Obsah

Ahura Mazda
Alchýmia
Antroposofické banky
Avatar
Bodhisattva
Bothmerova gymnastika
Camphill
Eséni
Gautama Buddha
Goetheanizmus
Chirofonetika
Krišnamurti Jiddu - mesiáš Teosofickej spoločnosti
Kronika akaša
Labyrint
Maitréja Buddha
Monizmus
Novalis
Pamäť duchovného bádateľa
Pralaja
Psychofonetika
Romantizmus
Scholastika
Skythianos
Škola odhalenia hlasu
Teosofia
Teosofická spoločnosť
Univerzita Witten/Herdecke
Ústav pre výskum prúdenia
Výskum Dr. Koliskovej
Wolfram z Eschenbachu
Životopis

Ahura Mazda

Podľa Zoroastera svetelná bytosť, ktorá mala zostúpiť na Zem - Kristus.

Alchýmia

Stredoveký rosenkrucián študoval prírodné pochody. Tak rozlišoval tri rôzne prírodné pochody. Utváranie soli - všetko, čo sa v prírode môže z roztoku usadzovať, zrážať, vyčleňovať, nazývalo sa soľou. Pohľad na takýto proces musel pôsobiť ako modlitba v duši človeka, ktorý ho pozoroval a chcel ho chápať. Snažil sa ujasniť si, čo by sa muselo diať v jeho vlastnej duši, ak by sa v nej malo diať tiež toto utváranie soli. Za druhé proces rozpúšťania. Pýtal sa, ktorá vlastnosť duše pôsobí tak ako vonku v prírode ortuť alebo Merkúr? Vedel, že to, čo odpovedá v duši tomuto Merkúru, odpovedá všetkým formám lásky v duši. Tretím dôležitým prírodným procesom bolo spaľovanie - to, čo nastane, keď je vonkajšia látka pálená v plameňoch. Vnútorný duševný pochod, ktorý tomuto spaľovaniu odpovedal, videl vo vrelej oddanosti božstvu. A všetkému, čo sa môže rozplynúť v plameni, hovoril síra alebo sulfur.

Stredoveký rosenkrucián prevádzal tieto procesy sám v laboratóriu a pozoroval pri tomto experimentovaní utváranie soli, rozpúšťanie a spaľovanie a vždy sa pri ňom oddával hlboko náboženským pocitom a cítil spojitosť so všetkými silami makrokozmu. Tieto duševné pochody v ňom vyvolávali myšlienky bohov, za druhé lásku bohov a za tretie obetnú službu bohov. A objavil, že ak uskutočňoval proces utvárania soli, že v ňom samom vystupovali čisté myšlienky. Pri procese rozpúšťania sa cítil podnecovaný k láske, bol prestúpený božskou láskou a v procese spaľovania sa cítil roznecovaný k obetnej službe, pudený k tomu obetovať na oltári sveta. Toto prežíval pri svojich experimentoch. A keby sme sa tohto experimentu jasnovidne zúčastnili, vnímali by sme zmenu v aure dotyčného človeka, ktorý ho prevádzal. Ak bola naplnená žiadosťami a pudmi, vplyvom experimentov sa stala jednofarebnou. Najskôr pri procese utvárania soli sa stávala meďnatá - čisté myšlienky božie - potom pri procese rozpúšťania striebristá - láska bohov - a pri spaľovaní zlatá - obetná láska alebo služba bohov. Alchymisti potom hovorili, že z aury vyrobili subjektívnu meď, subjektívne striebro a subjektívne zlato. A ten kto takýto experiment vnútorne zažil, bol úplne prestúpený božskou láskou. Človek bol teda prestúpený čistotou, láskou a obetnou vôľou a vplyvom tejto obetnej služby pripravovali stredovekí teosofovia určitú jasnovidnosť. Takto pracovali najlepší alchymisti od 14. až do začiatku 19. st.

O tejto skutočnej morálnej, intelektuálnej práci nebolo nič vytlačené. Čo o alchýmii vyšlo tlačou, to pojednáva čisto len o vonkajších experimentoch. Nepravý alchymista usiloval o formovanie látok. V experimentoch videl len získavanie materiálnych výsledkov. Pravý alchymista však látku, ktorú získal, nepovažoval za dôležitú. Behom formovania látky mu išlo len o vnútorné duševné zážitky. Existoval prísny zákon, že stredoveký teosof, ktorý pri experimentovaní produkoval zlato a striebro, z nich nesmel mať zisk pre seba. Produkované kovy mohol len darovať. Dnešný človek o týchto experimentoch nemá správnu predstavu. Stredoveký teosof mohol vo svojom laboratóriu prežívať celé duševné drámy. Keď napr, získaval antimón, videl v týchto procesoch niečo významne mravného.

Antroposofické banky

V roku 1967 právnik E.W.Barkhoff (1916-1994) založil antroposofické bankovníctvo. V súčasnosti existujú antroposofické banky v Nemecku (GLS-Gemeinschaftsbank), v Holandsku (Triodos-Bank) a vo Švajčiarsku (BCL-Gemeinschaftsbank), ktoré fungujú na princípe etického bankovníctva, kde ľudia spolurozhodujú kam má banka investovať ich peniaze. Banky vznikli na základe poznatkov Rudolfa Steinera o zákonitostiach sociálneho organizmu a pokynov pre jeho ozdravenie. Investície smerujú do oblasti ekológie, sociálnej a kultúrnej sféry, nie do špekulácii, nehnuteľností alebo neetických projektov (zbrane, nafta, farmaceuticky priemysel, zábavný priemysel).

Avatar

Tieto bytosti sami pre seba neberú z pozemských vtelení žiadne plody. Tieto bytosti len dávajú. Neprichádzajú na Zem kvôli sebe, ale kvôli nám. Avatarovia sú bytosti, ktoré neprešli rôznymi vteleniami ako ostatní ľudia. Sú to bytosti, pre ktoré v lemurskom období nebolo potrebné zostúpiť tak hlboko do fyzického vtelenia ako ostatní ľudia, bytosti, ktoré mohli realizovať svoj vývoj vo vyšších duchovných oblastiach, ktoré nemuseli kvôli svojmu vývoju zostúpiť do ľudských tiel. Takáto bytosť však, aby zasiahla do priebehu vývoja ľudstva, predsa len môže zostúpiť do tela, ako majú ľudia. Takže v niektorej dobe sa môže vyskytnúť bytosť, ak ju skúmame jasnozrivo s ohľadom na jej dušu, nemôžeme u nej ako u inych ľudí povedať: ak ju sledujeme v čase späť a nájdeme ju v predchádzajúcej ľudskej inkarnácii, ak ju sledujeme ďalej späť, nájdeme ju opäť v inej inkarnácii a tak ďalej, ale musime si povedať: ak sledujeme dušu takejto bytosti naspäť v priebehu času, tak možno vôbec u nej neprídeme k predchádzajúcej telesnej inkarnácii. Ak však k takej prídeme, potom je to len z toho dôvodu, že taká bytosť môže tiež častejšie zostupovať a vteľovať sa v ľudskom tele. Takáto duchovná bytosť, ktorá zostúpi do ľudského tela, aby zasiahla ako človek do vývoja bez toho, aby sama z tohto vtelenia niečo mala, bez toho, aby to, čo tu vo svete prežije, malo pre ňu samotnú nejaký význam, sa nazýva vo východnej múdrosti avatar. Avatar nemusí pre seba získavať žiadne plody zo svojich fyzických vtelení, lebo vstupuje do fyzického tela pre blaho a pokrok ľudí. Takže buď len raz alebo aj viackrát môže avatarská bytosť vstúpiť do ľudského tela, ale je niečím iným ako ľudská bytosť.

Bodhisattva

sa neinkarnuje, ale inkorporuje. Vstúpi do tela žijúceho človeka. Také individuality, ktoré sú síce vtelené vo fyzickom tele, ale sú schopné sa stýkať s vyššími individualitami, ktoré nie sú fyzicky inkarnované, existovali vždy. Než ľudia získali dar logického myslenia, vďaka ktorému vy sami dnes dokážete logicky myslieť, museli načúvať istým učiteľom. Títo učitelia tiež nevedeli logicky myslieť na základe schopností, ktoré sa rozvíjajú vo fyzickom tele, ale len vďaka tomu, že sa v mystériách stretávali s božskými duchovnými bytosťami z vyšších oblastí. Takí učitelia, ktorí učili to, čo je logické, čo je mravné, na základe zjavenia, ktoré prijímali z vyšších svetov, pôsobili na Zemi skôr, ako ľudia na Zemi boli sami svojou prirodzenosťou schopní myslieť logicky alebo prísť na to, čo je mravné. Určitý druh takýchto bytostí, síce inkarnovaných vo fyzickom tele, ale v susedstve s božskými duchovnými bytosťami, aby zniesli dole, čo sa od nich naučili, a mohli to oznámiť ľuďom, sú bodhisattvovia. Sú to bytosti inkarnované v ľudskom tele, ktoré svojimi schopnosťami dospeli až ku komunikácii (styku) s božskými duchovnými bytosťami.

Skôr ako sa Buddha stal Buddhom, bol práve takýmto bodhisattvom - individualitou, ktorá bola schopná sa v mystériách stýkať s vyššími, božskými duchovnými bytosťami. Bytosť toho druhu, ako je bodhisattva, dostala kedysi v pradávnych dobách vývoja ľudstva vo vyššom svete určité poslanie, určitú úlohu, a drží sa potom tohto poslania. Keby sme to aplikovali na Buddhu, teda musíme povedať: Ako bodhisattva mal určitú úlohu. Keď bola Zem ešte v raných stavoch svojho vývoja, ešte pred časom atlantským a lemurským, bola tejto bytosti, ktorá sa vtelila ako Buddha v šiestom st. pr. Kr., zverená určitá úloha. Táto úloha jej zostala. Po všetky veky mala pôsobiť od epochy k epoche, a zakaždým tlmočiť zemskému vývoju toľko, koľko ten mohol svojimi bytosťami prijať. Pre každú takúto bytosť - teda pre každého bodhisattvu - nastáva preto čas, kedy dôjde, povedzme, so svojím kedysi dávno prijatým poslaním - až k bodu, keď už sa to, čo mala nechať zniesť zhora do ľudstva, malo premeniť vo vlastnú ľudskú schopnosť. Lebo to, čo je dnes ľudskou schopnosťou, bolo predtým schopnosťou božských duchovných bytostí, a bódhisattvovia ju zniesli z duchovných výšin dole k ľuďom. Takýto duchovný misionár dôjde k bodu, kedy si môže povedať: Dokonal som svoje poslanie; ľudstvu je teraz dané to, na čo bolo pripravované po dlhé a dlhé veky. Keď bodhisattva dospeje k takému bodu, môže sa stať Buddhom. To znamená, že pre neho nadíde chvíľa, keď už nemá potrebné sa znova vteľovať vo fyzickom ľudskom tele ako bytosť s konkrétnym poslaním.

