Zasvätenie - iniciácia

Zasvätenie je vývoj síl a schopností, driemajúcich v každej duši. Ak si chceme urobiť obraz o tom, ako k nemu dochádza, potom si musíme ujasniť, aké je vedomie dnešného bežného človeka. Potom aj spoznáme, ako sa vedomie zasvätenca líši od vedomia dnešného človeka. Vedomie dnešného bežného človeka je striedavé, u človeka sa navzájom striedajú dva rozdielne stavy vedomia, stav vedomia za denného bdenia a za nočného spánku. Fyzické telo v dávnoveku ešte nemalo to, čo bolo do neho neskôr plasticky vpracované ako oko a ucho. Vonkajšie sily vytvorili človeku oči a uši a tým sa mu stal zjavným tento svet, ktorý pred tým bol pre neho skrytý. Predstavme si teraz, že s astrálnym telom, ktoré je dnes v rovnakom postavení, v akom bolo predtým telo fyzické, dalo by sa nakladať tak, že by sa mu včlenili orgány takým spôsobom, ako boli plasticky začlenené slnečným svetlom fyzické oči a uši svetom tónov do mäkkej hmoty fyzického ľudského tela. Predstavme si, že v plastickej hmote astrálneho tela by sa dali vytvoriť orgány, potom by sa astrálne telo dostalo do rovnakej situácie ako dnešné fyzické telo. Ide teda o to, aby sme v astrálnom tele vytvorili ako sochár, formujúci hlinu, vnímacie orgány pre duchovný svet. To je prvou úlohou. Ak sa chce človek stať vidiacim, musí si so svojím astrálnym telom počínať ako sochár s hlinou, musí v ňom vytvoriť orgány. Toto sa stále robilo v zasväcovacích školách a mystériách. Do astrálneho tela boli začleňované orgány.

V čom spočíva činnosť, pomocou ktorej sa v astrálnom tele plasticky vytvárajú orgány? Dalo by sa povedať: "Keby som mohol astrálne telo vybrať a mať pred sebou, potom by som mohol v ňom orgány vytvoriť. To by nebola správna cesta a hlavne nie cesta moderného zasvätenia. Zaiste, zasvätenec, ktorý dokáže žiť v duchovných svetoch, by mohol, keď je v noci astrálne telo vonku, pracovať s orgánmi ako sochár. Ale to by znamenalo, že vykonáva s človekom niečo, o čom ten nič nevie, to by znamenalo zasahovať do jeho oblasti slobody, s vylúčením jeho vedomia. Uvidíme, prečo sa už dlhší čas a najmä v dnešnej dobe nesmie takto postupovať. Preto tiež už v takých ezoterických školách, ako napr. v pytagorejskej alebo staroegyptskej, bolo nutné vyvarovať sa všetkého, čím by zasvätenci zvonku pracovali na astrálnom tele, ktoré sa nachádzalo mimo fyzického a éterického tela žiaka. Toho bolo potrebné sa vystríhať hneď na začiatku zasvätenia. Prvý krok k zasväteniu musel sa na človeku robiť práve vo fyzickom svete, v rovnakom svete, v ktorom človek vníma svojimi fyzickými zmyslami. Ale ako to robiť - keď fyzické vnímanie zastrelo závojom duchovný svet, ktorý človek predtým, aj keď za stlmeného vedomia, mohol vnímať? Ako teda pôsobiť z fyzického sveta na astrálne telo?

Tu si musíme v duši uvedomiť, ako je to s týmto obyčajným zmyslovým denným vnímaním. Čo sa deje, keď človek za dňa vníma? Zamyslite sa nad svojím denným životom, sledujte ho krok za krokom! Na každom kroku doliehajú na vás dojmy vonkajšieho sveta. Vnímate ich, vidíte, počujete, čucháte atď. Pri tej či onej práci útočia na vás dojmy po celý deň, spracovávate ich svojím rozumom. Ale toto všetko nemôže viesť k tomu, aby si človek uvedomil duchovný svet, ktorý je za zmyslovým svetom. Prečo si toto duchovno neuvedomuje? Pretože celá táto zmyslová činnosť, ktorú človek vykonáva vzhľadom k svojmu okoliu, nezodpovedá (nevyhovuje) astrálnemu telu, akým dnes je vo svojej vlastnej podstate. Vtedy, keď v pradávnej minulosti astrálne telo, ktoré človek mal, videlo vystupovať obrazy astrálnych vnemov, obrazy radosti a bolesti, sympatie a antipatie, tu malo vnútorné impulzy, duchovné impulzy, ktoré v človeku dávali vystupovať tomu, čo formovalo orgány. Tieto impulzy však odumreli vtedy, keď sa človek stal schopným, aby prijímal všetky vnemy prúdiace k nemu zvonku. Dnes nie je možné, aby zo všetkých dojmov, ktoré sa človeku počas dňa dostáva, zostalo v astrálnom tele niečo, čo by na nich pôsobilo tvárlivo, plasticky.

