Lemúria

V dobe lemurskej (opakovanie starého Mesiaca) bola Zem ešte plasticky tvárna, spojená s Mesiacom. Pod jeho vplyvom však začala tuhnúť tak, že väčšina ľudských duší sa nemohla inkarnovať na Zemi v primeraných fyzických telách. Koncom lemurskej doby preto došlo k odlúčeniu Mesiaca od Zeme, ktorá sa tak ocitla v rovnováhe medzi pôsobením mesačných a slnečných vplyvov. To malo pre jej vývoj rozhodujúci význam. Bytosť človeka, až dosiaľ jednotná, sa rozdelila na dve pohlavia: mužské - s prevažujúcim vplyvom slnečným, a ženské, kde pôsobí silnejšie Mesiac.

V dobe lemurskej, sa už človek dotvoril do tej miery, že bol schopný v sebe vyvíjať štvrtý článok svojej bytosti, jástvo. Vtedy sa začal tvoriť prvý zárodok na to, aby sa v troch článkoch, ktoré človek v priebehu času získal, mohlo vyvinúť ja. Zmeny, ktoré sa odohrali na Zemi, zapôsobili na človeka tak, že sa z neho teraz mohol stať nositeľ jástva. Zem bola zaľudnená aj pred Lemúriou. Na Zemi vtedy boli ľudia, lenže v úplne inej podobe. Boli to ľudia, ktorí ešte neboli nositeľmi jástva, ktorí rozvíjali to, čo si prinášali zo starého Saturnu, Slnka a z Mesiaca - fyzické, éterické a astrálne telo.

Na začiatku nášho terajšieho vývoja bola Zem zjednotená so Slnkom aj s Mesiacom, potom sa najskôr oddelilo Slnko a zanechalo po sebe planetárne teleso, ktoré v sebe zahŕňalo dnešnú Zem a dnešný Mesiac. Keby bola Zem zostala spojená s Mesiacom, boli by všetky ľudské bytosti na nej podľahli stvrdnutiu, mumifikácii. Aby k tomu nedošlo, museli byť zo Zeme najprv vyvrhnuté všetky substancie a bytosti patriace dnes k Mesiacu. Tým bola ľudská postava zachránená pred stvrdnutím, človeku bolo umožnené, aby získal dnešnú podobu, a až po tomto oddelení Mesiaca mu bola daná možnosť stať sa nositeľom jástva. Ale to všetko neprebehlo naraz.

Najprv sa pomaly vyčlenilo zo Zeme Slnko. Takže v čase, keď bol Mesiac ešte obsiahnutý v Zemi, nastal na Zemi stav, ktorý nedovoľoval ďalší vývoj ľudstva. Fyzická hmota ustavične hustla a hustla, takže človek mal nábeh ku stvrdnutiu. Ale než Mesiac opustil Zem, došlo k tomu, že isté ľudské duše, ktoré opustili svoje telá, vošli do duchovného sveta a teraz sa chceli znova vteliť, nachádzali teraz dole ľudskú substanciu, ktorá pre nich bola príliš tvrdá, takže nemali možnosť sa vteliť. Nastala doba, kedy duše sa chceli dostať zase dole na Zem, ale nenachádzali akúkoľvek možnosť, aby sa znova vtelili, pretože pozemské tela pre ne neboli spôsobilé. Iba tie najsilnejšie z duší boli schopné premôcť hmotu medzitým stvrdnutú, aby sa vtelili na Zemi. Ostatné sa museli zase vrátiť do duchovného sveta, nemohli zostúpiť dole. Takéto obdobia nastali pred odlúčením Mesiaca. Ale oných silných duší, ktoré boli schopné zvládnuť hmotu a zaľudniť Zem, bolo stále menej a menej. Pred odlúčením Mesiaca v lemurskom období bola doba, kedy Zem spustla, keď ľudí bolo na Zemi čoraz menej a menej, pretože duše, ktoré chceli nadol, nenachádzali vhodné telá.