Takáto chvíľa prišla aj Buddhovi. To, čo mu bolo predtým uložené konať, to ho viedlo znova a znova dole na Zem. Ale v čase, keď sa z neho osvietením stal Buddha, nastal pre neho ako bódhisattvu posledné vtelenie. Dostal sa do ľudského tela, v ktorom boli v najvyššej miere vyvinuté schopnosti, ktorým muselo byť skôr vyučované zhora a ktoré sa mali postupne stať vlastnými schopnosťami ľudí. Ak sa takýto bodhisattva svojím predchádzajúcim vývojom pripravil na to, že zdokonalil ľudské telo do tej miery, aby mohlo rozvíjať schopnosti k tým vlastnostiam, ktoré súvisia s bodhisattvovým poslaním, potom už nemá dôvod, aby sa sám ešte vteľoval. Potom sa vznáša v duchovných oblastiach, odkiaľ podporuje a riadi záležitosti ľudí, a odtiaľ posiela do ľudstva svoju pôsobnosť. A ľudia potom majú tú úlohu, aby ďalej rozvíjali to, čo k nim skôr prúdilo z nebeských výšin, a aby si povedali: V onej inkarnácii, ku ktorej došlo vďaka bodhisattvovým schopnostiam a ktorá sa uskutočnila v Buddhovi, sme prvýkrát uvideli, že niekto dosiahol v plnú miere určitých schopností, teraz je na nás, aby sme sa vyvíjali takým spôsobom, aby sme vedeli tieto schopnosti vytvárať sami v sebe. A byť Buddhom znamená ukázať, ako bytosť, ktorá po niekoľko epôch pôsobila ako bodhisattva sa vyníma ako človek v plnom zmysle individuálny, u ktorého je do ľudskej prirodzenosti prijaté a zapracované všetko, čo predtým prúdilo do človeka z nebeských výšin. Keby sa bol bodhisattva predčasne uchýlil od svojho poslania, neboli by ľudia už mohli prežívať to dobrodenie, že sa k nim tieto schopnosti rinú z výšin. Keď však vývoj pokročil tak ďaleko, že tieto schopnosti mohli na Zemi už pôsobiť v jednom jedinom ľudskom jedincovi, bol vytvorený aj zárodok vlohy pre to, aby ich ľudia mohli v budúcnosti rozvíjať sami v sebe. Tak sa individualita, ktorá sa predtým vyvíjala ako bodhisattva a ktorá, ak bola bodhisattvom, plne nevošla do ľudskej postavy, ale sa dotýkala nebeských výšin, tak sa individualita bodhisattvova sťahuje po prvýkrát plne do jedného človeka, takže je touto inkarnácii plne uchopená. Potom sa z nej ale aj zase stiahne späť. Lebo teraz - touto inkarnáciou, v ktorej sa bodhisattva stal Budhom - bolo ľudstvu pridelené isté množstvo zjavenia, ktorá sa odteraz má rozvíjať a dotvárať v ľudstve samom. Preto sa bodhisattvova bytosť, keď sa stala Buddhom, môže stiahnuť zo Zeme späť do duchovných výšin, aby odtiaľ ďalej riadila záležitosti ľudstva z oblastí, kde ju môže vidieť len jasnozrivosť. V súvislosti s naším vesmírom, ku ktorému patrí Zem, je bódhisattvov dvanásť. Každý z nich má určité poslanie. Jednému z nich, Buddhovi, bolo zverené poslanie priniesť na Zem učenie o láske a súcite. Kristus je stredom lóže bodhisattvov. Je ich vodcom. Starí rišiovia ho nazývali - Višvakarman, Zoroaster - Ahura Mazda.

Základný rozdiel medzi Kristom a bodhisattvom je, že musíme bodhisattvu nazývať veľkým učiteľom, vtelením múdrosti, ktorý prechádza všetkými kultúrami, vteľuje sa v nich. Kristus však nie je iba učiteľom, to je pri tom podstatné. Kristus tu nie je len preto, aby ľudí učil. V duchovnom svete nachádzame nie len jedného bodhisattvu, ale radu bodhisattvov. Jeden bodhisattva je základom našich siedmich kultúr, je iný bodhisattva základom atlantských kultúr atď. Učia nielen ľudí, ale aj bytosti, ktoré nezostupujú na Zem. Zhromažďujú to, čo majú učiť, a v ich strede nachádzame jedinú bytosť, ktorá nie je niečím len preto, že učí - a tou je Kristus. Nie je niečím len preto, že učí, ale je uprostred bodhisattvov ako bytosť, ktorá pôsobí na okolitých bodhisattvov tým, že sa na neho pozerajú, prejavuje sa im vo svojej vlastnej kráse a sláve. Ostatní sú preto niečím, že sú veľkými učiteľmi, kdežto Kristus je tým, čím je pre svet, práve svojou bytosťou, pre to, čím je sám v sebe. Na neho sa stačí pozerať, a prejav jeho vlastnej bytosti je niečím, čo aj keď sa len zrkadlí vo svojom okolí, stáva sa učením. Nie je iba učiteľom, on je život, život, ktorý sa vlieva do ostatných bytostí, ktorí sa potom stávajú učiteľmi. Bodhisattvovia sú bytosti, ktoré majú svoje učenie odtiaľ, že sa im dostáva blaženosti pri pohľade na Krista v jeho duchovnej bytosti. Kristus je niečím pre svet práve tým, že svet prežíva pohľad na Krista. Bodhisattvovia sú niečím svetu, pretože sú veľkými učiteľmi.

Je podstatné to, že od Krista samého nie je nič napísané, ale že sú okolo neho učitelia a hovoria o ňom, takže on je predmetom učenia. Vyjadruje sa to v mimoriadnej okolnosti, ktorá je pri udalosti Kristovej nutnosťou - že od neho samotného sa nič nezachovalo, ale že iní popísali jeho bytosť. Nie je preto nijako čudné, keď sa hovorí, že všetko, čo nachádzame ako Kristovo učenie, sa dá nájsť aj v iných vyznaniach, pretože Kristus nie je iba učiteľom, pretože je bytosťou, ktorá musí byť pochopená ako bytosť, pretože on chce do nás zapustiť niečo nie len svojím učením, ale svojím životom. Ak sa nemôže dnešné ľudstvo priamo obracať na bodhisattvov, aby pozerali na Krista duchovnými očami bodhisattvov, musí ľudstvo ešte chodiť do školy k bodhisattvom a učiť sa tomu, čo potom môže nakoniec učiniť Krista pochopiteľným. Ak chceme nielen mať účasť na Kristovi, ak chceme Kristovi rozumieť, nesmieme sa len pohodlne pozerať na to, čo Kristus pre nás vykonal, ale musíme sa poučiť zo všetkých náuk Západu i Východu. Keby sme si mysleli, že v dobe, ktorá nasledovala bezprostredne po Kristovom zjavení, by už vo svete existovala celá pravda o Kristovi, znamenalo by to nevedieť nič o vývoji ľudstva. Kto by chcel len uchovávať učenie prvých stáročí po Kristovej udalosti, kto by chcel považovať za pravé kresťanské učenie len to, čo zostalo zapísané a odovzdané tradíciou, ten nevie nič o ľudskom pokroku, nevie, že ani najvyšší učiteľ prvých kresťanských stáročí by nemohol povedať ľuďom o Kristovi nič iného, než čo mohol prijať. Keďže ľudia v prvých kresťanských stáročiach zostúpili najhlbšie do fyzického sveta, mohli svojim rozumom prijať len relatívne veľmi málo z vyššieho učenia o Kristovi. Široké vrstvy kresťanov mohli pochopiť relatívne málo z bytosti Krista. Kristus prišiel na svet, ale prostriedky porozumenia boli práve v jeho dobe najobmedzenejšie. Muselo byť postarané o neskoršie doby: musela opäť ožiť všetka dávna múdrosť tak, aby sa táto múdrosť mohla postupne postaviť do služieb porozumenia Kristovi. K tomu mohlo dôjsť iba nasledujúcim spôsobom: musela byť vytvorená mysterijná múdrosť.

Veľkú múdrosť si priniesli ľudia, ktorí putovali zo starej Atlantídy do Európy a potom ďalej. V starej Atlantíde mali ľudia väčšinou inštinktívne jasnozrenie, mohli nazerať do duchovných oblastí. Táto jasnozrivosť sa nemohla ďalej vyvíjať, musela sa stiahnuť do jednotlivých osobností na Západe. Bola riadená bytosťou, ktorá žila v hlbokej skrytosti, v ústraní, dokonca aj pred tými, ktorí sa sami už aj stiahli späť a boli žiakmi veľkého zasvätenca, ktorý zostal oneskorený, uchovávajúc to, čo mohlo byť prenesené zo starej Atlantídy a zachovať to pre neskoršie časy. Tohto veľkého zasvätenca, opatrovateľa prastarej atlantskej múdrosti, ktoré hlboko zasahovali dokonca aj do toho, čo je tajomstvom fyzického tela, možno nazývať - ako to bolo zvykom v rannom stredoveku - Skythianos. Kto pozná podstatu európskych mystérií, vzhliada k najvyššiemu zasvätencovi Zeme, keď sa vyslovi meno Skythianos. Potom však aj žila v tomto svete po dlhú dobu aj bytosť, ktorú je možné označiť ako bodhisattvu. Tento bodhisattva bol tou istou bytosťou, ktorá bola po ukončení svojej úlohy na Západe vtelená v Buddhovi. Bol to druhý veľký učiteľ, druhý veľký správca pečate múdrosti ľudstva a stal sa Gautamom Buddhom. Ďalej tu však bola tretia individualita, ktorá bola predurčená k veľkým veciam. Je to ten, ktorý bol učiteľom starej Perzie, veľký Zoroaster. Oslovujeme tri dôležité duchovné bytosti a individuality, keď vyslovíme mená Zoroaster, Gautama Buddha a Skythianos. Ešte máme v dejinách štvrtú individualitu, za ktorou sa skrýva niečo, čo je ešte vyššie, mocnejšie ako Skythianos, Buddha a Zoroaster. Je to Manu, ktorého mnohí - najmä tí, ktorí vidia v manicheizme viac, ako sa obyčajne vidí - nazývajú vysokým poslom Krista.

Mnohí hovoria, že Manu v jednom z najväčších zhromaždení aké bolo vôbec kedy konané v spirituálnom svete patriacom Zemi, okolo seba zhromaždil - niekoľko málo stáročí po tom, keď Kristus žil na Zemi - tri dôležité osobnosti štvrtého st. po Kr. Manu zhromaždil tieto osobnosti preto, aby sa s nimi poradil, ako by mohla postupne ona múdrosť, ktorá žila na predeli v atlantskej epoche, stále ďalej a ďalej opätovne ožívať v budúcnosti, čoraz dokonalejšie. Aké osobnosti zhromaždil Manu pri onej starobylej schôdzi, ktorú môžeme vidieť len duchovným zrením? Jednou z nich je osobnosť, v ktorej žil v tej dobe Skythianos, znovuvtelený Skythianos z obdobia Manua. Druhá osobnosť je fyzickým obrazom vtedy znova sa objavivšieho Buddhu. Tretia je vtedy znovuvtelený Zoroaster. Máme tu okolo Manua kolégium - Manu uprostred a okolo neho Skythianos, Buddha a Zoroaster. Vtedy bol v tomto kolégiu ustanovený plán, ako bude môcť všetka múdrosť bodhisattvov poatlantskej doby čoraz silnejšie prúdiť do budúcnosti ľudstva. Čo bolo vtedy uznesené ako plán budúceho vývoja zemskej kultúry, to bolo zachované a neskôr prenesené do mystérií rosenkruciánov. V mystériách rosenkruciánov prichádzali vždy individuality Skythiana, Buddhu, Zoroastera. Boli učiteľmi v školách rosenkruciánov. Učiteľmi, ktorí vysielali svoju múdrosť Zem ako dar, pretože touto múdrosťou mal byť pochopený Kristus vo svojej podstate. Preto rosenkruciáni prechovávali k Buddhovi, Skythianovi, Zoroastrovi veľkú úctu. Vzhliadalo sa k nim ako k veľkým učiteľom európskych zasvätencov.