Pochody u zmyslového vnímania prebiehajú takto: po celý deň k nám pristupujú dojmy z vonkajšieho sveta; pôsobia skrze naše fyzické zmysly na éterické a astrálne telo a ja. Keď dochádza k svetelným prejavom, tú prijíma vnemy oko. Svetelný prejav vzbudí v éterickom a astrálnom tele vnem, a ja si tento vnem uvedomuje. Tak to je i s prejavmi, pôsobiacimi na ucho a na ostatné zmysly. Celý tento denný život pôsobí teda po celý deň na astrálne telo. Astrálne telo je pôsobením vonkajšieho sveta neustále v činnosti. Večer sa však vysunie (vystúpi) - a nemá v sebe síl, aby si uvedomovalo vplyvy, ktoré teraz sú v jeho okolí. Staré sily z pradávnej minulosti odumreli pri prvom vnímaní tohto zmyslového sveta. V noci nemá astrálne telo žiadnych síl, pretože celý život za dňa je nevhodný na to, nezanechávajú v astrálnom tele niečo, čo by na nich pôsobilo tvorivo. Všetky veci, ako sa na ne okolo seba pozeráte, pôsobia až na astrálne telo. Ale z toho, čoho sa pri tom dosahuje, nemôžu vzniknúť útvary, ktoré by sa mohli stať astrálnymi orgánmi. Prvým krokom k zasväteniu musí teda byť, aby človek za denného života vykonával niečo, aby sa v jeho duši dialo niečo, čo pôsobí ďalej, aj keď astrálne telo v noci vystupuje z tela fyzického a éterického.

Predstavte si, že by človeku pri jeho plnom vedomí bolo uložené niečo, čo má robiť, čomu má dať priechod, a že by to bolo volené a upravené tak, aby to po uplynutí dňa neprestalo pôsobiť. Predstavte si toto pôsobenie ako tón, ktorý znie ďalej, keď sa astrálne telo vysunulo mimo, toto pokračujúce znenie bolo by potom silou, ktorá by teraz pôsobila na astrálne telo a plasticky ho spracovávalo tak ako kedysi vonkajšie sily spracovávali telo fyzické. Stupne zasvätenia sú verne zobrazené v Jánovej Apokalypse. Vychádza sa tu z fyzického sveta. To, čo je predovšetkým nutné vykonať vo fyzickej kultúre, čo má byť povedané tým, ktorí pôsobia vo fyzickom svete, je napísané v listoch, pretože slovo, ktoré je vyjadrené v liste, môže pôsobiť v zmyslovom svete. Prvý stupeň podáva symboly, ktoré sa musia vzťahovať na to, čo vyjadrujú v duchovnom svete. Po siedmich listoch prichádza svet pečatí, svet obrazov prvého stupňa zasvätenia. Potom prichádza svet harmónie sfér, svet, ktorý vníma ten, ktorý dokáže duchovne počuť, je zobrazený siedmimi trúbami. Ďalší svet, kde zasvätenec vníma bytosti, prezentovaných na tomto stupni vystupujúcimi bytosťami, ako vylievajú čaše síl, ktoré sa dobrým silám protivia. Opakom Božej lásky je Boží hnev. Pravú podobu Božej lásky, ktorá svet vedie vpred, vnímajú v tejto tretej sfére tí, ktorí vo fyzickom svete odložili sedem čaší hnevu. Takto je žiak po stupňoch vedený nahor do sfér zasvätenia. V siedmich listoch Jánovej Apokalypsy máme to, čo prináleží siedmim kategóriám fyzického sveta, v siedmich pečatiach, čo prináleží astrálno-imaginatívnemu svetu, v siedmich trúbach máme to, čo patrí nižšiemu svetu devachanickému, a v siedmich čašiach hnevu to, čo musí byť prekonané, ak sa chce človek pozdvihnúť do najvyššej duchovnej oblasti, dosiahnuteľnej v našom svete, pretože táto najvyššia duchovná oblasť ešte súvisí s naším svetom. To je len vonkajšia štruktúra toho, čím je Jánova Apokalypsa. Apokalypsa je zasväcovacou knihou.

Kresťanské zasvätenie stavia skôr na cite, ktorý musíme vytvoriť vo vnútri. Rosenkruciánska cesta na nás pôsobí tým, čo je vo fyzickej skutočnosti rozptýlené ako božstvo Zeme a dáva týmto vplyvom zaznieť v citoch. To sú dve cesty, ktoré sú schodné pre každého!