Čo sa stalo s týmito dušami, ktoré nemohli nájsť žiadne telá? Boli premiestnené na iné planéty, ktoré sa medzitým sformovali zo spoločnej substancie. Tak existovali isté duše, ktoré boli premiestnené na Saturn, iné, ktoré boli premiestnené na Jupiter, na Mars, na Venušu alebo na Merkúr, takže bol čas, kedy mohli na Zem zostúpiť len najsilnejšie duše. Slabších duší sa museli ujať ostatné planéty, patriace k nášmu slnečnému systému. Počas lemurskej epochy bola doba, o ktorej sa dá povedať aspoň približne, že vtedy žila na Zemi jediná dvojica ľudí, akási hlavná dvojica, ktorá si uchovala silu, aby si podrobila nepoddajnú ľudskú substanciu a vtelila sa na Zem, aby tu vydržala po celý zemský vývoj. To však bola tiež doba, kedy sa Mesiac oddelil od Zeme. A toto oddelenie umožnilo, že sa ľudská substancia zase zjemnila a stala sa oprávnenou prijať aj slabšie duše. Tak sa potomkovia onej jednej hlavnej dvojice dostali do situácie, že žili už v mäkšej substancii ako tí, ktorí žili pred oddelením Mesiaca. Vtedy sa potom tiež zase postupne vracali na Zem všetky tie duše, ktoré boli predtým preradené nahor na Mars, na Jupiter, na Venušu atď., a rozmnožením ľudí z onej jednej hlavnej dvojice došlo k tomu, že duše sa priebežne vracali z vesmíru na Zem a stali sa potomkami onej prvej, hlavnej dvojice. A počas poslednej lemurskej doby a až ďaleko do doby atlantskej prichádzalo dolu čoraz viac duší, ktoré dovtedy čakali na iných planétach, až na Zemi zase nadíde čas na vtelenie. Potom zostúpili znova do pozemského tela. Tým spôsobom sa Zem opäť zaľudnila. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

V dobe lemurskej bola Zem v stave, keď napr. mnohé z toho, čo je dnes pevným minerálom, bolo ešte tekuté, rozpustené v ostatných substanciách, ktoré sú dnes oddelené, ako je napr. voda. Bola to doba, keď vzduch bol ešte prestúpený hustými výparmi najrôznejších látok. Čistý vzduch alebo čistá voda v dnešnom zmysle v tejto dobe vlastne ešte neexistovali, nanajvýš len v najmenších oblastiach Zeme. Človek formoval svoje prchavé jemné telo z najčistejších, najjemnejších substancií. Keby človek vtedy vytváral svoje telo v substanciu hrubšiu, vyvinula by sa jeho forma do presného obrysu, do podoby s ostrými kontúrami. Tieto kontúry by sa dedili na potomkov a ľudský rod by u toho ustrnul. V takejto hmote nemohol človek tvoriť svoju postavu, ale oveľa viac sa musel starať o to, aby bol schopný svojou telesnou hmotou pohybovať podľa duševných podnetov úplne voľne. Hmota, v ktorej sa jeho telo formovalo, bola vtedy tak mäkká, že vo všetkých smeroch sledovala popudy duše. Dnes máte napr. možnosť natiahnuť svoju ruku, ale túto ruku nemôžete svojou vôľou predĺžiť na tri metre. Hmote nemôžete vládnuť, pretože dnešná forma sa dedí! Ale vtedy to tak nebolo. Človek sa mohol ľubovoľne formovať, mohol tvoriť ľubovoľné formy, podľa priania svojej duše. To bolo podmienkou ďalšieho vývoja človeka, aby sa vtelil po odlúčení Mesiaca do najmäkších substancií, takže jeho telo bolo ešte tvárne a ohybné a v každom ohľade poslúchalo dušu.

Teraz však nastala doba, kedy sa niektoré časti hmoty, ktoré sú dnes potrebné pre náš život (voda a vzduch) - postupne čistili od toho, čo v nich bolo z hustejšie matérie, keď sa z vody vylúčilo to, čo v nej bolo predtým rozpustené. Ako v ochladenej vode klesajú rozpustené substance ku dnu, tak klesala rozpustená hmota dolu k zemskému povrchu. Voda sa uvoľnila a zo vzduchu sa vyčlenila hustejšia matéria: vzduch a voda sa novo pretvorili. A človek bol schopný používať k svojej výstavbe túto zjemnenú hmotu. Z tohto tretieho veku prechádzal človek pomaly do doby zemského vývoja, ktorú nazývame dobou atlantskou. Len málo ľudí mohlo prežiť krízu lemurskej epochy, pretože len tí najsilnejší sa schopnosťou obývať pred odchodom Mesiaca tvrdnúcu, zatiaľ nezmeknutú hmotu, prečkali túto kritickú dobu Zeme. Ale keď potom zmäklo všetko to, čo za mesačnej krízy zatvrdlo, keď sa vytvárali potomkovia, ktorí neboli dedičnými pomermi vtesnaní do pevných obrysov, ale boli pohybliví, tu sa opäť pozvoľna vracali duše z rôznych planét nadol a sťahovali sa do týchto tiel. Na konci doby lemurskej a začiatkom doby atlantskej zostupovali tieto ľudské duše nadol.