Keď v Európe nikto nevedel o Gautamovi Buddhovi, rozprávalo sa nasledovné: (Nájdete to v mnohých stredovekých knihách.) V Indii sa kedysi narodil syn menom Josafat. O tom Josafatovi bolo pri jeho zrodení predpovedané niečo dôležité. Preto ho jeho otec obzvlášť opatroval. Mal poznať len najskvostnejšie veci, mal sa topiť v úplnej blaženosti, nemal nič vedieť o bolesti, utrpení a nešťastí života. Preto bol Josafat pred tým všetkým chránený. Ale raz sa predsa prihodilo, že Josafat výjde z paláca a nachádza chorého, malomocného, nachádza zostarnutého človeka a mŕtvolu. Toto sa rozprávalo o Josafatovi. Vrátil sa hlboko otrasený späť do kráľovského paláca a našiel muža, Balaáma, ktorý bol v hĺbke srdca naplnený tajomstvami kresťanstva. Ten získal Josafata pre kresťanstvo. Josafat, ktorý toto zažil, sa stáva kresťanom. Tak rozprávala stredoveká legenda. A teraz nemusíte brať na pomoc ani kroniku akaša, už obyčajná filológia stačí, aby ste preskúmali meno Josafat. Pochádza od starého slová Joasaph, ktoré sa odvodzuje od Jodasaph, od Jodasaph prejdete k Judasaôphf, čo je zhodné s Budasaf. Obe posledné mená sú arabské tvary a Budasaf je to isté meno ako bódhisattva. Európska tajná veda vie rozlúštiť meno Josafat, aký je obsah tohto slova. Táto legenda - výtvor tajnej vedy Západu vie, že existovala doba, kedy tá istá bytosť, ktorá kedysi žila v Guatamovi Buddhovi, sa stala kresťanom. Vystúpila vývojom vyššie.

Duchovná múdrosť Európanov medzi iným obsahuje syntézu všetkých náuk, ktoré boli svetu dané tromi veľkými žiakmi Manua a Manuom samým. Aj keď predtým nebolo Manuovi rozumené, prichádza doba, v ktorej sa európska kultúra utvára tak, že opäť bude pochopenie spájané s menami Skythiana, Buddhu a Zoroastera. Oni dajú ľuďom učenie, aby sa mohlo rozumieť Kristovi. Ľudia budú ich prostredníctvom stále lepšie rozumieť Kristovi. Stredovek však začal s veľmi podivným uctievaním a vzývaním Skythiana, Buddhu a Zoroastera, akonáhle ich mená sa trochu stali známe. Začalo sa tým, že ten, kto sa v niektorých kresťanských náboženských združeniach chcel dať poznať ako pravý kresťan, musel odriekavať slová: "Preklínám Skythiana, preklínam Buddhu, preklínam Zaratha." To bola v kresťanských časoch v mnohých oblastiach rozšírená formula, ktorou sa ľudia vyznávali ako praví kresťania. Avšak o čom sa ľudia vtedy domnievali, že musia preklínať, to sa stane kolégiom učiteľov, ktorí ľudstvu učinia Krista najlepšie pochopiteľným, ku ktorým bude ľudstvo vzhliadať ako k veľkým bodhisattvom, prostredníctvom ktorých bude Kristus chápaný. Dnešná duchovná veda, vnáša do sveta učenie Skythiana, Zoroastera a Guatama Buddhu - nie v jeho starej forme, ale v úplne novej. Od Buddhu sa má kresťanstvo priučiť náuke o reinkarnácii a karme - aj keď nie starým spôsobom, nevhodným pre dnešnú dobu. Prečo vtekajú dnes do kresťanstva náuky o reinkarnácii a karme? Preto, aby zasvätenci mohli vyučovať ich porozumeniu v zmysle našej doby, ako im svojím spôsobom rozumel Buddha, veľký učiteľ reinkarnácie. Tak bude započaté aj s porozumením Skythianovi, ktorý má učiť nielen o reinkarnácii, ale má učiť o tom, čo vládne od večnosti do večnosti. Tak bude čoraz viac a viac chápaná podstata sveta - bytosť stredu nášho pozemského sveta - bytosť Kristova. Tak stále viac a viac vtekajú do ľudstva vedy zasvätencov.

Bothmerova gymnastika

Keď prišiel gróf Bothmer v roku 1922 do waldorfskej školy v Stuttgarte, bol postavený pred úplne novú úlohu. Mal vyvinúť také telesné cvičenia pre telesnú výchovu, ktoré by sa harmonicky vpravili do ostatného vyučovania a nepôsobili v učebnom pláne ako cudzí prvok. Nové vyučovacie odvetvie muselo byť primerané obrazu človeka, ktorý bol základom tejto školy. Gróf Bothmer si bol tejto zodpovednosti plne vedomý. Bolo mu 40 rokov a poznal antroposofiu a od 20 rokov i Rudolfa Steinera z Mníchova. Spýtal sa ho, ako by sa mal pripraviť na túto jemu pridelenú úlohu. Steinerova odpoveď znela: "Tešte sa na to!" Hoci to možno znelo nejasne, v tomto oznámení zapôsobilo jeho slovo na Bothmera tvorivým spôsobom.

Vzťah medzi Ja a telom, padaním a narovnávaním sa, radosť z pohybu a jeho muzikálneho tajomstva sú motívy, ktoré znovu objavujeme u grófa Bothmera. Pomocou športovo disciplinovaného tela nastal zázrak omladenia, ktorý pripomína dobu, kedy radosť a veselá myseľ boli pre telesné pohybovanie motívom a prúdom sily. Gróf Bothmer dokázal vývojové kroky mladého tela sprevádzať zmysluplnými polohami a utvárať ich gymnasticky v dynamickom prúde pohybu. Na tom bol založený jeho originálny pedagogicko-hygienický výkon, ukazujúci cestu do budúcnosti. To dokazuje, že antroposofia nedodáva pravdivý ľudský základ len pre duchovnú časť výchovy, ale aj pre fyzické telo.

Camphill

Metódy liečebnej pedagogiky, zameranej na duševne postihnuté deti vypracoval Rudolf Steiner r. 1924 a na ich základe vznikol liečebno-pedagogický inštitút Lanenstein u Jeny a Sonnenhof v Arlesheime - podobné ústavy sú teraz rozšírené v mnohých krajinách. Dr. K. König, žiak R. Steinera, potom rozvinul tento druh pedagogiky v rámci ním zakladaných tzv. camphillských dediniek - v Škótsku, v Anglicku a v Južnej Afrike, kde postihnuté deti vyrastajú v rámci rodín a môžu sa v tomto spoločenstve uplatňovať po celý život. V Čechách je camphill České Kopisty. Na Slovensku je komunitné zariadenie typu Camphill Drahuškovo - Domov komunitného bývania pre osoby s autizmom.

Eséni

boli židovskou sektou.

Gautama Buddha

Buddha žil ako kráľovský syn rodu Sakja päť a pol storočí pr. Kr. Gautama Buddha sa nenarodil ako Buddha. Lebo tu sa nejedná o individualitu, ale hodnosť. Tento Buddha sa narodil ako bodhisattva a bol povýšený na Buddhu vo svojich 29 rokoch. Miesto bódhisattvy, to znamená miesto učiteľa ľudstva vo fyzickej podobe sa uvoľnilo a bolo obsadené iným bodhisattvom, hodnosť bodhisattvu sa preniesla na inú individualitu.

Buddha potom čo sa stal Buddhom, je bytosťou, ktorá sa na Zemi už nemusí vteľovať. Odvtedy pôsobí na Zem z vyšších svetov. Keď sa bodhisattva stane Buddhom, keď je individualita bodhisattvy vzatá zo Zeme, je na nej činný bodhisattva nový. Ten, ktorý sa má stať Buddhom 5000 rokov po Buddhovom osvietení. Gautama Buddha ako bodhisattva postúpil vo svojich 29 rokoch do hodnosti Buddhu. Tým sa stal takou bytosťou, ktorá sa už nemala objaviť v tele na Zemi, ale pôsobí z duchovného sveta. Tento bodhisattva mal následníka v rovnakej minúte, v ktorej sa stal Buddhou, a tento nový bodhisattva má ľudstvo uviesť do pochopenia podstaty Kristovho impulzu.

Keď sa päť alebo šesť st. pr. Kr. objavil na Ďalekom východe Buddha, povstala v ňom individualita, ktorá už bola mnohokrát vtelená na Zemi a ktorá svojimi mnohými vteleniami už pokročila až na vysoký stupeň ľudského vývoja. Buddha sa mohol stať tým, kým bol, len preto, že vo svojich predchádzajúcich inkarnáciách už dosiahol v najvyššom zmysle slova veľmi vysokého vývojového stupňa. Vývojový stupeň bytosti vo vesmíre, ktorého dosiahol Buddha, označujeme orientálnym výrazom bodhisattva. Ten, kto sa stal Buddhom, musel byť najprv bodhisattvom. Bodhisattva je stupeň, ktorý v individuálnom vývoji predchádza pred Buddhom. Akú úlohu mala teda ona podivuhodná, mocná a veľká individualita, ktorú v bežnom živote nazývame Buddhom? Bol učiteľom lásky a súcitu v dobe, keď ľudia ešte neboli schopní chápať ich povahu.

Goetheanizmus

Je to Rudolfom Steinerom utvorený výraz pre Goetheho spôsob poznania. Goetheanizmus je v protiklade k poňatiu zastupovanému osvietenstvom, Immanuelom Kantom a prírodnou vedou, ktoré má za to, že v akte poznania stoja proti sebe poznávajúce vedomie (subjekt) a poznávaná vec (objekt), prípadne predstava o nej. To znamená inými slovami, že objekt prichádza zvonku a zostáva vonkajším svetom, pričom subjekt si tvorí o ňom pojem vo vnútri ako myšlienkový obraz, v ktorom sú obsiahnuté všetky na objekte poznané vlastnosti.

V Goetheho spôsobe poznania a tvorby je však ľudská duša len javiskom, na ktorom sa stretáva to, čo prichádza zvonku, s tým, čo prichádza zvnútra: z vonkajšku zmyslový vnem, zvnútra myšlienka vnímanej veci. Myšlienkový pojem pritom patrí k veci tak, ako k nej patrí zmyslový vnem. Oboje sa spája v poznávajúcom človeku k totalite objektu, pričom sa u Goetheho takto poznávaná skutočnosť stupňovala až k vnútornému obraznému nazeraniu, ktoré Steiner označuje za jeden zo spôsobov poznania - imaginácia.

Týmto prístupom k poznaniu rástol u Goetheho živý svet - rastlín, zvierat - a vytváral pojmy, v ktorých sa podstata týchto vecí vyslovuje sama. Takého druhu sú napr pojmy "prarastliny" a "prazvieraťa". Ako podľa Goetheho pochopíme bytosť jednotlivej rastliny? Ako na to išiel, vysvitne z jeho drobnej knižky nazvanej Metamorfóza rastlín. Tým, že zo základnej predstavy rastu - nazýval ju prarastlina, archetyp rastliny - necháme v duchu vyrásť jej konkrétnu, individuálnu podobu. Uvažovanie, špekulácie, nám nepomôžu, iba akási vnútorná sochárska aktivita, pri ktorej z všeobecnej podoby rastlinného rastu sa nám vymodeluje priebeh konkrétneho rastu určitej rastliny. Inými slovami, od obyčajného, pasívneho pozorovania rastliny musíme prejsť k jej vnútornej umeleckej reprodukcii, k vyvodeniu jej individuálneho vývoja z rastlinného archetypu. Až tým prenikneme k jej tajomstvu. Zo zdrojov, ktoré vytvárajú takéto pojmy viditeľné "vnútornými očami", vzniká tiež umenie.