Keď sa narodí veľký zasvätenec, tak sa líši jeho narodenie, život po narodení a jeho neskorší život, od života obyčajného človeka. Všeobecne možno predpokladať, že človek je po svojom narodení utváraný podľa toho, čo tu pôsobí z jeho predchádzajúceho vtelenia. Ale u zasvätenca tomu tak nie je. Zasvätenec by nemohol viesť ľudstvo, keby mal vo svojom vnútri len to, čo úplne zodpovedá jeho zovňajšku, ktorý je formovaný vonkajším okolím. Do tela zasvätenca vstupuje veľmi vyspelá duša, ktorá prežila na Zemi už v skorších dobách mocné zážitky. Preto sa u všetkých týchto zasvätencov udržuje povesť, že ich narodenie prebehlo inak, ako u ostatných ľudí. Pretože ja, ktoré už predtým prežilo významné veci, sa tu spája s fyzickým telom. Telo však zo začiatku nemôže prijať to, čo sa chce do neho vteliť ako duchovná bytosť. Preto je nutné pri takejto bytosti, ktorá sa vteluje ako vysoko vyvinutý zasvätenec do pominuteľného človeka, aby viac ako u iných ľudí sa znovu vteľujúce ja oveľa skôr vznášalo okolo fyzickej podoby. Zatiaľ čo u obyčajného človeka je fyzická podoba skoro po narodení úplne podobná a prispôsobená forme aury, je aura znovu sa rodiaceho zasvätenca žiariaca. Je to ona duchovnú časť, ktorá je znamením, že tu je niečo viac, než čo možno vidieť v obvyklom zmysle.

Čo táto duchovná časť oznamuje? Oznamuje to, že sa nielen vo fyzickom svete narodilo dieťa, ale že sa niečo významného udialo aj vo svete duchovnom! A to práve chcú povedať báje vzťahujúce sa ku všetkým znovuzrozeným zasvätencom: "Nielen, že sa narodilo dieťa, ale v duchovne sa narodilo niečo, čo nemôže byť obsiahnuté tým, čo sa narodilo tu dolu (fyzicky)." Samozrejme to pozná len ten, kto sám je jasnozrivý. Preto sa rozpráva, že pri Buddhovom narodení spoznal jeden zasvätenec, že sa tu udialo niečo viac ako zvyčajne pri narodení obyčajného človeka. Preto sa rozpráva o Ježišovi, že ho predtým zvestoval Ján Krstiteľ. Kto hľadí do duchovného sveta, ten vie, že musí prísť zasvätenec a že dôjde k znovuzrodeniu. A vie tiež, že to je udalosť v duchovnom svete. To vedeli aj traja králi od východu, ktorí prišli, aby obetovali dary (vykonali obeť) pri narodení Ježiša z Nazaretu. A popisuje to tiež zasvätený kňaz v chráme, ktorý hovorí: "Teraz môžem s radosťou umrieť, keď moje oči uvideli toho, ktorý sa stane spasiteľom ľudstva!" Musíme presne rozlišovať. Máme vysoko vyvinutého zasvätenca Ježiša z Nazaretu, o ktorého narodení sa muselo povedať: "Narodilo sa dieťa, s ktorým sa zjavilo niečo, čo nemôže byť obsiahnuté fyzickým telom dieťaťa." A potom je nám týmto dieťaťom dané niečo, čo má význam v duchovnom svete, čo potom postupne vyvinie ono telo smerom nahor až k bodu, kedy toto telo bude zrelé pre tohto ducha. Keď telo pre ducha dozrelo, došlo k udalosti, keď k Ježišovi pristúpil Ján Krstiteľ a keď zostupuje dolu vyšší duch, spája sa s Ježišom: kedy do Ježiša vstupuje Kristus.

Tak videl Ján prichádzať Ježiša. Tak vnímal rast Ježiša ako svoje vlastné ubúdanie. Hovoril: "Odteraz musím ubúdať, aby on mohol rásť. Tak sa ľudstvu začalo hlásiť znovuzrodené ja, od ktorého záleží znovuzrodenie každého individuálneho vyššieho ľudského ja. Tým sme charakterizovali najdôležitejšiu udalosť vo vývoji jednotlivého človeka: Znovuzrodenie toho, čo môže - ako nesmrteľná podstata (nesmrteľné ja) - vzísť z obyčajného ja. Toto zrodenie je viazané na tú najväčšiu udalosť, na udalosť Kristovu.

Keď bol žiak, ktorý bol zasvätený do božských tajomstiev, po dlhej dobe prípravných cvičení, uvedený na tri a pol dňa do stavu, ktorý sa podobal smrti, takže jeho éterické telo bolo po dobu tri a pol dňa oddelené od tela fyzického, potom sa v tejto dobe mohli odtlačiť v éterickom tele plody, ktoré boli prijaté do tela astrálneho. To znamená, že ten, kto bol zasvätený, postúpil od "očisteného" k "osvietenému" tým - že hľadí do duchovného sveta. Takýto človek však mal tiež už v starých časoch - práve vtedy, keď bola ešte možnosť týchto zasvätení - istú moc nad celou svojou telesnosťou. A keď potom zase vstúpil do fyzického tela, ovládal určité jemnejšie elementy fyzického tela. Mohli byste sa spýtať: Keby sa niekto priblížil k takému zasvätencovi, ktorý dosiahol tejto úplne mimoriadnej vlády nad rôznymi schránkami, dokonca aj nad fyzickým telom, bolo by to na ňom vidieť? Áno, videl by to ten, kto si osvojil schopnosť takéhoto videnia. Ostatným ľuďom by sa javil ako obyčajný človek, a nespozoroval by na ňom nič zvláštneho. Prečo? To je z dôvodu, že fyzické telo, ako sa vidíme fyzickými očami, je len vonkajším výrazom pre to, čo je za ním. Spomínané premeny sa vzťahujú k podstate duchovnej, ktorá je za fyzickým telom.