Ale také podoby (útvary), ktoré sa stali veľmi skoro po odlúčení Mesiaca stvrdnutými, podržali pevnú formu dedením a nemohli prijať ľudské duše, ani po odlúčení Mesiaca. Môžeme si predstaviť toto dianie takým spôsobom, že tieto duše potrebujú zasa zostúpiť na Zem. Tu dolu vznikajú najrôznejšie podoby - potomkovia tých, čo zostali po odlúčení Mesiaca aj medzi nimi sa nachádzajú najrôznejšie stupne stvrdnutia. Tie ľudské duše - a vôbec duševné bytosti, ktoré v istom ohľade nemali teraz ešte nutkanie spojiť sa úplne s hmotou, volili si najprv len najmäkšie z týchto postáv a zasa ich čoskoro opúšťali. Oproti tomu iné duševné bytosti, ktoré sa spojili už teraz so zatvrdnutými útvarmi, boli k týmto útvarom pripútané a následkom toho zostali vo vývoji pozadu. Práve človeku najbližšie stojace zvieratá vznikli tým, že niektoré duše, ktoré zostúpili dolu zo svetového priestoru, neboli schopné čakať, príliš skoro vyhľadali dolu telá a urobili ich pevne ohraničenými postavami ešte predtým, ako sa mohli tieto telá úplne preniknúť telom éterickým. Ľudská postava zostala tvárnou tak dlho, pokiaľ sa neprispôsobila telu éterickému. Tým nastalo prekrytie, ktoré sa uskutočnio približne v poslednej tretine atlantskej doby.

Pred tým bola situácia taká, že ľudská duša, ktorá zostupuje, udržiavala telo v stave tekutom a starala sa o to, aby éterické telo nesplynulo úplne s niektorou časťou tela fyzického. K onomu prekrytiu tela éterického s telom fyzickým došlo v celkom určitú chvíľu. Až za atlantskej epochy prijalo ľudské fyzické telo určitú konfiguráciu a začínalo tvrdnúť. Keby v tej dobe atlantského vývoja nebolo došlo k ničomu inému, keby sem už nič ďalšie nevstúpilo, potom by vývoj prebiehal inak, než ako prebehol. Potom by človek prešiel od predchádzajúceho stavu vedomia k neskoršiemu pomerne rýchlo. Kým ešte nebola u človeka plne stotožnená jeho časť fyzická a časť duševná, bol človek bytosťou jasnovidnou, ale toto jasnozrenie bolo temné, tlmené. Človek mal možnosť nahliadnuť do duchovného sveta, ale nemohol k sebe povedať "ja", nemohol rozlíšiť sám seba od svojho okolia. Chýbalo mu seba-vedomie. To sa dostavilo v tej chvíli vývoja, keď sa spojilo telo fyzické s telom éterickým.

A keby nebolo došlo k niečomu inému, bolo by v pomerne krátkom čase došlo k nasledujúcemu: Pred týmto časovým bodom mal človek vedomie duchovného sveta. Zvieratá, rastliny atď., vidieť jasne nemohol, zato však videl okolo nich to, čo bolo duchovného. Napr. postavu slona by nebol jasne videl, ale to, čo sa nad ním rozprestiera ako to éterické, to videl. Toto vedomie ľudí by sa postupne strácalo. Spojením fyzického a éterického tela by sa vytvorilo ja a človek by zbadal, akoby k nemu prichádzal svet z druhej strany. Zatiaľ čo predtým videl jasnovidné obrazy, vnímal by od tejto chvíle svet vonkajší, ale súčasne by tiež vnímal duchovné bytosti a sily, na ktorých je tento svet založený. Fyzický obraz rastliny by nevidel tak, ako my dnes, ale súčasne s týmto fyzickým obrazom by u rastliny vnímal jej duchovnú podstatu.

Čím to, že v priebehu vývoja nebolo tlmené jasnovidné vedomie vystriedané vedomím predmetným, ktoré by zároveň človeku umožňovalo vnímať a poznať duchovno? Nestalo sa tak preto, že práve za mesačnej krízy, keď človek opäť ožíval, začali na neho mať vplyv bytosti, ktoré treba označiť vo vývoji ako oneskorené, ktoré sú však vyššie ako človek. Boli aj duchovné bytosti, ktoré nesplnili to, čo mali ako svoju úlohu na Mesiaci. Sú to bytosti nižšie ako bohovia, ale vyššie ako človek a označujeme ich podľa ich vodcu, najvyššieho a najsilnejšieho medzi nimi - Lucifera - ako bytosti luciferské. V čase mesačnej krízy sa človek vyvinul natoľko, že mal svoje telo fyzické, éterické, astrálne a svoje ja.