Goethe bol presvedčený o tom, že sa príroda ďalej tvorivo vyvíja v človeku, nielen v pojmoch, ale aj v umeleckom diele. Mohol preto povedať: "Krása je manifestáciou skrytých prírodných zákonov, ktoré by bez jej objavenia zostali večne skryté". Keďže tento základný postoj k poznaniu a na ňom spočívajúca veda a umenie otvárajú nové cesty, povedal Steiner: "Dávno pred Keplerom a Koperníkom videl človek deje na hviezdnom nebi. Až oni našli ich zákony. Dávno pred Goethom pozoroval človek organickú prírodu. Goethe našiel jej zákony. Goethe je Koperníkom a Keplerom organického sveta". Koperníkove učenie sa dnes stalo všeobecným majetkom poznania, Goethom umožnený koperníkovský obrat v myslení ešte nenastal.

Steiner spoznal a popísal goethovský spôsob myslenia a tvorby vo svojich goethovských štúdiách a spisoch z teórie poznania pred prelomom 19 a 20 storočia. Tento spôsob sa stal základom pre jeho vlastné dielo antroposofie. Stredisko anthroposofického hnutia v Dornachu nesie podľa Steinerovho priania meno Goetheanum. Meno má upomínať na tohto básnika a vyjadrovať, že sa tam pracuje metódou jeho myslenia.

Steiner pripojil k imaginácii ešte ďalšie stupne vyššieho poznania, ktorých možno dnes dosiahnuť zvláštnym školením, ktoré však Goethemu neboli ešte plne prístupné - inšpirácia a intuícia. Steinerov goetheanizmus nie je teda len zachovaním a pestovaním, ale aj ďalším rozvojom duchovných prístupov Goethových.

Chirofonetika

Zakladateľom Chirofonetiky je Dr. Alfred Baur, nar. 1925 v Rakúsku. Pracoval v rôznych liečebno pedagogických zariadeniach. V roku 1957 založil spolu so svojou ženou, lekárkou Ilse Baur, súkromnú prax pre logopédiu a liečebnú pedagogiku. Ich živý prístup k dieťaťu sa odráža v mnohých detských riekankách, slovných hrách a básňach Dr Baura, ilustrované obrázky Dr Baurovej. Tie boli neskôr vydané v knižnej podobe. Sú vyhľadávanou pomôckou nemecky hovoriacich učiteľov, logopédov a špeciálnych pedagógov.

Tvorenie hlások nie je ľubovoľný postup. Hlásky tvoríme tak, ako to reč vyžaduje, úplne exaktne. Ak by tomu tak nebolo, potom by sme hovorili chybne. Dr Alfred Baur píše vo svojej učebnici "Učenie o hláskách a pôsobenie Loga" (základy Chirofonetiky I. diel):
Pôsobil som ako logopéd na neurologicko-psychiatrickej klinike. Tam sa ku mne dostal v roku 1972 trojročný chlapec, bol úplne nemý. Volal sa Markus a perfektne počul. Príčiny jeho poruchy nenašli. Spomenul som si na jeden spôsob nápravy reči z oblasti pedagogiky pre hluchonemých. Poklopkáva sa jemne na miesto medzi lopatkami ak tomu sa spieva jeden tón. Týmto spôsobom sa dráždi periféria počutia, chrbát je k tomu veľmi vnímavý. To som začal robiť aj s Markusom. Páčilo sa mu to, rád si to nechal robiť, usmieval sa, ale neprehovoril. Trikrát týždenne som sa mu venoval a spôsob, ktorý som k jeho liečbe používal, sa mi zdal dobrý, ale nie dostatočne diferencovaný. Chápal som, že Markus nie je schopný napodobňovania, musím mu to, čo hovorím, nejako intenzívnejšie oznámiť. Na jeho chrbte treba niečo urobiť, čo by zodpovedalo vyslovovaným hláskam. Vzduchové prúdy, ktoré sú jedinečným spôsobom vytvárané pri jednotlivých hláskách, mne boli známe, veď som už po desaťročia učil deti správne vyslovovať a mal som to zažité. Položil som Markusa na brucho na vyšetrovací stôl, hlavou ku mne, a na jeho chrbte som začal vytvárať tvary prúdnic vzduchu jednotlivých hlások, a tie som aj nahlas vyslovoval. Na chrbte som mu napodobnil to, čo sa pri vyslovovaní deje v ústach s prúdiacim vzduchom. Každá hláska má svoje vlastné tvary prúdnic a nemožno si počínať nejako náhodne. Zostáva otázka: na ktorých ďalších miestach na tele sa nachádzajú artikulačné oblasti? Na organizmus reči s pľúcami, hrtanom, ústnou a nosovou dutinou možno nazerať ako na maličkého človeka, a ten by mal mať nejaký vzťah k celkovej podobe človeka."

Pri chirofonetike vyslovuje terapeut nejakú hlásku a súčasne vykonáva zodpovedajúci masážny ťah. Tento ťah napodobňuje prúdenie vzduchu, ktoré pri artikulácii hlásky vzniká v ústach. Napríklad ak povieme hlásku L, zdvihne sa jazyk a dotkne sa špičkou určitého bodu za hornými rezákmi. Vzduch prúdi okolo oboch strán jazyka a uniká v dvoch prúdoch z úst. Na tele sa nachádza miesto, ktoré tomuto bodu v oblasti úst organicky zodpovedá. Nachádza sa medzi lopatkami asi pri štvrtom hrudnom stavci. Preto je potrebné L ťahať tak, aby ruky toto miesto obišli a končili na pažiach. Tieto ťahy, ktoré sú vyčítané z prúdov vzduchu, sa vykonávajú pre rôzne hlásky na chrbte, rukách alebo nohách. Tlak, teplo a tvar ťahu, ktorý sa rytmicky opakuje, prebúdza v pacientovi oveľa intenzívnejšie oživenie hlásky, ako keď ju prijíma iba uchom. Oba dojmy, prijaté uchom i kožou ladia. Tým dochádza k niečomu, čo povzbudzuje vôľu, k čomu by ucho samo nemalo schopnosť. Základ chirofonetiky spočíva v štúdiu prúdenia vzduchu pri tvorbe hlások. Toto prúdenie sa prenáša zodpovedajúcim spôsobom masážnymi ťahmi na telo. Preto pri každej hláske prúdi vzduch inak: každá vyžaduje iné charakteristické vedenie ťahu.

Goethe objavil pri študovaní rastlín zákon, ktorý platí všade tam, kde hovoríme o živote. Rudolf Steiner rozšíril štúdium tohto zákona na mnohé iné oblasti života: tento zákon sa nazýva zákon metamorfózy. Goethe pozoroval rastliny a porovnával formy listov, kvetov a plodov. Videl, že každá jednotlivá časť rastliny je vlastne premenou zeleného listu. Praforma tohto listu sa mu objavovala stále znova. Učenie o metamorfóze sa dá samozrejme uplatniť aj na ľudský organizmus a jeho funkcie. Medzi orgánmi slúžiacimi reči a celkovou organizáciou človeka existuje príbuznosť. Rečové orgány - pľúca, hrtan, dutina ústna a nosová - vytvárajú niečo ako malého rečového človeka. Tento rečový človek je uschovaný vnútri ľudského tela. Stavebný plán rečových orgánov je principiálne rovnaký ako stavebný plán celého tela. V rečovom organizme sa ešte raz nachádza to, čo už existuje v celkovej organizácii tela. Napríklad myšlienku pohybu nájdeme ako v nohách, tak v dýchaní. Reč kráča. Reč sa síce nepohybuje v priestore, ale v čase. To znamená v rytme slabík a v rytme slov súvislej reči. Ak porovnáme napr. anatómiu nôh a prieduškovej organizácie, potom sa ukážu tie isté stavebné princípy. Náhľad do zákonitostí metamorfovaného stavebného plánu dovoľuje preniesť dej tvorby hlások do zodpovedajúcich masážnych ťahov na tele.

Chirofonetika bola vyvodená na princípoch náuky o človeku tak, ako ju založil Rudolf Steiner. Pôvodne mala chirofonetika pomáhať deťom s problémami vo vývoji reči, najmä pri jeho oneskorení. Boli to deti, ktoré buď vôbec nehovorili alebo vyslovovali len niekoľko hlások. Týmto deťom často chýba z dôvodu poškodenia mozgu impulz k rozprávaniu. Reč z okolia vnímajú menej intenzívne alebo im chýba vnímanie rečových pohybov. Nech je príčinou rečového oneskorenia čokoľvek, je v prvom rade dôležité dieťaťu pomôcť k impulzu napodobňovania reči. To ukazuje skúsenosť.

Keď je schopnosť napodobňovania reči oslabená, potom je možné zosilniť vzor, ​​zosilniť to, čo má byť napodobené. To sa deje pomocou chirofonetiky. Matka alebo otec, preberá po zaškolení a kontrole samotné ošetrovanie. Spolupráca rodičov napomáha v mnohých smeroch. Do rúk je im dané to, čím môžu byť sami činní. Mať postihnuté dieťa, to spôsobuje často utrpenie pre celú rodinu. Toto sa dá však lepšie uniesť, ak môže byť deň čo deň niečo vykonané, čo sľubuje zlepšenie. Terapeut nedokáže nikdy toľko, čo rodičia, ktorí raz denne, niekedy aj dvakrát, trikrát v krátkych minútových intervaloch, vykonajú ošetrenie. Spravidla po dvoch troch mesiacoch terapie, najneskôr po jednom roku, sa dostavia výsledky. Niektoré deti začínajú v priebehu terapie hovoriť. Iné v okamihoch, kedy nie sú pozorované, džavotajú alebo vytvárajú jednotlivé slová. Často sa ako prvé neobjavia práve tie hlásky, pomocou ktorých je terapia vykonávaná, ale iné. Niekedy sa reč objaví úplne spontánne, akoby sa pootvorili dvere, z ktorých vypochoduje množstvo slov.

Až keď reč dostane impulz, objavia sa rečové prekážky, ako to poznáme u ochrnutých detí alebo u detí s Downovým syndrómom. Potom sa môže začať s ošetrovaním týchto špecifických porúch. U detí s rizikovým faktorom sa začína s ošetrovaním čo možno najskôr, niekedy dokonca už v prvých mesiacoch. Nejedná sa tu len o reč samotnú, ale aj o podporu celkového vývoja. Toto sa potvrdilo v mnohých prípadoch. V žiadnom prípade chirofonetikou nepoškodíme, lebo privádzame na koži dieťaťa to najľudskejšie, ľudskú reč. Postupne sa ukázalo, že liečivá sila hlások pôsobí na celkovú harmonizáciu telesného i duševného organizmu, podobne ako eurytmia.