Všetci starí zasvätenci dosiahli vtedy osobitnými procedúrami, ktoré sa s nimi konali, určitého stupňa ovládania fyzického tela. Len jedno nebolo možné žiadnym starým zasvätením ovládnuť duchom človeka. Bolo niečo v ľudskej prirodzenosti, k čomu sila predkresťanského zasvätenca neprenikala. A to boli jemné fyzikálno-chemické procesy v systéme kostí (v pohybovej sústave). Až do Jánovho krstu Krista Ježiša nikdy neexistovala v pozemskom vývoji - ani medzi zasvätencami, ani medzi nezasvätenými - nejaká ľudská individualita, ktorej moc by siahala až do chemicko-fyzikálnych procesov kostného systému. Vstupom Krista do tela Ježiša sa stalo Kristovo jástvo vládcom až do sústavy kostí. Následok toho bol, že na Zemi žilo raz telo, ktoré bolo schopné používať svoje sily tak, že mohlo duchovnú formu systému kostí privteliť k pozemskému vývoju. Čo človek prežíva v pozemskom vývoji, z toho by nezostalo nič, keby človek nemohol ušľachtilú formu svojho systému kostí ako zákon privteliť k tomuto pozemskému vývoju (vštiepiť do zemského vývoja), keby sa postupne nestal pánom nad systémom kostí.

V starej tradícii sa smrť znázorňuje niekde tak, že sa zobrazuje kostra. To je forma pre to, že keď sa Zem začínala vyvíjať, boli všetky zákony, vzťahujúce sa k ostatným sústavám organizácie človeka, tak ďaleko, že taktiež aj na konci pozemského vývoja - pretvorenej vo vyššiu formu - by tu zase boli. Nič by však nebolo prevzaté pozemským vývojom do budúcnosti, keby sa neprevzala forma systému kostí. Forma systému kostí prekonáva vo fyzickom zmysle smrť. Preto musel ten, kto mal prekonať na Zemi smrť, mať vládu nad systémom kostí. Len malou mierou má človek vládu nad krvnou sústavou. Napr. pri pocite hanby ženie svoju krv z vnútra navonok, čím pôsobí duša na krvný systém. Pri zľaknutí, keď človek zbledne, ženie svoju krv naspäť do centra, do vnútra, keď človek pociťuje smútok, vytekajú navonok slzy. To všetko je určitou vládou duše nad telesnosťou. Ale ešte oveľa väčšiu vládu nad telesnosťou získava ten, kto je určitou mierou zasvätený. Vtedy nadobúda možnosti istým spôsobom ľubovoľne ovládať napr. pohyby častí svojho mozgu, atď. Teda slobodná vôľa Kristova prenikla svojou vládou Ježišove schránky až do systému kostí. Až do tohto systému kostí mohol pôsobiť Kristus.

Význam tejto udalosti je možné zhrnúť takto: Na Zemi si človek vydobyl formu, ktorú má dnes vplyvom svojej kostnej sústavy - nie teda na niektorom skoršom vtelení našej planéty. Musel by ju však stratiť, keby neprišla duchovná mocnosť, ktorú nazývame Kristus. Človek by si do budúcnosti so sebou nepriniesol nič ako plody Zeme, keby nenastúpila vláda Kristova nad systémom kostí. Bolo to teda niečo nesmierne mocného (mocná sila), čo v čase Jánovho krstu preniklo až do najhlbšieho vnútra schránok Ježiša. V okamihu, keď sa duch Kristov vnoril do tela Ježišovho, došlo k premene a v tom istom čase sa dostavil účinok aj u Ježišovej matky. A tento účinok spočíva v tom, že v tejto chvíli Jánovho krstu dostala zase naspäť svoje panenstvo, čo znamená, že sa stala vo svojej vnútornej organizácii taká, akou je organizácia ženy pred panenskou dospelosťou. Matka Ježiša sa stala pri Kristovom zrode pannou!
V starom zasvätení sa rozlišujú - ak chceme použiť výrazov perzského zasvätenia - na ceste nahor k duchovným výšinám určité stupne. Tieto stupne sa označujú určitými názvami. Prvý stupeň perzského zasvätenia sa označoval výrazom "havran," druhý stupeň sa nazýval "okultný (skrytý)," pre tretí stupeň bol názov "bojovník," pre štvrtý stupeň "lev", piaty stupeň sa označoval v každom národe menom daného národa, takže napr. keď Peržan vystúpil k piatemu stupňu zasvätenia, hovorilo sa o ňom, že je "perzský. Na šiestom stupni sa stal "Slnečným hrdinom" a na siedmom stupni "Otcom". Najprv bol zasvätenec "havran" - mohol robiť svoje pozorovania vo vonkajšom svete. Potom bol služobníkom tých, ktorí boli v duchovnom svete a vnášal správy z fyzického sveta do sveta duchovného. Preto tu bol tento symbol havrana ako sprostredkovateľa medzi svetom fyzickým a duchovným, - počnúc havranmi Eliášovými až k havranom Barbarossu.