Za svoje ja vďačil vplyvu Duchov formy, podobne ako za svoje astrálne telo vďačí vplyvu Duchov pohybu, za telo éterické vplyvu Duchov múdrosti a za svoje fyzické telo vplyvu trónov. Duchovia formy to boli (v kresťanskej ezoterike Exusiai alebo Mocnosti), ktorí umožnili, že k existujúcim trom článkom pribudol zárodok jástva. Keby teraz človek prechádzal len normálnym vývojom a všetky bytosti okolo neho by plnili svoje príslušné úlohy, potom by niektoré bytosti pôsobili na jeho telo fyzické, iné by pôsobili na jeho telo éterické, iné na telo astrálne a opäť iné na jeho ja - mohli by sme teda povedať - pôsobili by tak, ako je potrebné, každý druh bytostí na ten článok, ku ktorému patrí. Teraz však tu boli bytosti zotrvávajúce na stupni Mesiaca, bytosti luciferské. Keby mohli riadne pokračovať v pôsobení, potom by boli povolané pôsobiť na ja. Lenže na Mesiaci sa naučili pôsobiť len na telo astrálne a následkom toho sa stalo niečo, čo malo istý význam. Keby tu ony luciferské bytosti neboli, potom by človek do seba prijal zárodok svojho ja a do poslednej tretiny atlantskej doby by sa vyvíjal tak, že by zamenil stlmené jasnovidné vedomie za vedomie predmetné. Takto však prenikli, ako silové lúče, účinky luciferských duchov do jeho astrálneho tela.

V čom spočívali tieto účinky? Astrálne telo je nositeľom všetkých pudov, žiadostí, vášní, inštinktov atď. Človek by sa stal v stavbe svojho astrálneho tela úplne iným, keby k nemu nepristúpili luciferskí duchovia. Rozvíjal by potom len také pudy, ktoré by ho viedli bezpečne a vpred. Duchovia by ho viedli k predmetnému nazeraniu na svet, za ktorým by bolo vidieť duchovné bytosti. Ale voľnosť, nadšenie, pocit samostatnosti a vášeň pre všetko vyššie, to by mu chýbalo. Človek by stratil staré jasnovidné vedomie, na nádheru sveta by pozeral, ako akýsi boh, pretože by sa stal článkom božstva. A ono nazeranie na svet by vytváralo v ľudskom rozume zrkadlový obraz sveta s veľkou dokonalosťou. Avšak človek by bol vo svojej dokonalosti práve len ako veľké zrkadlo vesmíru (univerza). Teraz však vlievali luciferskí duchovia pred týmto časovým bodom do astrálneho tela vášne, pudy a žiadosti, ktoré sa spájali s tým, čo človek prijal do seba na svojej vývojovej ceste. Tým nielenže mohol pozerať ku hviezdam, ale súčasne tiež pre to mohol vzplanúť, prebudiť nadšenie a vášeň, mohol nielen nasledovať zbožštené pudy astrálneho tela, ale mohol aj zo svojej slobody rozvíjať vlastné pudy. To mu vlievali luciferskí duchovia do jeho astrálneho tela. Ale tým mu súčasne dali niečo iného, možnosť ku zlu, hriechu. Túto možnosť by človek nemal, keby býval bol krok za krokom vedený vznešenými bohmi. Luciferskí duchovia človeka oslobodili, vložili do neho nadšenie, ale zároveň mu dali možnosť nižších žiadostí.

Za normálneho vývoja by človek spájal s každou bežnou vecou normálne pocity. Takto však sa mu mohli veci zmyslového sveta zapáčiť viac, ako sa mu mali páčiť. Svojím záujmom mohol lipnúť na týchto veciach. Následok toho bol, že sa dostal do fyzického stvrdnutia skôr, ako by sa to bolo stalo inak. K pevnej postave dospel teda človek skôr, než ako bolo ustanovené božsky-duchovnými bytosťami. Mal vlastne zostúpiť zo vzdušnej postavy do pevnej, až v poslednej tretine atlantskej doby. Takto však zostúpil a stal sa pevnou bytosťou ešte pred touto dobou. V Biblii sa nám to opisuje, ako pád do hriechu. Máme však aj v týchto časoch vznešené duchovné bytosti, pôsobiace na ľudské ja, ktoré ony samy človeku darovali. Tie držia nad človekom ochrannú ruku. Na druhej strane tu existujú aj také bytosti, ktoré sa nevzchopily k tomu, aby pôsobili na ja, tie pôsobia teraz na astrálne telo človeka a vyvíjajú v ňom veľmi zvláštne pudy.