Pre dnešnú dobu je určite veľmi nezvyčajné povedať, že hlásky obsiahnuté v reči majú liečivé účinky, a že podobne ako lieky môžu prispieť k uzdraveniu. Keby Rudolf Steiner pred takmer sto rokmi nezaviedol liečebnú eurytmiu ako terapiu hláskami, potom by táto myšlienka bola úplne nová. Chirofonetika a liečebná eurytmia sa ale zásadne líšia: najnápadnejším rozdielom je to, že u chirofonetiky je pacient úplne v pokoji, u eurytmie sa pohybuje, ďalším rozdielom je vznik chirofonetiky. Ako bolo už uvedené, chirofonetika vyvádza svoje ťahové formy zo vzdušných prúdov a ich metamorfózy, naproti tomu eurytmia vďačí za svoj ​​vznik Rudolfovi Steinerovi, ktorý vyvinul príslušné eurytmické pohyby z éterických tvorivých síl reči.

Dnes sa chirofonetika nepoužíva iba k navodeniu reči, ale aj v liečebnej pedagogike. Tak sa dajú docieliť dobré výsledky napríklad v prípadoch autizmu, epilepsie, cerebrálnych pohybových vád, rovnako tak v oblasti normálnej pedagogiky pri poruchách spánku, pri stavoch strachu, poruchách správania, poruchách v učení atď. U dospelých sa chirofonetika používa samozrejme pri strate reči po mozgovom poškodení. Skúsenosti s chirofonetikou sú dnes pri najrôznejších indikáciách všeobecnej medicíny, samozrejme v spolupráci s lekármi.

Krišnamurti Jiddu - mesiáš Teosofickej spoločnosti

V r. 1907 oddeľuje Rudolf Steiner svoju ezoterickú školu od Teosofickej školy Annie Besantovej, ktorej vyčítal orientáciu na indické učenia. On sám vo svojich prednáškach presadzoval kresťanský vhľad do duchovných svetov s mnohými rosenkruciánskymi prvkami. Rozpor medzi Steinerovým chápaním okultných náuk a adyarským ústredím Teosofickej spoločnosti vyvrcholil po založení vnútorného Rádu hviezdy Východu a prehlásení indického chlapca Jiddu Krišnamurtiho za znovuzrodeného Krista. To Rudolf Steiner dôrazne odmietol, čo napomohlo k jeho definitívnemu odchodu z teosofického hnutia a k založeniu Antroposofickej spoločnosti.

Rudolf Steiner roky predtým hovoril o tom, že do Teosofickej spoločnosti prenikajú materialistické tendencie až do takej miery, že sa bude veriť, že mesiáš prijme hmotné telo, až sa opäť zjaví. Za krátky čas Teosofická spoločnosť v Adyare prehlásila, že sa mesiáš navrátil v indickom chlapcovi Krišnamurtim.

Kronika akaša

V nej je uložená celá minulosť Zeme, takže jasnovidný jedinec v nej môže skúmať akékoľvek dianie v minulosti Zeme. V nej je zaznamenané nepominuteľným písmom všetko, čo sa kedy stalo vo vývoji vesmíru, Zeme a ľudstva. V tejto kronike sa človek, ktorý sa dvíha do nadzmyslových svetov, učí pozvoľna čítať. Nie je to obyčajné písmo. Predstavte si, že pred vašim duchovným okom vyvstane beh udalostí, tak ako sa odohrali. Predstavte si, ako cisár Augustus stojí so všetkými svojimi činmi ako mlžný obraz pred vašimi očami. Všetko, čo sa vtedy udialo, vyvstáva pred vaším duchovným pohľadom. Tak to vyvstáva pred duchovným bádateľom, a ten má možnosť to prežiť každú hodinu nanovo. Nepotrebuje vonkajšie svedectvo. Stačí mu, keď zameria svoj pohľad na určitý bod vesmírneho alebo ľudského diania, a v duchovnom obraze sa mu pred očami vyskytnú udalosti, ku ktorým došlo. Tak môže duchovný pohľad skúmať minulé veky. Napr.: Čo sa udialo v časoch, ktorými začína náš letopočet? To, čo sa vtedy udialo, sa zachytí duchovným pohľadom, a je možné to porovnať s tým, čo nám rozpráva napríklad Lukášovo evanjelium. Potom duchovný bádateľ spoznáva, že sa aj vtedy vyskytovali ľudia nadaní práve takým duchovným zrením, ktorí zrovna tak videli, čo sa stalo v minulosti, a môžeme porovnávať, ako sa má to, čo oni nám oznamujú ako vtedajšiu prítomnosť, na to, čo môže zachytiť spätný pohľad do kroniky akaša o vtedajšej dobe.

Nesmiete si predstavovať, že akašická kronika (duchovné dejiny) ležia pred vidiacim zrakom ako nejaká otvorená kniha, ako nejaký spis obyčajného sveta. Je to živé písmo: Dajme tomu, že sa pohľad duchovného bádateľa prenesie naspäť - napríklad do časov Cézarových. Cézar vykonal to i ono, a ak to vykonal na fyzickej úrovni, všetko zanechalo stopu v kronike akaša. Keď sa človek pozerá jasnozrivo naspäť, potom vidí tie činy tak, ako by mal pred sebou duchovný tieňový obraz alebo duchovný praobraz. Predstavte si pohyb ruky. Obraz javiaci sa očiam, ten jasnozrením vidieť nemôžete. Ale úmysel pohnúť rukou, neviditeľné sily, ktoré pohli rukou, tie budete vidieť vždy. Tak je vidieť všetko, čo žilo v Cézarových myšlienkach, či už to boli tie či ony kroky, ktoré chcel urobiť, ten či onen boj, ktorý chcel viesť. Všetko, čo videli jeho súčasníci, vzišlo z podnetov jeho vôle. Videli dôsledky toho, čo sa uskutočnilo ako impulzy jeho vôle, pomocou neviditeľných síl, ktoré sú za viditeľnými obrazmi. Keď pozerá človek duchovne do kroniky akaša - naozaj môže uvidieť to, čo stálo za videnými zrakovými obrazmi kráčajúceho a konajúceho Cézara, ako Cézarov duchovný obraz. Niekto by moho povedať: "Keď nám rozprávate o minulých časoch, mám dojem, že to všetko je len vysnívané. Lebo z dejín viete, čo Cézar robil a vo svojej veľkej obrazotvornosti potom veríte, že vidíte akési neviditeľné obrazy v akaši." Kto však je s týmito vecami oboznámený, ten vie, že v kronike akaša sa číta tým ľahšie, čím menej poznáme danú vec z vonkajších dejín. Znalosť vonkajších dejín je pre duchovného pozorovateľa priamo rušením. Na každom z nás lipne všelijaká výchova vplyvom našej doby. I jasnovidec si prináša výchovu v podobe toho, čo sa naučil napr. v geológii, biológii, kultúrnych dejinách, archeológii atď. To všetko potom pôsobí rušivo na jeho jasnovidný pohľad a robí ho zaujatým voči tomu, čo sa má ešte len dozvedieť (vyčítať) v kronike akaša.

Labyrint

Postupne v poatlantskej dobe sa uzavrela brána voči božsky duchovnému svetu. Jednotlivec je prenechaný sám sebe, vystupuje vedomie ja. Tak nadišla doba, kedy sa začal človek cítiť viac a viac odrezaný od božskej inšpirácie praotcov. Tým sa dostala človeku tiež možnosti mýliť sa. Lebo od tejto doby bol odkázaný na nástroj svojho mozgu. Že človek mohol upadnúť do omylu, naznačuje sa symbolicky tým, že do doby, kedy ľudia boli bohmi opustení, je vkladané založenie labyrintu, ktorý je obrazom mozgových závitov ako nástroja pre vlastné ľudské myšlienky, v ktorých sa nositeľ týchto myšlienok môže stratiť. Manasom nazývali orientálci človeka ako mysliacu bytosť a Manu sa volá prvý hlavný nositeľ myslenia. Minoom nazývali grécke národy prvého človeka vybaveného ľudským myšlienkovým princípom a na Minoa nadväzuje tiež povesť o labyrinte, pretože ľudia cítili, ako od jeho doby prešli pomaly od bezprostredného božského vedenia k takému vedeniu, ktorým ja prežíva vplyvy vyššieho duchovného sveta iným spôsobom.

Maitréja Buddha

Bodhisattva, ktorý prevzal hodnosť bodhisattvu po bodhisattvovi, ktorý sa stal pred 2 500 rokmi Buddhom, bude po 5 000 rokoch od povýšenia Gautamy Buddhu, povýšený na Maitréja Buddhu. Buddha je hodnosť. Za 5 000 rokov od doby, v ktorej dospel Gautama k hodnosti Buddhu sa Maitréja stane Buddhom a jeho reč bude mať silný mravný účinok, aký dnes nemôže mať. Bude svoju náuku vylievať do ľudstva. Buddha Maitréja, nositeľ dobra. Má za úlohu pripravovať ľudí, aby pochopili Kristov impulz. Následníkom Gautamu Buddhu je Maitréja, ktorý sa v tomto čase stane buddhou. Odo dneška približne za 3000 rokov zažije svet inkarnáciu Buddhu Maitréju, ktorá bude poslednou reinkarnáciou Ješu ben Pandiry. Je i v 20 storočí inkarnovaný vo fyzickom tele, ale nie ako Buddha a jeho úlohou bude predať ľudstvu skutočné znalosti Kristovej udalosti. Do tej doby sa bude vteľovať častejšie. A po piatich tisícoch rokoch vyvstane náuka Buddhu Maitréju, buddhu dobra, kedy bude to, čo bude vyslovené súčasne pôsobiť morálne.

Nakoľko v budúcnosti ľudstvo vykročí v ústrety tomu, kto bude buddhou Maitréjou, natoľko prežije táto individualita zvláštny vývoj, ktorý bude vo svojich najvyšších stavoch v istom vzťahu niečím ako krst Ježiša z Nazaretu, prežije výmenu individuality. V oboch prípadoch je prijatá iná individualita. Vo svojom detskom veku sa zžívajú so svetom a v určitých rokoch sa ich individuality vymenia. Nie je to plynulý vývoj, ale taký, ktorý prejde zlomom, ako tomu bolo u Ježiša. On prežil takúto výmenu individuality v 12 roku a potom pri krste v Jordáne. Touto výmenou prejde i bodhisattva, ktorý sa stane buddhou Maitréjou. Až do 30 roku bude žiť s určitou individualitou a potom prežije výmenu rovnako ako Ježiš z Nazaretu vo chvíli krstu v Jordáne. Vždy sa však Buddha Maitréja pozná podľa toho, že keď je tu, ľudia o ňom pred touto výmenou individuality nič nevedia. A potom náhle vystúpi. Najcharakteristickejším znakom pre všetkých bodhisattvov, ktorí sa stanú Buddhami je, že žijú anonymným životom. Ľudská individualita sa musí stále viac osamostatňovať. Kráčajú mnoho rokov nepoznaní. Poznaný bude až vtedy, až bude ako osamelý človek pôsobiť sám svojou vnútornou silou. Jeho bytosť je neznáma po dobu jeho mladosti, dokonca až po narodenie duše vedomej.

Každý bodhisattva, ktorý sa raz stane Buddhou býva vo svojej mladosti neznámym človekom. Tí, ktorí ich poznajú, ich vnímajú ako nadaných ľudí, ale nevidia, že ich prestupuje bytosť bodhisattvu. Tak tomu bolo vždy a tak tomu bude aj v 20. st. Bodhisattva sa pozná iba v dobe medzi 30. a 33. rokom - rovnaká doba ako medzi krstom v Jordáne a Golgotou. Vtedy sa uskutoční premena človeka, ktorý potom svoju individualitu až po určitý stupeň obetuje a bude prebývať v individualite inej, rovnako ako individualita Ježiša umožnila vstúpiť Kristovi. Inkarnácie bodhisattvov vystupujú v neznámych ľuďoch. V Buddhovi Maitréjovi nám bude daný najväčší učiteľ, ktorý sa objavil, aby ľuďom objasnil Kristovu udalosť v jej úplnom rozsahu.