Kto dosiahol druhého stupňa, ten už stojí v duchovnom svete. Zasvätený tretí stupeň dostáva už poslanie zastupovať (zastávať) pravdy okultizmu: stáva sa bojovníkom. Zasvätencovi druhého stupňa sa ešte neumožňovalo obhajovať pravdy duchovného sveta. Štvrtý stupeň zasvätenia je takého rázu, že sa už dostavilo pevné zakotvenie človeka v pravdách duchovného sveta. A piaty stupeň je ten, že všetko, čo pretekalo krvou generácií, učil sa človek ovládať v silách, valiacich sa nadol v krvi so ženským živlom rozmnožovania. Preto sa hovorilo zasvätencovi, ktorý prežil svoje zasvätenie v izraelskom národe, "Izraelita" ako v Perzii sa mu hovorilo "Peržan."

Ako bolo možné dosiahnuť piateho stupňa v predkresťanskej dobe? Nebolo ho možné dosiahnuť, pokiaľ duša človeka zostala v tele. Musela byť z tela vyzdvihnutá. Zasvätenie spočívalo práve v tom, že duša bola vyzdvihnutá z tela. Duša musela opustiť Zem a musela vystúpiť do duchovného sveta, aby dosiahla toho, čo dosiahnuť chcela. Na piatom stupni dosiahol schopnosti rozšíreného vedomia a toto rozšírené vedomie mu dalo schopnosť stať sa duchovným ochrancom celého národa, ku ktorému patril. Preto tiež na neho bolo prenesené meno príslušného národa. Ak bol niekto v týchto dávnych mystériách zasvätený do piateho stupňa, dosiahol určitého stupňa účasti na duchovnom živote. Človek zasvätený na piatom stupni sa zúčastňuje života Archanjelov. Takí zasvätenci na piatom stupni boli potrební. Preto na Zemi existovalo zasvätenie na tomto piatom stupni. Keď bola taká osobnosť zasvätená do mystérií a prekonala všetky náležité duševné zážitky, keď získala duševný obsah zodpovedajúci piatemu stupňu, potom Archanjel príslušného národa, ku ktorému táto osobnosť patrila, akoby zhliadol na túto dušu a čítal v nej. Čítal v nej, tak ako my čítame v knihe, ktorá nám oznamuje určité veci, ktoré musíme vedieť, aby sme mohli vykonať ten či onen čin. Archanjeli čítali v dušiach zasvätencov na piatom stupni to, čo bolo potrebné pre ich národ, čo tento národ potreboval. Aby Archanjeli mohli svoje národy správne viesť, musia byť na Zemi ľudia zasvätení na piatom stupni. Títo zasvätenci sú prostredníkmi medzi vlastnými vodcami národov, Archanjelmi, a národmi samotnými. Keď potom bolo dosiahnuté šiesteho stupňa dávneho zasvätenia, stupňa Slnečného hrdinu, potom sa v duši takého Slnečného hrdinu prebudilo to, čo je potrebné nielen k vedeniu a k riadeniu národa, ale čo je vyššie než len riadenie a vedenie národa. Ak sa pozriete na vývoj celého ľudstva na Zemi, uvidíte, ako národy vznikajú a zase zanikajú, ako sa akoby premieňajú. Tak ako jednotliví ľudia, aj národy sa rodia a umierajú. Avšak to, čo taký národ vykonal pre Zem, musí zostať zachované pre celý vývoj ľudstva na Zemi. Takýto národ musí byť nielen vedený a riadený, to, čo tento národ vykoná ako pozemskú prácu, musí byť pozdvihnuté nad tento národ. Aby duchovia, ktorí stoja vyššie ako Archanjeli, teda Duchovia času, mohli to, čo taký národ vykonal, pozdvihnúť nad neho, k tomu boli nutní zasvätenci šiesteho stupňa, Slneční hrdinovia. Lebo v tom, čo žilo v duši Slnečného hrdinu, mohli bytosti vyšších svetov čítať to, čo prácu národa prenášalo do práce celého ľudského pokolenia. Bolo tak možné získať sily, ktoré správnym spôsobom prenášajú prácu národa do práce celého ľudstva. Čo žilo v Slnečnom hrdinovi, bolo roznesené po celej Zemi. A ako musel vyjsť zo svojho tela ten, kto mal byť v dávnych mystériách zasvätený do piateho stupňa, aby prekonal, čo bolo nutné, tak musel ten, kto sa mal stať Slnečným hrdinom, vyjsť zo svojho tela, a kým bol mimo svoje telo, musel sa zdržiavať na Slnku. Slnečný hrdina teda v tomto čase svojho zasvätenia žil pospolu s celou slnečnou sústavou. Slnko bolo jeho príbytkom, tak ako obvyklý človek žije na Zemi ako na svojej planéte. Ako sú okolo nás hory a rieky, sú okolo Slnečného hrdinu počas jeho zasvätenia planéty slnečnej sústavy. Toho sa v dávnych mystériách dalo dosiahnuť len mimo telo.