Pri zpustnutí Zeme odchádzali ľudské duše nahor k rôznym svetovým telesám, patriacim k nášmu slnečnému systému. Teraz sa tieto duše zasa vracajú naspäť podľa toho, ako nachádzajú telá vo fyzickej dedičnej línii. Ak uvážime, že práve pri odštiepení Mesiaca je Zem najmenej zaľudnená, môžete si predstaviť, že len z mála ľudí sa rozvetvil ľudský rod. Pozvoľna sa rozmnožuje a čoraz viac a viac duší zostupuje dole a zaľudňuje telá, ktoré na Zemi vznikajú. Po dlhé doby vznikali potomkovia len z toho mála ľudí, ktorí tu boli v čase odchodu Mesiaca. Na týchto ľudí pôsobili mocné slnečné sily. Boli to ľudia, ktorí si uchovali veľa síl, aby dali slnečným silám možnosť pôsobiť v nich aj za mesačnej krízy. Všetci títo ľudia a ich potomkovia sa cítili takmer ako slneční ľudia. Pre jednoduchosť si predstavte, že za mesačnej krízy tu existoval len jediný ľudský pár. Tento ľudský pár má potomkov, títo majú ďalšie potomstvo atď. Tak sa ľudský rod rozvetvil. Ak tu teraz v užšom zmysle existovalo samotné potomstvo dávnych slnečných ľudí, dotiaľ bol u všetkých týchto ľudí - vďaka ich starému jasnozreniu - tiež ešte úplne špeciálny stav vedomia. Človek si vtedy spomínal nielen na to, čo prežil on sám, ale mohol si spomenúť aj na všetko, čo prežil otec, praotec atď. Pamäť siahala nahor až k predkom - ku všetkým tým, s ktorými bol človek pokrvne spriaznený. To bolo tým, že nad všetkými týmito pokrvne spriaznenými ľuďmi, ktorí svoj pôvod ešte odvodzovali od predkov, ktorí prežili odlúčenie Mesiaca, v istom smere bdeli slnečné sily.

Avšak ľudský rod sa množil a duše, ktoré odišli do svetového priestoru, sa vrátili naspäť na Zem. Ale tie duše, v ktorých boli dostatočne silné slnečné sily, hoci zostúpili dole a boli spriaznené s úplne inými sférami ako so Slnkom, cítili stále ešte tieto slnečné sily. Potom však nastali doby, kedy potomkovia týchto duší stratili súvislosť a tým aj stratili spoločnú spomienku so svojimi predkami. A čím viac sa ľudský rod množil, tým viac sa vytrácalo toto živé vedomie, spojené s pokrvnou dedičnosťou. A strácalo sa to práve tým, že proti mocnostiam, ktoré viedli ľudí vpred a vložili do nich ja, vystúpili mocnosti luciferské, pôsobiace na telo astrálne. Tie pôsobili proti všetkému, čo ľudí spájalo dohromady! Chceli človeku poskytnúť slobodu, sebavedomie. Títo najstarší ľudia po odlúčení Mesiaca hovorili ja nielen k tomu, čo prežívali oni sami, ale aj k tomu, čo prežívali ich predkovia. Cítili spoločnú slnečnú bytosť, ktorá pôsobila v krvi. A tiež, keď už odumrelo aj to, potom cítili napr. tí, čo prišli z Marsu, puto s ochranným duchom Marsu. Potomkovia tých, ktorí zostúpili z Marsu sa cítili pod ochranou ducha Marsu.

Proti tomuto pocitu skupín v kmeňoch, v ktorých vládne láska, pokúsili sa zaútočiť luciferskí duchovia. Oproti spoločnému ja, ktoré sa prejavovalo v týchto skupinách, poznali títo duchovia pestovanie ľudského individuálneho jástva. Čím viac ideme naspäť v čase, tým viac zistíme vedomie spoločenstva, ktoré je viazané na pokrvné príbuzenstvo. A zasa: Čím ideme ďalej vpred, tým viac toto vedomie mizne a človek sa cíti čoraz viac samostatný, cíti, že oproti spoločnému ja má vyvíjať ja individuálne. Sloboda, sebavedomie, individuálne prežívanie sa, sú dary Lucifera. Tak pôsobia v človeku dve ríše: ríša duchov luciferských a ríša bytostí božsky-duchovných. Božsky-duchovné bytosti vedú človeka k človeku - ale prostredníctvom pokrvných pút, luciferské bytosti usilujú o rozdelenie, pokúšajú sa človeka od človeka oddeliť. Obe tieto sily pôsobia v atlantskom čase a pôsobia tiež ešte aj potom, keď atlantský kontinent veľkými katastrofami zaniká a Európa, Ázia, Afrika a na druhej strane Amerika získavajú dnešnú podobu. Pôsobia ďalej v piatej epoche Zeme, až do dnešnej doby.