Buddha Maitréja bude mať takú silu slova, že si o ňom dnešní ľudia ešte nemôžu učiniť žiadnu predstavu. Dnes môžeme jasnovidne vidieť vo vyššom vývoji sveta, ako Buddha Maitréja bude za 3. tisíc rokov vyučovať. Mohli by sme mnohé z jeho učenia tiež symbolicky načrtnúť. Nemáme však dnes túto možnosť, pretože ľudstvo ešte nie je zrelé vyslovovať slová, ktoré bude vyslovovať Buddha Maitréja. Bude mať slová, ktoré bezprostredne svojou magickou silou budú mravnými impulzami ľudí, ktorí ho budú počuť. Potom bude pôsobiť z duchovného sveta tak, že to bude pôsobiť do sŕdc ľudí ako magická mravnosť. Jeho slová sa budú ako balzam vlievať do ľudských sŕdc a každé slovo nebude len teóriou, ale bude mať magickú mravnú silu čo najhlbšie presviedčať duše o bratstve a mravnosti. Bude to mravný vek ľudí, zlatý vek. Podivuhodným spôsobom bude prestúpené to, čo bude vychádzať z pier Buddhy Maitréju mohutnou silou Kristovou. Bodhisattva sa objavuje stále znovu v každom storočí až k jeho bytiu ako Buddhu Maitréju.

Aj v našej dobe vychádzajú od tejto individuality najvýznamnejšie náuky o bytosti Kristovej. Maitréja Buddha sám sa dá ľudstvu poznať práve v 33. roku svojho života. Ako Kristus Ježiš začal svoje dielo v tridsiatom roku svojho života, tak sa dávajú bodhisattvovia, ktorí budú naďalej zvestovať Krista, poznať v 33. roku svojho života. A Maitréja Buddha sám, ktorý bude veľkými, mohutnými slovami, o ktorých si dnes nemôžeme urobiť predstavu, ako premenený bodhisattva zvestovať veľké tajomstvo bytia, bude hovoriť rečou, ktorá musí býť najskôr stvorená, pretože dnes by žiaden človek nemohol najsť slová, ktorými bude hovoriť k ľuďom. Ešte sa nemôže k ľuďom tak hovoriť, pretože na to nie je ešte fyzického nástroja. Náuky osvieteného budú do ľudí vlievať i morálne impulzy. Takéto slová nemôže ešte vysloviť fyzické hrdlo. Tie môžu byť teraz len v duchovnom svete. Bude nositeľom dobra a to z toho dôvodu, že - a to môžete vidieť, ak ste dosť jasnozriví - toho dosahuje najprísnejšou sebavýchovou, aby spracoval vysoké sily, ktoré dávajú vznikať magickým mravným silám tak, že bude schopný slovom prinášať do ľudských duší i citové hnutia a mravnosť. Dnes ani Buddha Maitréja by nemohol utvárať takéto magické slová. Dnes môže byť slovom prenášaná len myšlienka. Bodhisattva vyvíja na najvyšší stupeň to, čo môžeme nazvať oddanosťou voči ľuďom, osudu, pozornosťou voči všetkému, čo sa deje v našom okolí.

V dobe medzi 30 a 33 rokom sa bude pozorovať, že v jeho živote nastáva mohutný obrat. Tu, aj keď nie tak mocne ako u Krista, sa vymení duša. Ja, ktoré až do tejto doby oživovalo telo vystúpi, a bodhisattva sa stáva úplne iným ako dosiaľ, aj keď u neho, ako u Krista neprestáva jástvo, ale je nahradené iným ja. Nemožno ho poznať pred touto premenou. Predchádzajúca doba mladosti sa vždy líši od toho, v čo sa premení medzi 30 a 33 rokom. Staré ja vystúpi, a iné ja vstúpi. A môže to byť taká individualita ako Mojžišova, Abrahámova, Eliášova. Tá sa môže v tomto tele nejakú dobu uplatňovať. Zbytok života potom prežije tak, že žije ďalej s týmto ja, ktoré tu vstúpi. Je to teda úplná výmena, ktorá tu nastane. V tejto dobe sa osobnosti bodhisattvu môže zmocniť individualita Mojžišova alebo Abrahámova.

Monizmus

Vo svojich spisoch k teórii poznania a vo svojej Filosofii slobody popísal Rudolf Steiner svoje filosofické stanovisko. Jeho svetový názor je monistický, vysvetľuje svet z jednoty. Svet ale voči nám vystupuje dualisticky - v Steinerovom jazyku ako "vnem" a ako "pojem". Vnem - Steiner tým nemyslí pochod vnímania, ale jeho výsledok (čo je vnímané) - vstupuje do nášho vedomia telesnými zmyslami, pojem myslením. V ľudskom poznávaní sa spájajú vnem a pojem opäť v jednotu, ktorou podľa svojej podstaty stále sú. Inými slovami: Človek je stvorený tak, že k tomu, aby poznával, musí celistvý svet rozložiť vo vnem a pojem a obe strany opäť spojiť v jednotu.

Vo svojej recenzii Filosofie slobody priradil Eduard von Hartmann Steinerovo filosofické stanovisko k noetickému monizmu. Steiner nebol s týmto označením spokojný a navrhol pre to, "keď už niekto chce označenie," výraz "myšlienkový monizmus".

Novalis

Nemecký básnik.

Pamäť duchovného bádateľa

Pamäť duchovného bádateľa sa mení vo všetkých prípadoch, keď sa nachádza v stave vedomia, v ktorom báda v duchovnom svete tak, že v ňom vníma pomocou podobnej schopnosti, akou je obvyklá pamäť, len s tým rozdielom, že nevníma časovo, ale priestorovo. Je to úplná premena, ktorá sa s pamäťou odohráva. Kým, ak si chce človek na niečo, čo prežil včera, spomenúť v obvyklom vedomí, obzerá sa v čase a snaží sa akoby vyzdvihnúť včerajšie udalosti, v prípade pokroku v duchovnom poznaní je tomu u žiaka duchovnej vedy tak, že minulé prežíva zároveň so súčasným, len od seba oddelené priestorovo, zhruba tak, ako keby stál v jednej miestnosti a dverami sa pozeral do vedľajšej miestnosti. Je tomu teda tak, že včerajšie udalosti sa nachádzajú v priestore súčasne, len od dnešných udalostí sú akoby oddelené vzdialenosťou a to, čo spočíva ďalej naspäť v čase, je len v priestore náležite viac vzdialené ako to súčasné. Môžeme teda povedať, že pre duchovného bádateľa sa udalosti, ktoré sa inak pamäti javia v časovej postupnosti za sebou, vynárajú vedľa seba a on musí akosi putovať od jednej udalosti k druhej.

V duchovnom svete sa človek musí s vecami a bytosťami spojiť. Ak tieto veci a bytosti sú od nás v čase veľmi vzdialené, musíme ísť k nim a spojiť sa s nimi. Musíme sa vrátiť, ísť po časovej línii, ako by to bola čiara v priestore, a s bytosťami a vecami sa spojiť. Môžeme povedať, že vzhľadom na duševnú schopnosť pamäti sa čas, akonáhle vstúpime do duchovného sveta, premieňa v určitý druh priestoru. Pamäť sa teda pre žiaka duchovnej vedy stáva novou schopnosťou. Minulú udalosť vidí tak, ako keby tu bola aj v prítomnosti, a čas, ktorý uplynul, posudzuje podľa vzdialenosti, ktorou je od neho oddelená. Z toho teda môžeme spoznať, že minulosť sa žiakovi duchovnej vedy javí ako niečo, čo sa nachádza v priestore vedľa seba. Akonáhle získa túto formu pamäti, je pre neho bádanie v minulosti ako čítanie udalostí, ktoré sa zastavili. Toto čítanie zastavených udalostí nazývame čítaním v kronike Akaša. Je to svet, v ktorom sa čas stal priestorom. Ak označujeme svet, v ktorom žijeme, za fyzický, môžeme svet, v ktorom sa čas stal priestorom, označiť za svet Akaši.

Pralaja

Prestávka, stav skľudnenia. Všetko, čo sa vytvorí na príslušnom planetárnom stupni, prechádza do stavu, ktorý možno porovnať s rastlinou, keď sily jeho rastu spočívajú v semene. Ako tieto sily rastu vystupujú opäť na denné svetlo v novej rastline, tak i teraz po prestávke opäť vystupuje z vesmírneho lona všetko, čo bolo životom na príslušnom planetárnom stupni, a začína nová planetárna existencia.

Psychofonetika

Yehuda Tagar je tvorcom psychoterapeutickej metódy zvanej psychofonetika. Psychofonetika je vybudovaná na základoch antroposofie, prednášok Rudolfa Steinera o psychoterapii a psychoanalýze. Psychofonetika poskytuje veľké možnosti pre osobnostný rast, opätovné získanie a udržanie duševného a telesného zdravia a pre láskyplnú a pravdivú komunikáciu s ľuďmi okolo nás, rovnako aj pre účinnú pomoc druhým.

Pred viac ako 25 rokmi začal Yehuda Tagar rozvíjať koncept psychológie, ktorý dnes poznáme ako psychofonetiku. Tá je v súčasnosti jedinečným príspevkom na poli osobného a sociálneho rozvoja a poradenstva, psychoterapie a umeleckej terapie. Rozpracoval tézy z prednášok R. Steinera o psychosofii, reči a dráme a ďalších, ktoré rozvinul do uceleného prístupu s vlastnou metodológiou a postupmi.

Psychofonetika je druh terapie, založenej na liečivej sile zvuku – na začiatku zrodu Psychofonetiky (a jej mena) stojí objav toho, čo je kľúčom k celej ľudskej pamäti a životným procesom človeka: zvukov ľudských hlások. Celá pamäť je obsiahnutá vo vibrujúcom životnom tele vo forme zvukových javov. Nástroje Psychofonetiky objavujú toto prepojenie medzi spontánne vyjadrenými gestami a zvukovými spojeniami, ktoré k nim patria.

Na stretnutí, ktoré je vedené psychofonetickým poradcom, je klient vedený k tomu, aby sám formuloval oblasť/prianie, ktoré majú byť súčasťou jeho osobnostnej transformácie a liečenia. Zároveň je to práve klient, ktorý má možnosť prostredníctvom špecifických nástrojov psychofonetiky získať objektívnu perspektívu/vhľad do vlastných prežitých skúseností. Psychofonetika tu nepracuje s klasickým poradenským modelom, kde terapeut/poradca interpretuje, teda vysvetľuje „zvonka“ symptómy, udávané klientom.

Psychofonetické poradenstvo pracuje s rozhovorom ako nástrojom na základnú anamnestickú orientáciu a na určenie ďalších krokov, v ďalšom postupe je však verbálna komunikácia výrazne rozšírená (až nahradená) o prácu so zmyslovou, kinestetickou, imaginatívnou a zvukovou oblasťou skúmaných javov, teda sa pracuje s vyciťovaním, sústredeným zmyslovým, telesným prežívaním, gestami a ďalšími výrazovými prostriedkami, a napokon hľadaním a prežívaním zvukových kvalít hlások. Klient týmito prostriedkami sám nachádza vlastné porozumenie, hlbokú katarziu, akceptovanie a liečenie duševných obsahov, ktoré inak ostávajú často aj roky neošetrené a nevčlenené do vlastnej duševnej integrity.