A keď sa človek vrátil do svojho tela, spomínal si na to, čo prežil mimo svoje telo, a mohol to používať ako účinné sily pre evolúciu celého ľudstva, pre blaho celého ľudstva. Slneční hrdinovia teda počas zasvätenia opúšťali svoje telo, akonáhle sa naplnili príslušnými silami, vstúpili späť do svojho tela. Keď sa vrátili, mali vo svojej duši sily, ktoré môžu prácu národa uvádzať do vývoja celého ľudstva. A čo Slneční hrdinovia prežívali počas svojho zasvätenia trvajúceho tri a pol dňa? Čo prežívali, zatiaľ čo ​​neputovali na Zemi, ale na Slnku? Prežívali spoločenstvo s Kristom, ktorý pred mystériom na Golgote ešte nebol na Zemi! Všetci dávni Slneční hrdinovia takto vystúpili do slnečnej sféry, lebo len tu bolo v dávnych časoch možné prežiť spoločenstvo s Kristom. Z tohto sveta, do ktorého museli dávni zasvätenci vystúpiť počas svojho zasvätenia, Kristus zostúpil na Zem.

Jeden z prvých, ktorí boli privedení ku Kristovi v zmysle Jánovho evanjelia, bol Nathanael. Tí druhí, ktorí už sú vyznávačmi Krista, hovoria Nathanaelovi: "Našli sme Majstra, toho, ktorý prebýva v Ježišovi z Nazaretu!", Na čo im Nathanael odpovedá: "Čo môže prísť z Nazaretu dobrého?" Ale keď Nathanaela priviedli ku Kristovi, povedal k nemu Kristus: "Hľa, pravý Izraelita, v ktorom nie je faloše!" Povedal to preto, že vedel, do ktorého stupňa je Nathanael zasvätený. A tu spoznáva Nathanael, že sa stretol s niekým, kto vie aspoň toľko, ako on sám, dokonca kto vidí nad neho, ktorého vedenie je teda väčšie. A Kristus mu hovorí, aby ešte naznačil, že ide skutočne o zasvätenie: "Videl som ťa nie teraz, až si ku mne prišiel, ale skôr ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom, videl som ťa!" A slova "figovník" sa tu používa v úplne rovnakom význame ako u Buddhu: figovník je "strom Buddhu." Je to znak pre zasvätenie. Kristus mu hovorí: "Spoznávam ťa ako zasvätenca piateho stupňa!" Z toho vidíte, ako pisateľ Jánovho evanjelia naznačuje, že Kristus má prehľad nad človekom zasväteným až k piatemu stupňu.

Akoby po stupňoch nás vedie pisateľ Jánovho evanjelia, keď tu ukazuje, že v tele Ježiša prebýva ten, kto svojím zrením presahuje zasvätenca piateho stupňa. Práve sme videli, že zasvätenec piateho stupňa ovláda okultno-magické sily, ktoré prúdia krvou generácií. Úplne sa takmer zjednotil s dušou národa. A táto duša národa sa prejavuje v silách ženy. Takže ten, kto je zasvätený v piatom stupni, bude mať čo robiť - starým spôsobom - so silami ženy. Ale v úplne novom spôsobe má Kristus čo robiť so ženou. Má čo robiť s tou ženou, ktorá sa následkom Jánovho krstu zase stala pannou, ktorá má opäť v sebe čerstvé rašiace sily panenstva. To bolo to nové, čo chcel pisateľ Jánovho evanjelia naznačiť, keď hovorí, že určité prúdenie ide od syna k matke. Že syn, keď bol zasvätený v piatom stupni, môže magicky použiť síl národa, ktoré sa prejavujú v národnom živle matky. To bolo bežné všetkým, ktorí mali v tých časoch okultné poznanie. Duchovne vyšším spôsobom však ukázal Kristus sily ženy, ktorá sa opäť stala panenskou. To, čo sa udialo na svadbe v Káni Galilejskej, mohol vykonať len taký zasvätenec, ktorý mal nad zasvätencami piateho stupňa prehľad. Pomocou Krista sa vyvíjalo telo Ježiša, hoci už prečistené a zušľachtené. Toto telo musel Kristus viesť od stupňa k stupňu, pretože do neho sa mali vlievať sily, ktoré sa mali v najbližšej dobe uplatniť.

Iniciácia - zasvätenie je nazeranie človeka do duchovného sveta, ktorý je uzavretý jeho zmyslovému zraku a vonkajšiemu rozumu. Človek má v obyčajnom živote za 24 hodín dvakrát príležitosť, aby bol tam, kde je aj zasvätenec - lenže zasvätenec je tam inak ako človek v normálnom pozemskom živote. Človek tam teda vlastne je stále, lenže o tom nič nevie, ale zasvätenec o tom vie. Človek je, ako je známe, za 24 hodín svojho života v stave bdenia a v stave spánku. Človek pri zaspaní vypojuje svoje ja a telo astrálne zo svojho tela fyzického a éterického. Tu sa vlieva svojim ja a astrálnym telom do celého, nám najbližšieho kozmu a priťahuje z kozmu prúdy, ktoré potrebuje za bdelého denného života. Človek je teda od zaspania až do prebudenia rozliaty po celom svete, ku ktorému patrí. Ale nič o tom nevie. Jeho vedomie mizne v okamihu zaspania, kedy astrálne telo a ja vystupujú z tela fyzického a éterického, takže človek síce žije za spánku vo veľkom svete, v makrokozme, ale v normálnom pozemskom bytí o tom nič nevie. Iniciácia spočíva v tom, že sa človek učí žiť nie nevedome tam, kde je rozliaty po celom kozme, ale učí sa prežívať všetko vedome, vstupovať vedome do iných svetových telies, spojených s našou Zemou. To je podstata zasvätenia do veľkého sveta.