V lemurskom čase bola do ľudskej bytosti vnorená prvá vloha k ja, a v čase mystéria na Golgote začalo obdobie, keď si ľudstvo toto ja plne uvedomilo. Je totiž podstatný rozdiel: najprv mať ja ako vlohu, ako niečo, čo v človeku pracuje bez vedomia, - a mať vedomie o tomto ja. Na Saturne bola daná vloha k fyzickému telu, na Slnku k telu éterickému, na Mesiaci k astrálnemu, a na Zemi k tomu pristúpila vloha k jástvu. Táto vloha k ja bola za zemského vývoja daná v čase Lemúrie. Vtedy sa udial i luciferský vplyv. Astrálnemu telu bol vočkovaný luciferský vplyv. A takto luciferským vplyvom sa zmenila celá ľudská bytosť, teda všetko, čo bolo u človeka ako sily éterického aj fyzického tela. Tým sa stal celý človek v čase Lemúrie iným, než akým by sa stal, keby nebolo tohto luciferského vplyvu. Človek sa stáva bytosťou sebavedomou (s vedomím jástva) a mimo to bytosťou, ktorá v sebe ukrýva luciferský princíp. Aj keby nenastal luciferský princíp, napriek tomu by sa dostavil vplyv ja. Luciferským zásahom zostúpil človek hlbšie do svojich troch bytostných článkov, prenesených z predchádzajúcich vtelení Zeme, do svojho astrálneho, éterického a fyzického tela, bol s nimi spojený tesnejšie, než by sa tak stalo bez luciferského vplyvu. Človek by bol so svojím ja zostal bližšie duchovným svetom, bol by sa so svojím ja cítil naďalej ako článok duchovných svetov. Človek takto luciferským zásahom v lemurskej dobe zostúpil hlbšie na Zem.

Môžeme označiť okamih, kedy by človek zostúpil tak ďaleko na Zem do fyzickej hmoty, keď by nebol zasiahol luciferský vplyv, než ako v skutočnosti v lemurskej dobe zostúpil pôsobením luciferského vplyvu. Malo to nastať uprostred atlantskej doby! Keby nebolo luciferského zásahu, tu by človek musel čakať so svojím zostupom až do stredu doby atlantskej, takto však luciferským vplyvom zostúpil skôr na Zem. Tým na jednej strane dospel k tomu stať sa slobodnou - z vlastných podnetov konajúcou - bytosťou. Lebo inak by si bol až do stredu atlantskej doby zachoval úplnú závislosť na duchovnom svete, až do tej doby by nikdy sám nemohol rozhodovať medzi dobrom a zlom, - nikdy by nemohol vytvoriť nejaký vlastný slobodný impulz, ale by bol konal len na základe duševno -duchovných inštinktov, to znamená na základe síl, ktoré by do jeho duše vštiepili božsky-duchovné bytosti. Luciferské bytosti však človeku umožnili - skôr ako bolo stanovené - rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, aby sa nedával len podvedome viesť zákonmi božského duchovného svetového poriadku, ale aby sa sám rozhodoval.

Túto skutočnosť nám hlbšie vyjadruje tzv. pád do hriechu. V Starom zákone sa to vysvetľuje tak, že sa hovorí: "Božsky-duchovné bytosti vdýchli človeku živú dušu." Keby táto živá duša zostala iba takou, musel by človek čakať, až by sa neskôr - táto živá duša, ešte nezrelé ja - vplyvom božsky-duchovných bytostí stala zrelou na rozhodovanie. Teraz sa však dostavujú luciferské vplyvy, v Biblii sú označované ako had. Tým sa človek dostáva k tomu, že nie iba inštinktívne počúva - nasleduje vplyvy, ktoré prúdia z Jahveho alebo z Elohimov, ale že sa sám rozhoduje o dobre a zle. Z bytosti, ktorú až doteraz riadili a viedli božsky-duchovné bytosti, stal sa človek bytosťou, ktorá sa sama mohla rozhodovať. A potom k vám z Biblie zaznievajú slová, ktoré hovoria bohovia: "Človek sa stal ako jeden z nás!", - to znamená - z bohov. Alebo chceme to vyjadriť radikálne: Človek si luciferským vplyvom prisvojil niečo, čo až doteraz prináležalo len bohom. Bohom bolo dané rozhodovať o dobre a zle, nie bytostiam, ktoré boli na nich závislé. Teraz sa stal človek luciferským vplyvom samostatne rozhodujúcim, takou bytosťou, ktorá v sebe príliš skoro vyvinula božské vlastnosti.