Veľká pozornosť sa v psychofonetike venuje telesnému prežívaniu, ktoré býva sporadicky predmetom nášho bežného bdelého vedomia, telo je tu vnímané ako základný prijímateľ, nositeľ, reflektor, komunikátor a transformátor zažívanej skúsenosti. Pokiaľ nie sú skúsenosťou nadobudnuté duševné obsahy a obrazy integrované vplyvom Ja človeka, môžu si žiť svoj vlastný život, čo je potom krok na ceste k fyzickému alebo duševnému ochoreniu.

Jednou zo základných techník sedenia, vedeného na základoch psychofonetiky, je metóda, vedúca klienta k porozumeniu a orientácii vo vnútornom prežívaní. Tej predchádza formulovanie základného priania, ktoré súvisí s oblasťou vlastnej práce na sebe a ktoré potom pôsobí, ako sprievodca, zámer, či smerovanie alebo aj cieľ následných aktivít:

Klient si vyberie moment, súvisiaci s prianím, ktorý v prežívaní zosilní (fáza ENTER), znovuprežije (napr. element nejakého vnútorného konfliktu), ten môže vyjadriť prostredníctvom gesta alebo pohybu, čím zviditeľní vnútorný charakter konkrétneho duševného prúdu.

Potom klient poodstúpi (aj fyzicky) z daného miesta stvárnenia (fáza EXIT) a tým je mu umožnené vnímať, uvidieť (fáza BEHOLD) formu ako odtlačok, ktorá je objektivizovaná mimo jeho aktuálne prežívanie, avšak umožní mu vnímať skúsenosť z pozície objektívneho pozorovateľa a nájsť pre ňu výrazový prostriedok, napríklad vo forme zvuku. Nájdením charakteristického zvuku, danej hlásky sa začína terapeutický proces, ktorý môže viesť až k porozumeniu, uzmiereniu sa so skúmaným zážitkom, osobnej transformácii až napokon k jeho plnej integrácii do prežívania Ja človeka.

V súčasnosti sú psychofonetické metódy účinným nástrojom v mnohých oblastiach poradenstva, napríklad v individuálnej a skupinovej práci na sebe a terapii, riešení konfliktov, závislostí, tráum zneužívania, v rodičovskom poradenstve, pri výbere povolania ako aj v osobnostnej transformácii chorých či umierajúcich.

Na Slovensku je psychofonetika novým, zatiaľ neznámym prístupom na poli poradenstva, v súčasnosti - po r. 2010 - sa tvorí skupina záujemcov o hlbšiu prácu.

Romantizmus

Rudolf Steiner vystihol podstatu romantického svetového názoru takto: "Romantický svetový názor ponecháva platnosť iba vnútru a prehlasuje za skutočne hodnotné všetko, čo zvnútra pochádza. Jástvo nemá byť pútané ničím vonkajším. Všetko, čo jástvo vytvorí, má svoje oprávnenie. Romantický duch sa povznáša nad pravdu, ktorá chce byť spútaná logikou. Pozdvihuje sa však tiež nad večný, morálny poriadok sveta. Romantickému duchu nikto nehovorí, čo má robiť. Romantický človek má robiť, čo pokladá za krásne, pretože jeho mravnosť môže byť jedine estetická".

Scholastika

Dnes málo chápaná veda, ktorá si kládla za úlohu, aby na základe úsudku, z intelektu našla dôkazy pre niečo, k čomu nemala žiadnu historickú náväznosť, a k čomu nemala tiež žiadnu bezprostrednú jasnovidnú istotu, ako tomu bolo v predchádzajúcich storočiach votkaným éterickým telom Ježiša. Zo svojej duše rozumovej, verného obrazu Ježiša, si dali za úlohu pomocou jemných a ostro vybudovaných pojmov preukázať všetko, čo tu bolo v ich spisoch a mysterijných pravdách.

Skythianos

Skythianos je podľa Rudolfa Steinera jedným z najvyšších zasvätencov a bodhisattvov na Západe. Strážca starej atlantskej múdrosti. V školách rosikruciánov je považovaný za veľkého západného bodhisattvu: „Preto je pri všetkom duchovnom výcviku Rosenkruciánov hľadanie s najhlbším obdivom k tým starým zasvätencom, ktorí si zachovali starodávnu múdrosť Atlantídy, ku Skythianosovi, Budhovi, Zarathustrovi, nie Zarathustrovi, o ktorom hovoria dejiny, ale vysoká individualita, ktorá založila starodávnu perzskú kultúru a bola učiteľkou vtedajších tajných škôl. Skythianos v neskoršej inkarnácii viedol okultné školy vo Vnútornej Ázii a neskôr sa tiež stal učiteľom vnútorných škôl v Európe.“

Škola odhalenia hlasu

Valborg Werbeck-Svärdström (1879-1972) bola známa švédska sopranistka. V roku 1903 stratila svoj ​​hlas vďaka nevhodnej speváckej technike. Začala pracovať na vlastnom prístupe k hlasovému fenoménu, a našla cvičenia, pomocou ktorých postupne znovu získala svoj ​​hlas. Neskôr vyvinula svoju vlastnú "Metódu pre odhalenie hlasu." Tú popísala vo svojej knihe Škola odhalenia hlasu. Počas svojej práce v Centrách pre mentálne postihnutých položila základy pre jej terapeutickú aplikáciu. Túto priekopnícku prácu vykonávala energicky a verne až do svojej smrti.

Základné výsledky metódy pre odhalenie hlasu boli s Rudolfom Steinerom dôkladne prekonzultované a učenie ako celok bolo ním v januári 1924 uznané a autorizované ako duchovno-vedecky orientovaná škola spevu pre súčasnosť.

Teosofia

sa od antiky nazýva každé náboženské poznanie, ktoré sa neopiera o zjavenie, ale robí si nárok na to, že bolo prijaté poznávajúcim priamou skúsenosťou božského sveta. Teosofmi v tomto zmysle boli gnostici, manichejci, novoplatonici, nemeckí mystici stredoveku (Majster Eckhart, Johannes Tauler, Heinrich Suso, Frankfurťan, Paracelsus, rosekruciáni, Valentin Weigel, Jakob Böhme, Emanuel Swedenborg, Franz von Baader a iní).

Odlišného druhu je teosofia zastúpená Helenou Petrovnou Blavackou (1831-1891) a inými, na ktorej pestovanie bola roku 1875 založená v New Yorku Teosofická spoločnosť. Okrem iného má svoje korene v americkom špiritizme a v indických predstavách. Steiner sa stal roku 1902 generálnym tajomníkom nemeckej sekcie tejto spoločnosti. V tomto postavení uverejnil roku 1904 svoju kľúčovú knihu Teosofia - Úvod do nadzmyslového poznania sveta a určenia človeka. Tiež potom, keď oddelil antroposofické hnutie od Teosofickej spoločnosti, vychádzala Teosofia pod rovnakým názvom, niekoľkokrát prepracovaná a rozšírená, v stále nových vydaniach. Kniha neobsahuje ani špiritistické, ani indické náuky, ale výhradne Steinerove vlastné poznatky, reprezentujúce západné myslenie - jeho antroposofiu. Tým sa toto dielo, ktorého úvod nadväzuje na posledné prednášky Johanna Gottlieba Fichta, zaraďuje do legitímnej postupnosti teosofickej tradície, ako bola od nepamäti pestovaná v Európe.

Teosofická spoločnosť

Ezoterické združenie, založené roku 1875 v New Yorku Helenou Petrovnou Blavackou (1831-1891) a Henry Steel Olcottom (1832-1907). Spoločnosť sa na začiatku zaoberala špiritistickými úkazmi a oznámeniami tajných vied, rozširovanými H. P Blavackou a inými vedúcimi členmi, dostávala sa potom ale stále viac pod indický vplyv a preložila svoje centrum do Adyaru u Madrasu. Rudolf Steiner sa stal roku 1902 generálnym tajomníkom vtedy založenej Nemeckej sekcie Teosofickej spoločnosti. V mene prezidenta Olcotta odovzdala vedúca teosofka Annie Besantová (1847-1933) sekcii zakladaciu listinu.

Roku 1907 bola Annie Besantová povýšená na prezidentku Teosofickej spoločnosti. Pod jej vedením získali prevahu tie kruhy, ktoré chceli pokladať všetky náboženstvá za rovnaké a rovnako hodnotné. Steiner však už naznačil v spisoch i prednáškach, že pri všetkej úcte, ktorú chová k iným náboženstvám, považuje kresťanstvo za jav jedinečný a nadradený všetkým náboženstvám. V rokoch 1907 a 1908 mal už prednášky na tému: "Kresťanstvo začalo ako náboženstvo, je ale viac ako všetky náboženstvá". Na budapeštianskom kongrese v roku 1909 sa už zreteľne prejavovala nezlučiteľnosť oboch poňatí. Vtedy došlo k vnútornému zlomu medzi teosofickým prúdom, ktorý za vedenia Annie Besantovej šíril orientálny vplyv a bol dokonca protikresťanský, a kresťanským smerom Rudolfa Steinera a jeho stúpencov.

Keď bol potom v Adyare vyhlásený hinduistický chlapec Krišnamurti za znovuvtelenie Krista, došlo aj k vonkajšiemu odlúčeniu. V roku 1912/13 sa nemecká sekcia Teosofickej spoločnosti rozštiepila. Väčšina členov vyhlásila, že je solidárna so Steinerom a založila Antroposofickú spoločnosť.

Univerzita Witten/Herdecke

Založená v roku 1982 ako prvá neštátna vysoká škola v Nemecku. Predovšetkým sa tu vychovávajú lekári.

Ústav pre výskum prúdenia

Voda neumožňuje len chod všetkých telesných funkcií, ale činí človeka tiež pohyblivým, bez nej by bol doslova solným stĺpom. Díky vode máme pohyblivé nielen telo, ale i naše myslenie. Opakom pohybu je strnulosť. Čím ďalej podrobnejšie analyzujeme vodu, čo všetko v nej je alebo nie je. Ale vôbec nás nezaujíma jej najvlastnejší atribút - jej tekutosť, nesmierna pohyblivosť a prúdenie. A keď jej pohyblivosť je pre život rovnako dôležitá ako jej chemické zloženie, ponúka sa otázka, či pohyblivosť vody nemôže nejako súvisieť s jej kvalitou.

Rovnakou otázkou sa pred mnohými rokmi začala zaoberať skupinka nemeckých vedcov na čele s Theodorom Schwenkom a prišla im tak dôležitá, že opustili svoje isté zamestnania a v r. 1961 založili malý súkromný výskumný ústav Institut für Stromungswissenschaften (Ústav pre výskum prúdenia). Jeho cieľom je pomocou novo navrhnutých metód vybudovať základy nového vedeckého poznania vody, ktoré je nutné pre pochopenie život sprostredkujúcej úlohy vody i pre rozvoj zodpovednejšieho prístupu k nakladaniu s vodou. Dnes už 50 - ročný nezávislý a čisto nekomerčný výskum, financovaný z darov a príspevkov priaznivcov ústavu, obohatil náš pohľad na vodu o dôležité poznatky, napr. práve o význam pohyblivosti vody.

Činnosť ústavu čerpe z antroposofických myšlienok a sídli na schwarzwaldskej horskej samote v Herrischriede v južnom Schwarzwalde.

