Človek

Čo predchádzalo svedomiu v dávnoveku?
Aischylos a Euripides

Ľudské svedomie

Mnohí chybujú, keď tvrdia, že svedomie je niečím, čo tu bolo už od počiatku ľudstva. Ani u tak významnej osobnosti akou bol Sokrates, nenachádzame nič podobné, čo by sme mohli nazvať svedomím. Lebo ak hovoríme, že svedomie je hlasom hovoriacim v hrudi najobyčajnejšieho človeka, ktorý mu akoby z božského impulzu hovorí, čo má a nemá činiť, potom sa voči tomu, čo vyslovil Sokrates a čo potom preniesol na Platóna, vyníma predsa len inak. Obaja totiž tvrdia, že cnosť je niečím, čomu sa možno naučiť.

Sokrates teda chce povedať: Ak si vytvára človek jasné pojmy o tom, čo má a čo nemá robiť, tak môže učením sa cnosti, poznaním o cnosti pomaly dospieť k tomu, že jeho konanie sa tiež stane cnostným. Kto sa drží dnešného poňatia svedomia, môže proti tomu namietať: To by bolo naozaj zlé, keby bolo nutné ešte len čakať na dobu, kedy sa človek naučí vedieť, čo je dobré a čo zlé, aby mohol dospieť k správnemu, cnostnému počínaniu. Svedomie je niečo, čo hovorí v ľudskej duši, čo umožňuje počuť vo vnútri hlas "To máš a to nemáš robiť!" Už oveľa skôr, ako sme schopní si utvoriť vyššie idey o tom, čo je dobré a zlé. Môžeme teda povedať: Filosof, ku ktorému pozeráme nahor ako k filosofickému velikánovi, ktorý svojou smrťou zušľachtil a korunoval svoje filosofické dielo, tento Sokrates podáva nám taký pojem o cnosti, ktorý možno ťažko spojiť s dnešným pojmom svedomia. A aj u neskorších gréckych mysliteľov nachádzame tvrdenie, že učením cnosti sa dá zdokonaliť, čo práve odporuje naznačenej pôvodnej, elementárnej sile svedomia.

Čím to teda je, že tak vynikajúco sa prejavujúca osobnosť, ako bol Sokrates, nepozná ešte tak základný pojem, ktorý si dnes tvoríme o svedomí my, hoci cítime, keď pristupujeme k Sokratovi, tak ako nám o ňom podáva správu Platón, že sa k nám prihovára z jeho slov ten najčistejší zmysel pre mravnosť, najväčšia sila cnosti? Príčina spočíva v tom, že tiež pojmy, predstavy a vnútorné duševné zážitky, ktoré dnes človek cíti s takou samozrejmosťou, akoby mu boli vrodené, museli byť ľudskou dušou počas doby ešte len získané. Kto sa vracia k duchovnému životu ľudstva minulých dôb, ten zistí, že tu ešte nebol taký pojem, taký pocit svedomia - a to ešte ani u národa gréckeho - aký máme a zastávame dnes my. Pojem svedomia postupne vznikal.