Luciferským vplyvom, vstúpilo do ľudskej prirodzenosti niečo, čo by inak bolo zostalo uchované pre ľudský vývoj až do stredu atlantskej doby. Môžete si predstaviť, že človek by bol úplne iný, keby sa tento zostup do hmoty uskutočnil až uprostřed atlantskej epochy, pretože potom by bola duša zrelšia. Človek by bol dospel do hmoty lepší a zrelší. Bol by si vo svojom tele astrálnom, éterickom a fyzickom priniesol iné vlastnosti a bol by potom mohol úplne inak rozhodovať medzi dobrom a zlom. Tým, že sa učinil od Lemúrie až do stredu Atlantídy samostatne rozhodujúcim medzi dobrom a zlom, tým sa urobil horším, než akým mal byť, a vplyvom toho na Zem - dospel v menej dokonalom stave. Inak by celú dobu až do stredu Atlantídy prežíval oveľa duchovnejším spôsobom, takto sa stal materiálnejším. Tým však tiež bolo spôsobené, že keby sa bolo človeku dostalo to, čo mu bolo bohmi určené až v stredu Atlantídy, bol by úplne padol dole. Čo by bolo inak dané ľudstvu uprostred Atlantídy, keby bolo až do tej doby zostalo inštinktívne vedené božsky-duchovnými bytosťami? Bolo by mu dané to, čoho sa mu - keď tu už luciferský vplyv bol - dostalo prostredníctvom mystéria na Golgote. Uprostred Atlantídy by ľudstvo dostalo Kristov impulz.

Teraz však - pretože tu luciferský vplyv už bol - muselo ľudstvo čakať na Kristov impulz tak dlho, ako dlho trvala doba od zásahu luciferského impulzu až doprostred atlantskej doby. O koľko skôr, ako pred stredom atlantského času pristúpil Lucifer, o toľko neskôr pristúpil impulz Kristov. Že si človek prisvojil podobnosť bohu skôr, ako to malo byť, nastalo meškanie Kristovho impulzu. Skrze Lucifera dostal človek nielen slobodné rozhodovanie o všetkom, čo súvisí s duchovnými vecami, ale aj schopnosť nadchnúť sa pre všetko dobré a ušľachtilé, múdre a vznešené. To, akí sme dnes ako ľudia, keď sa nedokážeme len chladne a triezvo rozhodovať medzi dobrom a zlom, ale keď sa dokážeme aj zapáliť pre to, čo je krásne, ušľachtilé, dobré a múdre - to pochádza z toho, že do nášho astrálneho tela bolo vnesené niečo, čo by inak - keby sa toho človeku dostalo teprv uprostred atlantskej doby - bolo vneseno len do jástva, len do usudzujúceho ja. Teda za všetko, čo máme ako cítenie, idealizmus, nadšenie pre dobro, pre vznešené ideály, vďačíme okolnosti, že do nášho astrálneho tela vošlo niečo skôr. To je to podstatné, že táto podobnosť bohu, táto rovnosť bohu, táto možnosť nájsť dobro sám v sebe, sa mala dostať človeku.

Prostredníctvom Kristovho impulzu vstúpilo ľudstvu do vedomia, že vo svojom jástve má niečo z božskej podstaty a bytosti. Práve toto je podkladom všetkých hlbokých výrokov Nového zákona, že človek môže do svojej bytosti ja prijať to božské, a že toto božské môže v nej rozhodovať medzi dobrom a zlom. Prijatím Kristovho impulzu vstúpila do ľudského vnútra možnosť uvedomiť si: "Som sám sebe vodítkom pre slobodné poznanie svojho bytia, pre rozhodovanie medzi dobrom a zlom." Človek nemal pred zostupom Krista na Zem možnosť, rozhodovať sa pre dobro a zlo zo svojej najvnútornejšej bytosti. Rozhodnutie, čo je správne - dobré, pravda a krása - sa vtedy v predkresťanskom čase mohlo uskutočniť len tým, že také individuality ako bódhisattvovia, časťou svojej bytosti dosiahli božsky-duchovných svetov a odtiaľ prinášali rozhodnutia o dobre a zle, teda nie vlastne zo svojej najvnútornejšej ľudskej prirodzenosti, ale z božských svetov. Svojím spojením s božsky-duchovnými bytosťami ich prinášali a potom nechávali sugestívne vplynúť do duší ľudí. Bez takýchto vodcov by ľudia v predkresťanskom čase mohli robiť len nedostatočné rozhodnutia o dobre a zle. Keby sa títo vodcovia spoliehali len na vlastné srdce, tak by to tiež nevedeli. Len tým, že zostúpili do hlbín duše, že vystúpili zo svojej vlastnej bytosti ja do ríše nebies, dostali impulzy, ktoré ľudstvo potrebovalo, v čase neschopnosti rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Tak bol človek v predkresťanskej dobe bytosťou, ktorá si prisvojila rovnosť s bohom, a pritom mala nedostatočne zrelé vlastnosti, ktoré ešte úplne neboli oprávnené na to, aby patrili božstvu. Preto od doby lemurskej všetko, čo človek činil, činil nedokonalejšie, horšie, ako by to robil inak. Človek sa stak horším a nedostatky sa vyvinuli počas dlhej doby.

