Človek

Pravé Ja
Druhé - vyššie Ja
Pozemské ja
Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze
Uvedomovanie ja
Zážitok ja
Ktoré zážitky ja nepodnecuje zmyslový svet?
Ilúzia osobného ja
Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja
Vonkajší svet sa musí stať našou predstavou
Svedomie
Súdnosť človeka

4. Nižšie ja

Ja je článok, ktorý už nemá nič spoločné so svetom, ktorý nás obklopuje. Ním sa stáva človek korunou pozemského stvorenia. Až v ja je nám dané vedomie tu na fyzickej úrovni. Až v ňom máme niečo, do čoho nemôže vstúpiť žiadne iné ja. Ja je v istom vzťahu naším najvyšším článkom. V ňom je obsiahnutý zárodok k tomu najvyššiemu, čím sa môže človek stať. Behom vývoja v detstve sa v živote človeka dostavuje okamžik, kedy po prvý krát pocíti, že je samostatnou bytosťou voči celému ostatnému svetu.

Človek v bdelom stave stojí uprostred zážitkov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, a na druhej strane má i zážitky, u ktorých tomu tak nie je. Zviera prežíva so značnou pravidelnosťou vplyvy vonkajšieho sveta, a pod vplyvom určitých procesov tela si uvedomuje hlad a smäd. Život človeka sa týmito zážitkami nevyčerpáva. Môže vyvíjať žiadosti a priania, ktoré to presahujú. U zvieraťa podnet k chovaniu nachádzame tam, kde je mimo telo alebo v tele pocit. Človek môže vyvíjať priania, ku ktorých vzniku nie je daný dostatočný podnet ani v tele ani mimo telo. Vychádzajú z ja. Ak by astrálne telo bolo ponechané samo sebe, odohrávali by sa v ňom slasť a bolesť, pocity hladu a smädu, ale neprišlo by tu k pocitu, že vo všetkom tom je niečo trvalé. S vnímaním niečoho trvalého, zotrvávajúceho v striedaní vnútorných zážitkov začína svitať pocit ja, ktorý nevzniká napr. z toho, že nejaká bytosť pociťuje hlad. Ten sa dostavuje, keď sa u príslušnej bytosti dostavujú obnovované podnety k nemu. Pocit ja sa objavuje vtedy, keď k potrave pudia nielen tieto obnovované podnety, ale keď pri predchádzajúcom nasýtení vznikla slasť a zostalo vedomie tejto slasti, takže k potrave nepudí iba súčasný zážitok hladu, ale minulý zážitok slasti.

Ešte ľahšie, než keď sa rastline mylne pripisuje vedomie, možno upadnúť do omylu, keď sa hovorí u zvieraťa o spomienke. Veď pes poznáva svojho pána, ktorého aj dlho nevidel. Avšak toto znovu poznanie nespočíva na spomienke. Pes pociťuje určitú príťažlivosť k pánovi, ktorá vychádza z pána. Táto bytosť pôsobí psovi slasť, keď je pán pre neho prítomný. A vždy, keď dochádza k pánovej prítomnosti, je podnetom k obnove slasti. O spomienku však ide len vtedy, keď nejaká bytosť nepociťuje svoje zážitky iba v prítomnosti, ale keď ich uchováva z minulosti. Mohlo by sa tiež povedať - pes smúti, keď ho pán opúšťa, a že mu teda ostáva spomienka na neho. Aj to je nesprávny úsudok. Súžitím s pánom vzniká pre psa potreba jeho prítomnosti, a preto pociťuje jeho neprítomnosť podobným spôsobom ako pociťuje hlad. Pre nadzmyslové pozorovanie je neexistencia spomienky u zvieraťa úplne jasná.

