Človek

Indickí rišiovia

1. Staroindická kultúrna epocha

Jej trvanie - 7 227 pr. Kr. - 5 067 pr. Kr.
Vtedy započalo poatlantské obdobie, po zániku Atlantídy. V starej Indii existovali vtedy ľudia, ktorí si zachovali živú spomienku na starý duševný stav Atlanťanov. umožňujúci skúsenosti v duchovnom svete. Títo starí Indovia potrebovali len malú prípravu na to, aby v sebe oživili schopnosti vedúce k pozorovaniu nadzmyslového sveta. Lebo túžba po tomto svete bola základnou náladou indickej duše. Pociťovalo sa, že v tomto svete bola pravlasť ľudí. Z tohto sveta boli ľudia prenesení do fyzického sveta. Nadzmylový svet bol pociťovaný ako pravý, a fyzický ako klam ľudského vnímania, ako ilúzia - mája. Usilovalo sa o otvorenie si pohľadu do pravého sveta. O iluzórny hmotný svet sa ľudia nezaujímali, nanajvýš o to, pokiaľ sa prejavuje ako závoj sveta nadzmyslového. Sedem zasvätencov, ktorí dostali éterické telá, odpovedajúce odtlačkom éterických tiel siedmich najlepších atlantských zasvätencov, sa stalo učiteľmi a vodcami ľudí, ktorí v poatlantskej dobe osídľovali juh Ázie, najviac starú Indiu.

Pretože títo veľkí učitelia boli obdarení odtlačkami éterických tiel svojich duchovných predkov, nedosahovalo to, čo bolo v ich astrálnom tele, čiže ich poznanie, ktoré si sami vypracovali až k tomu, čo sa im odhaľovalo ich éterickým telom. Keď v nich mali hovoriť tieto zjavenia, museli svoje vlastné vedenie umlčať. Potom skrze nich hovorili vznešené bytosti. ktoré hovorili aj k ich duchovným predkom. Mimo dobu, kedy skrz nich hovorili tieto bytosti, boli prostými ľuďmi, nadaní takou mierou vzdelania rozumu a srdca, akú si sami vydobyli. Dávali ľudu svoju múdrosť, svoje prikázania. Sila, ktorá z nich vychádzala na ľudí, bola mocná. Mohli pôsobiť na svojich žiakov i magicky.

Človek v staroindickej epoche starnutím múdrel. Keď bol človek dieťaťom, vzhliadal k starým ľuďom a hovoril si: Až budem tak starý ako tento človek, budem múdry. Ten je múdry. To bolo dôvodom hlbokého uctievania a nesmiernej úcty k starobe.