Keby človek zaspal nepripravený a mohol by vnímať, čo existuje vo svete, v ktorom žije za stavu spánku, zažil by mocným, veľkolepým dojmom, ktorý ho uchvacuje, niečo, čo možno porovnať len s oslnením oka, na to nepripraveného, slnečnými a svetelnými lúčmi. Človek by bol kozmicky oslnený a takto oslnením vo svojej duši usmrtený, A všetko zasvätenie sa zakladá na tom, aby človek vstupoval do veľkého sveta, do makrokozmu, nie nepripravený, ale pripravený a so spevnenými orgánmi, takže môže tento náraz vydržať. Byť ožiarený svetom, v ktorom existuje človek v noci a o ktorom v stave spánku nič nevie, vžívať sa do neho a vnímať ho. Toto prebývanie vo veľkom svete oslňuje a mätie najmä preto, že človek je vo zmyslovom svete zvyknutý na úplne iné pomery než sú tie, ktoré potom nachádza vo veľkom svete. Vo fyzickom zmyslovom svete je človek zvyknutý pozorovať všetky veci akosi z jedného jediného pohľadu. A ak má sa stretnúť s niečím, čo nesúhlasí presne s mienkou, ktorú si utvoril na základe tohto jedného stanoviska, zdá sa mu to nepravdivé, potom mu to nesúhlasí. Dajme tomu, že by človek vyšiel do sveta v určitom smere. Tu by prežíval len to, čo leží práve v tomto smere a nevšímal by si všetkého ostatného, to by mu potom zostalo neznáme. Ale človek nemôže vyjsť do makrokozmu len jedným smerom, ale musí ísť všetkými možnými smermi. Vyjsť do vesmíru znamená rozšíriť sa, rozostrieť sa do neho. Tu prestáva možnosť, aby sme mali jedno jediné stanovisko. Musíme byť schopní pozerať sa na svet aj z druhého, tretieho hľadiska. Musíme vyvíjať istú pružnosť nazerania, musíme získať možnosť všestrannosti.

Pri prebudení sa ponára človek do fyzického a éterického tela, ale nič o tom nevníma, pretože keď do nich vstupuje, je ihneď odvádzaný svojím vnímaním k vonkajšiemu svetu. Keby sa ponáral do svojho fyzického a éterického tela vedome, vnímal by niečo iné. Tak je človek chránený pred vedomým prežívaním vesmíru, pre ktorý nie je pripravený, stavom spánku. A pred vedomým vžíváním sa do tela fyzického a éterického je chránený tým, že jeho pozorovacia schopnosť je odvrátená k vonkajšiemu svetu. Nebezpečenstvo, ktoré by človeku nastalo, keď by zostúpil nepripravený do tela fyzického a éterického, je iné ako kozmické oslnenie a zmätenosť. Keď vstupuje človek nepripravený do svojho fyzického a éterického tela a stotožňuje sa s nimi, vyvinie sa neobyčajnou silou to, k čomu vlastne pozemské telo fyzické a éterické sú - aby mohol vyvíjať vedomé ja. Ale ja vchádza do tela fyzického a éterického nepripravené, neočistené. Keď vstupuje človek do tela fyzického a éterického nepripravený, je uchopený tak, že nasledujúce mystické vnímanie vylučuje vnútornú pravdu tým, že sa pred človeka stavajú klamlivé obrazy. Za to, že si človek otvára pohľad do vlastnej vnútornej prirodzenosti, spája sa so všetkými sebeckymi žiadosťami a špatnosťami, sebeckymi pudmi atď. S tými sa inak nespája, pretože za dňa je jeho pohľad odvrátený k zážitkom vonkajšieho sveta, a tie nie sú ničím proti tomu, čo sa môže vyvinúť z vlastnej prirodzenosti človeka.