Fyzické telo sa rozpadá, keď ho nedrží pohromade éterické telo, keď ho nepresvecuje telo astrálne, tak by astrálne telo muselo nechať zapadať všetko minulé do zabudnutia, keby ho ja nezachraňovalo pre prítomnosť. To, čo pre fyzické telo znamená smrť, to je pre astrálne telo zabudnutie. Éterickému telu je vlastný život, astrálnemu telu vedomie a ja spomienka.

Na jednej strane je toto ja príčinou toho, že ľudia sa sami v sebe zatvrdzujú, že chcú zapojiť do služby tohto svojho ja všetky vonkajšie veci a vnútorné statky, ktoré môžu nadobúdať. Toto ja je príčinou, že všetky želania človeka smerujú k tomu, toto ja samo o sebe uspokojiť. Ako toto ja usiluje o to, privlastniť si časť spoločného zemského priestoru, ako toto ja usiluje o to, zo svojho okolia všetky ostatné ja premôcť, podmaniť si ich - to je jedna stránka ja. Ale na druhej strane nesmieme zabúdať, že toto ja je zároveň tým, čo človeku dáva jeho samostatnosť, jeho vnútornú slobodu, čo človeka v pravom zmysle slova povznáša. V tomto ja je základ ľudskej dôstojnosti, je v ňom základ božstva v človeku. Tento pojem jástva spôsobuje mnohým ľuďom ťažkosti. Ja človeka sa vyvinulo zo skupinovej duševnosti, z akéhosi všeobecného ja, od ktorého sa oddelilo (osamostatnilo).

Nebolo by správne, keby človek opäť túžil po zániku svojho ja v nejakom všeobecnom, súhrnnom vedomí. Všetko, čo človeka vedie k tomu, aby svoje ja stratil, aby sa s ním rozplynul vo všeobecnom vedomí, je výplod slabosti. Iba ten chápe ja, kto vie, že toto ja, ktorého si vydobyl počas vesmírneho vývoja, nemôže už teraz stratiť. Človek sa musí predovšetkým snažiť o veľkú silu - ak chápe poslanie sveta - aby toto ja bolo stále vnútornejšie, božškejšie. Pravý duchovný bádateľ je daleko od onej frázy, ktorá zdôrazňuje rozplývánie ja vo všejástve. Pravý duchovno-vedecký svetový názor si môže ako konečný cieľ vytknúť jedine spoločenstvo samostatných a slobodných ja, individuálnych ja. Poslanie Zeme, ktoré sa vyjadruje láskou, je práve to, čo učí slobodnému postoju jedného ja k druhému. Žiadna láska nie je dokonalá, ak vychádza z donútenia, zo vzájomnej spútanosti. Láska je úplne slobodným darom každého ja jedine vtedy, keď je každé ja natoľko slobodné a samostatné, že môže aj nemilovať. Je božským svetovým plánom, toto ja urobiť natoľko samostatným, aby mohlo prejavovať slobodne, ako individuálna bytosť, lásku samému Bohu. Keby boli ľudia nejakým spôsobom, treba len sebamenším nútení k láske, znamenalo by to, že sú vodení v putách závislosti. Tak bude ja základňou najvyššieho cieľa človeka. Zároveň je však zvodca, ktorý zvrhne človeka do priepasti, ak nenájde lásku, ak sa zatvrdí v sebe. Potom je tým, čo ľudí navzájom oddeľuje, čo ja vyzýva k veľkej vojne všetkých proti všetkým. Môžeme teda povedať, že ja môže na jednej strane viesť k tomu najvyššiemu, na druhej strane k tomu najnižšiemu. Preto je ja ostrým dvojsečným mečom.

V ja rozoznávame dušu cítiacu, rozumovú a vedomú.

Ja žije v tele a duši, duch však žije v ja. A to, čo je v ja obsiahnuté z ducha, to je večné. Duch žiari do ja a žije v ňom ako vo svojej schránke, ako pre ja sú schránkami telo a duša. Nižšie ja nemôže nikdy uvidieť vyššie Ja, ktoré vychádza z nižšieho ja.