Od lemurského obdobia až do mystéria Golgoty sa vyvíjali nedostatky (zlo) v tele fyzickom, éterickom a astrálnom. V astrálnom tele sa vyvinul egoizmus vysokého stupňa. V éterickom tele sa vyvinula možnosť omylu - ak chceme niečo posúdiť, a možnosť lži. Keby bol človek zostal pod vplyvom božsky-duchovných bytostí a konal by inštinktívne podľa ich impulzov, nemohol by pri získavaní poznatkov o svete prepadnúť omylom, ani byť zvedený ku lži. Takto sa dostal sklon ku lži a nebezpečenstvo omylu do vývoja ľudstva. A pretože duchovný článok je vždy pôvodcom - podnecovateľom fyzickej zložky, a pretože luciferský zásah a jeho následky od inkarnácie k inkarnácii čoraz viac prestupovali éterické telo, došlo k možnosti ochorenia. Choroba je onen nedostatok, zlo na fyzickom tele, ktorý sa dostavil týmto vývojom. Tiež keby človek nebol podľahol týmto vplyvom, nebolo by sa u neho dostavilo vedomie smrti! Lebo keby bol človek menej hlboko vstúpil do hmoty a podržal by si nitky, ktoré ho spájajú s božsky-duchovným svetom, vedel by, že odložením telesnej schránky začína len iná forma bytia. Nebol by na to nazeral ako na stratu, na koniec existencie, jemu tak milej. Všetky veci vo vývoji by dostali inú tvárnosť, podobu. Všetko, čo sa v človeku stalo nedostatočným, opäť vylieči Kristov impulz. Nesmieme len požadovať, aby to bolo vyliečené v podstatne kratšom čase, ako to bolo spôsobené. Čas od lemurského obdobia až k mystériu na Golgote je veľmi dlhý. A pozvoľna a pomaly - pôsobiac od vtelenia k vteleniu - prichádzali egoizmus, omyl a lož, choroba a pocit smrti. Tým, že v ľudstve pôsobí Kristov impulz, tým budú tieto vlastnosti zase spätne pozvoľna premenené vo vzostupnom vývoji. Človek bude so svojími vlastnosťami, ktoré si získal dole, vedený späť do duchovných svetov. Bude sa to diať dokonca rýchlejšie ako zostup. Nemôže sa však požadovať, aby človek, ktorý v jednej alebo dvoch inkarnáciach bol schopný vďaka Kristovmu podnetu premôcť sebectvo a vo svojom tele éterickom tele sa tak vyliečiť, že by tu už nebolo ani nebezpečenstvo lži a omylu, alebo že by dokonca mohol vyliečiť svoje fyzické telo. To sa musí diať pozvoľna a pomaly. Ale deje sa tak!

Práve tak, ako bol človek zvedený dole pôsobením luciferského vplyvu ku všetkým tým menovaným vlastnostiam, rovnako tak opäť bude vedený nahor pôsobením Kristovho impulzu. Premení sebectvo v nezištnosť, lživost v pravdivosť, nebezpečenstvo omylu v istotu pravdivého úsudku. Choroba sa stane podkladom pre ešte väčšiu zdravie. Tie choroby, ktoré sme premohli, sa stanú zárodkom k väčšiemu zdraviu. A keď bude proces smrti chápaný, človek bude vedieť, prečo čas od času musí odložiť svoje fyzické telo, aby v rade vtelení prenikal stále vyššie. Nie ihneď po luciferském zásahu padol človek tak hlboko, že by za sebou zavrel všetky brány do duchovného sveta. Človek ešte dlho zostal v spojení s duchovnými svetmi. Konal ešte dlhý čas tak, že impulz nebol iba ľudský, ale taký, akoby za týmto impulzom pôsobili bohovia. Tak to bolo najmä v najstarších dobách. Až pomaly bol človek zatlačovaný do hmoty a tým potom stratil aj vedomie o božstve.

Stará Lemúria zanikla ohnivými vášňami ľudí.