Hnev a pokoj

Predstavte si, že nejaký človek bude stáť pred dieťaťom, ktoré chce vychovať. To dieťa urobí niečo, čo urobiť nemalo. Bude nutné, aby nasledoval nejaký úkon, tým môže byť trest alebo niečo iné. Jedna možnosť je, že si vychovávateľ povie: toto dieťa robí niečo nesprávne. To sa vychovávateľovi nepáči a je možné, že sa dostane do afektu hnevu a že sa tento hnev do určitej miery rozvinie. Druhá možnosť je tá, že vychovávateľ, hoci videl, čo dieťa vykonalo, hoci pocítil neľúbosť, ostane tým, čo možno označiť výrazom pokojný, že pocíti pokoj a na základe jednoduchého úsudku a tiež určitej zrelosti duše urobí to, čo je ako trest alebo niečo podobné v danom prípade potrebné. Navonok sa môže stať to isté. Rozdiel spočíva v tom, že duša je raz naplnená hnevom, druhýkrát pokojom. Prečo je tu v jednom prípade hnev a v druhom prípade pokoj? Bude ten, kto sa rozpálený hnevom pozerá na to, čo dieťa robí, schopný skrze zrelosť svojho ja urobiť v danom prípade to správne? Ak budete sledovať život, poviete si, že toto spravidla schopný nebude. Patrí k tomu istý stupeň zrelosti ľudského ja, aby toto ja, aj keď nepociťuje žiaden afekt a zostáva chladné a pokojné, aj tak urobilo - v láske k veci, v láske k tomu, čo má byť - to správne. Patrí k tomu istý stupeň zrelosti. A každý človek sa nachádza v určitom bode s ohľadom na túto zrelosť.

Ľudské ja nemôže mať vždy stupeň pokoja, ktorý mu dá schopnosť, aby aj napriek tomu, že nepociťuje žiaden afekt, urobilo to správne. K tomu sa musí ľudské ja vyvinúť až k určitému stupňu. Čo by ten vychovávateľ urobil, keby bol pokojný a nepociťoval hnev? Potom by stál so svojím pokojom vedľa, nič by neurobil a nechal by tú vec byť. O to je postarané múdrym usporiadaním sveta - o to, aby ja pomocou iných síl než sú tie, ku ktorým doteraz nedozrelo, smeroval, aspoň čiastočne, k tomu správnemu. Než je ja zrelé k tomu, aby konalo zo svojho pokoja, koná z afektu, z hnevu. Tu vidíme, ako toto ľudské ja síce počas vývoja pracuje na astrálnom tele, takže sa behom vývoja astrálne telo vyvíja tak, že rozkvitá pokoj, ale kým nie je ja schopné dosiahnuť tejto zrelosti a nechce na tomto pokoji pracovať, mal by byť človek pomocou niečoho, čo v ňom je, hnaný k tomu, aby niečo urobil. Takým zariadením, ktoré hoci necháva ja zrieť v rámci astrálneho tela, napriek tomu ho poháňa, aby si vytvorilo určitý vzťah k druhému človeku, ešte než je zrelé, takýmto zariadením v astrálnom tele je hnev. Tak ako je napríklad vonkajšia príroda vo svojej rastlinnej ríši, vo svojej živočíšnej ríši múdro zariadená, tak je aj múdro zariadené všetko, čo môžeme nazývať astrálnou prirodzenosťou človeka. Je to zariadené tak, že sa ľudia dostávajú do vzájomného vzťahu, ešte než si môžu vybudovať správny vzťah na základe svojej súdnosti, podľa svojich ideálov o spravodlivosti a láske. Predchodcom pokoja je hnev.