôr sa duchovné bytosti plné múdrosti starali o to, aby všetko našlo správne miesto. Tieto bytosti vytvárali vo svete múdry, rozumný a spravodlivý poriadok. Teraz sa však riadenia vývoja ujímajú duchovia lásky - a to vnáša spočiatku do všetkého zmätok. Múdrosť miluje starodávny poriadok, láska však vynalieza každý deň niečo nové.

Na počiatku zemského stavu bola Zem spojená so Slnkom a Mesiacom v jedno teleso. Vtedy boli pomery úplne iné. Až v lemurskej dobe začal človek dostávať podobu, ktorá je trochu podobná dnešnej. Až vtedy vlastne zostúpil človek z vyšších oblastí na Zem. Keď ešte bolo Slnko so Zemou spojené, bol síce človek v akomsi fyzickom tele, ale nie v takom ako máme dnes. Vtedy človek nestál ako dnes na zemi svojimi nohami, ale sa vznášal vo vzduchu a v sebe nemal žiadne kosti, ale patril do oblasti vzduchu a vody, pričom si musíme predstaviť vodu vo vzduchu rozplynutú. Bol ako priehľadná bytosť v okruhu Zeme. Dnešný zrak by nevedel tohto človeka rozlíšiť od jeho okolia, ako dnešný zrak nemôže rozlišovať isté morské zvieratá od ich okolia, pretože v podstate vyzerajú tak ako ich okolie. Takéhoto človeka si môžeme predstaviť ako bytosť kmitajúcu sa vzduchom. Až po odlúčení Slnka a Mesiaca sa stal človek takým, ako ho poznáme dnes.

Ja a astrálne telo zatiaľ nemajú podiel na našom zemskom vývoji. Zostávajú v pozadí, zostávajú stáť tam, kde sme, keď sa práve chystáme prijať fyzické a éterické telo. Tiež v bdení je naše ja a astrálne telo v okamžiku počiatku nášho pozemského života. Prežívame život na Zemi vlastne len fyzickým a éterickým telom.