Výskum Dr. Koliskovej

Človek je dnes všeobecne veľmi vzdialený od toho, aby sa odpútal od materiálneho sveta, aby už v zmyslovo-fyzickom svete hľadal ducha. Ale je možné ducha nájsť. Istým dôkazom toho, že to je možné, je výskum Dr. Koliskovej, ktorého výsledky zhrnula v brožúre Fyziologický a fyzikálny dôkaz účinnosti najmenších entít. Vieme, že homeopatia chce pôsobiť silným zrieďovaním fyzickej hmoty. Týmto spôsobom, teda silným zriedením fyzickej hmoty, kedy sa ide cestou účinnosti silných zriedení hmoty, sa dá dostať do duchovnej oblasti. A tu sa podarilo dokázať, že možno exaktným spôsobom zistiť, ako pôsobia tie najmenšie entity, tie najsilnejšie zriedenia. Pani Dr. Kolisková dlho a veľmi svedomito vykonávala pokyny, ktoré jej v tomto smere dal Rudolf Steiner, a týmto spôsobom sa podarilo dosiahnuť zriedenie v pomere 1:1 triliónu.

Ak nejakú látku uplne rozpustíme v pohári vody, potom polovicu odlejeme a to, čo zostalo, opäť rozpustíme v množstve vody odpovedajúcu plnému poháru, dosiahneme zriedenie v pomere 1:2, keď opäť odlejeme polovicu a opäť budeme mať plný pohár, máme pomer 1: 4, a tak to pokračuje. V stuttgartskom Biologickom inštitúte sa na základe svedomitých, exaktných metód ukázali možnosti, ako dosiahnuť presných zriedení v pomere 1:1 triliónu, tým sa získajú takzvané vyššie potencie. V tejto práci potom nájdeme údaje o tom, čoho sa týmto spôsobom dosiahne, napr. u antimónu. Dozvieme sa, že napríklad rast pšeničného klíčku prebieha okolo 21. potencie najpomalšie, a okolo 29., 30. potencie najrýchlejšie. To znamená, že v tekutine sa vo vysokých potenciach zriedila nejaká látka - vytvorili sme potenciu, ktorá zodpovedá zriedeniu 1:1 triliónu - a teraz vidíme, že nižšie potencie, nižšie zriedenia pôsobia na rast rastlinného klíčka inak ako najvyššie zriedenia, ktoré tento rast urýchľujú, najviac podnecujú životnú silu. Týmto spôsobom sa teda podarilo rozštiepiť to, čo je iba hmotné, takže sa v tom prejavuje to, čo je skutočne duchovné. Ak totiž hmotu nerozštiepime, ako to robí atomista, na atómy, ale privedieme ju k účinnosti v jej silách, potom prestúpime hmotu samotnú duchom a prejdeme tak do oblasti ducha. Dokážeme si však predstaviť, čo to znamená pre exaktný pohľad na pôsobenie liekov na ľudský organizmus, to pôsobenie je totiž vidieť.

Zhotoví sa zriedenie, dá sa do laboratórnych baniek, vo vnútri sa pri tejto potencii nechá klíčiť pšeničný klíček, ďalší pšeničný klíček pri nasledujúcej potencii atď. Pri tomto exaktnom výskume celé miestnosti klíčiacich pšeničných zŕn, u ktorých sa ukázalo, ako jednotlivé zriedenie ovplyvnilo zeminu, z ktorej pšeničné zrno klíčilo. To je niečo, čo je potrebné urobiť na základe dnešnej vedy, aby materiálne poznanie bolo prevedené do oblasti ducha.

Tu ale nejde o to postaviť sa na stranu homeopatie, ale len o exaktné zistenie vedeckých faktov. Raz tomu bude tak, že sa bude vedieť, kedy je potrebné látky použiť bezprostredne alopaticky a kedy sa musia použiť zriedené, aby mali správny vplyv na človeka, konkrétne na jeho éterické telo, predstavujúce životné sily, a ako silno sa musia zriediť. Raz bude možné presne určiť hranicu: tu sa musí postupovať alopaticky - tu sa musí postupovať homeopaticky. Podobne ako sa so všetkou exaktnosťou vykonávajú vedecké pokusy, tak tu bol podaný dôkaz účinnosti najmenších entít, že najmenšie entity skutočne pôsobia. To, čo dovtedy mohlo byť len vierou, tým bolo v tejto dôležitej oblasti pozdvihnuté na vedeckú úroveň.

Ak sa pozrieme v tejto publikácii na exaktne vypracované krivky, v ktorých sa ukazuje, ako rastové sily stúpajú a klesajú, pozrieme sa, ako musia byť nakreslené krivky u malých zriedení a ako u väčších. Vidíme ako u istých zriedení dostaneme minima, u väčších zriedení potom maxima rastu. Potom to ale ide zase späť na minimum, zase na maximum atď. Z týchto svedomito zakreslených kriviek môžeme získať bezprostredný poznatok rytmu pôsobiaceho vo všetkej hmote, rytmu, ktorý všade v hmote vyjadruje ducha. V budúcnosti, ak budú tieto výskumné výsledky náležite ocenené, sa prírodné zákony nebudú hľadať len cestou merania a váženia, teda iba atomistickým spôsobom, ale ľudia spoznajú, že v celej hmote sa skutočne prejavuje rytmus, že sa teda v rytme prírodného diania odtláča rytmus kozmu.

Lili Kolisková prevádzala tiež pokusy pri ktorých norila kus filtračného papiera kolmo do roztoku určitej chemikálie, ktorý v papieri pomaly stúpa a tvorí obraz. Tieto obrazy sa nikdy neopakujú úplne rovnako, ale majú vždy charakteristický vzhľad, takže ich znalec ľahko rozoznáva od iných. Zaujímavé je, že tieto obrazy reagujú na okolité podmienky, napr. na ročnú dobu, dennú hodinu i hviezdne konštelácie. Vyskúšala tiež vplyv zatmenia Slnka 29. 6. 1927 na určité substancie. Výsledky sú pozoruhodné. Použitý bol mimo iné chlorid zlatistý a dusičnan strieborný i obe chemikálie dohromady. Chlorid zlatistý vyvoláva krásne, žiarivé obrazy hrajúce farbou od zlatožltej do tmavo fialovej. V dobe zatmenia sa ukazujú početné škvrny. Farba nie je tak žiarivá ako obvykle, odtiene sú väčšinou hnedo červené a špinavo fialové. Vlastne je to škaredý obrázok. Zvlášť zaujímavé je i to, že sa prvé náznaky tohto fenoménu objavili už asi deň predom a odozneli až približne po 12 hodinách.

Veľmi výrazný bol tento jav pri súčasnom používaní zlata a striebra. Obvykle sa tvoria krásne farby (zlato) a výrazné farby (striebro). V dobe zatmenia neukazuje obrázok ani zvláštne tvary, ani zvláštne zafarbenie. Farby sú rozmazané, šedo fialové. Reakcia striebra so zlatom dáva obvykle hneď zlatožltú zrazeninu. V dobe zatmenia sa sfarbila zrazenina do hneda a prešla skoro do čiernej. Striebro teda pôsobilo silnejšie než zlato. Aj tento fenomén zmizol asi po 12 hodinách.

Sily, ktoré tam pôsobia, sú príbuzné tvorivým silám rastu. Ich pôsobenie - to práve preukázali tieto pokusy - presahuje priestorový i časový úsek priameho zatmenia. Dnešná veda nemôže prechodu mesačného tieňa cez určitú časť zemského povrchu prikladať zvláštny význam. Zmienené pokusy poukazujú na niečo iné, že sa niečo narušuje v životnej oblasti Zeme, keď prechádza mesačný tieň cez zemeguľu.

Wolfram z Eschenbachu

Je zaujímavé skúmať obdobie v duchovnom vývoji Európy - od 9. do 15. st. Ak dosiahne človek nesebeckosti vzhľadom na myšlienkový obsah a spojí s tým náležitý zmysel pre úctu, aký musel mať aj mystik, potom doba, kedy sa v dejinách sveta objavujú veľkí duchovia, vyzerá často úplne inak ako v povrchnom dejepise. Ak sa pozrieme na toto obdobie v kronike Akaša, utkvie náš pohľad na jednej veľkej postave, ktorá nám o tomto období môže povedať nesmierne veľa poučného, ​​postave, ktorá sa pozorovateľovi javí ako veľká a u okultistov, ešte mohutnejšia než bežnému bádateľovi: postava Wolframa z Eschenbachu.

Wolfram z Eschenbachu spracoval nemecké, románske a španielske povesti. Patrí k veľkým zasväteným básnikom, ktorí boli dostatočne nesebeckí na to, aby spracovali veľkú látku, a ktorí sa nedomnievali, že si ju musia sami vymyslieť. Veľkí básnici ako Homér, Sofokles, Euripides alebo Aischylos nikdy nemali dôvod pátrať po látke. K týmto veľkým básnikom patrí aj Wolfram z Eschenbachu. Vo svojich dielach nám predstavuje vnútorné duchovné dejiny obdobia od 9. do 15. st., ktoré sa navonok javia ako prípravné obdobie našej novej doby, v ktorej sa, študuje všetko, čo patrí k vonkajšiemu zmyslovému svetu.

Životopis

"Tak ako môžeme jasne vidieť fyzickú podobnosť ľudí, tak sa odhaľuje duchovnému pohľadu, ktorý je bez predsudkov, rôznosť ich duchovných podôb". Táto veta stojí na rozhodujúcom mieste základnej Steinerovej knihy Teosofia, tam, kde zavádza pojem životopisu pre rozlišovanie medzi tým, čo je u človeka biologicky zdedené, a tým, čo je jedinečného na jeho individualite.

Éterické telo, jeho silu utvárať fyzickú postavu, preberá človek v jeho základných vlastnostiach od svojich predkov. Prostredníctvom životného tela dostáva človek svoju fyzickú podobu, ktorá nielenže vykazuje rôzne rysy podobné niektorým príbuzným, ale tiež ho odlišuje ako príslušníka druhu človek od všetkých zvieracích druhov. Avšak ako duchovná bytosť, podľa svojej duchovnej podoby alebo duchovnej konfigurácie, je každý človek odlišný od ostatných, je každý svojím vlastným druhom.

Ak popisujeme to, čo je na jednotlivom človeku jedinečné a nezameniteľné pri jeho prechode životom, popisujeme niečo, čo zviera vo vlastnom zmysle slova nemá: životopis. Presnému pozorovaniu neunikne, že každý človek vstupuje do života s vlastnými, nezameniteľnými rysmi svojej bytostí. Sú vytvorené s takou určitosťou, že nemohli vzniknúť až pri narodení, ale museli byť vypracované už pred tým. Tieto vlastnosti človek nezdedil, pretože ony práve odlišujú jednotlivca od jeho predkov. Mohli byť získané - tak argumentuje Rudolf Steiner - len dotknutým človekom samým. Sú tiež tak prispôsobené pozemským pomerom, že ich bolo možné založiť ako vlohu len v pozemských pomeroch. Je teda človek opakovaním bytosti, ktorá už na Zemi zbierala skúsenosti, čiže každý človek už žil na Zemi a je svojím vlastným nasledovníkom. Tiež v súčasnom pozemskom živote získava schopností, ktoré ho robia tak alebo onak zdatným pre nasledujúci život.

Životopis je kľúčový pojem, ktorý by mal človek na základe Steinerových výkladov logicky spracovať. Steiner tým mieni individuálnu pozemskú stopu, každému človeku vlastnú, ktorá vedie späť cez zrodenie a ďalej za hranicu smrti k iným pozemským životom.