Kresťanskí mučeníci a svätci popisujú, čo prežili, keď sa spojili so svojou vlastnou prirodzenosťou a pohrúžili sa do toho, čo žilo v ich vnútri. Akým pokušeniam a zvodom boli vydaní, keď sa uzavreli vonkajšiemu vnímaniu a zostupovali do svojho vnútra. Ich popisy sú pravdivé. Preto je vlastne v základe nesmierne poučné študovať životopisy svätých z tohto hľadiska. Vidieť, ako pracujú vášne, pudy a všetko, čo tkvie v človeku a od čoho je človek odvádzaný, keď obracia v obyčajnom živote pohľad na vonkajší svet. Pri zostupe do vlastného vnútra je človek akoby vtláčaný do svojho jástva, do stavu, kde nechce byť nič iné ako ja - kde chce len uspokojovat svoje vlastné priania a chtíče, kde chce uchvátiť jeho ja práve to zlo, ktoré je v človeku. Tak na jednej strane človeku hrozí riziko oslnenia, ak sa chce rozšíriť nepripravený do kozmu, a na druhej strane, ako je vtesnávaný do svojho ja, ak sa ponorí nepripravený do tela fyzického a éterického. V starých mystériách nepokročil celkový vývoj ľudstva ešte tak ďaleko, aby zasvätenie - či už smerom von, do makrokozmu - sa mohlo uskutočňovať tak, že by človek bol úplne ponechaný sám sebe. Keď bolo vykonané napr. egyptské zasvätenie a človek bol uvádzaný do síl svojho fyzického a éterického tela plne vedome, z jeho astrálnej prirodzenosti doslova sršali zo všetkých strán najstrašlivejšie vášne - vychádzali z neho démonické, diabolské svety. Preto ten, ktorý pracoval ako zasväcovateľ, potreboval v egyptských mystériách pomocníkov, ktorí zadržiavali tieto vystupujúce sily a odvádzali ich cestou svojej vlastnej prirodzenosti. Preto tu existuje dvanásť pomocníkov zasväcovateľa, ktorí museli prijať vychádzajúcich démonov. Takto nebol človek v starom zasvätení vlastne nikdy úplne slobodný, pretože čo sa muselo pri ponorení do fyzického a éterického tela nevyhnutne vyvíjať, to sa mohlo vyvinúť len vtedy, keď mal okolo seba oných dvanásť pomocníkov, ktorí démonov držali na uzde.

Takáto iniciácia, kde je človek neslobodný, úplne odkázaný na odvedenie démonov skrze pomocníkov iniciátora, mala postupne ustúpiť inému zasväteniu, kde človek môže pracovať sám o sebe, a kde zasväcovateľ, dávajúc mu potrebné pokyny, hovorí iba: "Je potrebné urobiť to a ono," a kde potom môže človek postupne kráčať ďalej sám. Na tejto ceste nie je človek dnes ešte príliš ďaleko, ale postupne sa vytvorí v ľudstve ako samostatná schopnosť to, že človek bude môcť vystupovať do makrokozmu, zostupovať do mikrokozmu a spozná ako slobodná bytosť obe stránky zasvätenia. Aby sa to mohlo stať, došlo ku Kristovej udalosti. Kristov čin znamená pre človeka východisko k slobodnému zostupu do fyzického a éterického tela, aj výstupu do makrokozmu, do veľkého sveta. Raz sa muselo uskutočniť obsiahlym spôsobom, bytosťou najvyššieho poriadku, ako je Kristus, zostúpenie do fyzického a éterického tela, ako aj vyjdenie do makrokozmu. A Kristov čin spočíva vlastne v tom, že táto svetová bytosť Krista predviedla ľudstvu to, čoho môže teraz za ďalšieho vývoja Zeme docieliť aspoň dostatočne veľký počet ľudí. Na to bolo potrebné, aby raz došlo k tejto udalosti.

Čo sa stalo Kristovou udalosťou? Na jednej strane sa muselo stať to, že raz zostúpila sama bytosť Krista do fyzického a éterického tela. A tým, že sa to stalo, že fyzické a éterické telo ľudskej bytosti mohlo byť tak posvätené, že do neho prenikla bytosť Kristova (čo sa stalo len raz), bol daný vývoju ľudstva impulz, že každý človek, ktorý sa o to snaží, môže slobodným spôsobom prežiť zostup do tela fyzického a éterického. K tomu musela zostúpiť bytosť Krista na Zem, aby vykonala to, čo sa ešte nikdy neuskutočnilo. V starých mystériách mohol človek zostúpiť do tajomstva fyzického a éterického tela - a vystúpiť do tajomstva makrokozmu, ale len tak, že pri tom skutočne nežil vo svojom fyzickom tele. Mohol síce vniknúť do tajomstva fyzického tela, ale nie v tele fyzickom. Musel byť z neho takmer úplne uvoľnený. A keď sa do neho vrátil, mohol si síce spomenúť na zážitky v duchovných sférach, ale nemohol tieto zážitky preniesť do fyzického tela. Bola to spomienka - nie však prenesenie do fyzického tela. To malo byť od základu zmenené a doplnené Kristovou udalosťou. Pred Kristovou udalosťou tu neexistovalo také fyzické a éterické telo, ktoré by bolo kedy prežilo, aby ja preniklo celú ľudskú vnútornosť až do fyzického a éterického tela. Predtým to bolo tak, že skutočne nikto nemohol svojím ja preniknúť až do fyzického a éterického tela. To sa stalo prvýkrát pri udalosti Krista. A odtiaľ vyšiel aj druhý vplyv, že jedna bytosť, aj keď je nekonečne povznesená nad človeka, bola predsa spojená s ľudskou prirodzenosťou a vyliala sa do makrokozmu bez cudzej pomoci, vlastným ja. Ale to bolo možné len skrze Krista. Len tým je človeku umožnené, aby si získal schopnosť postupne prenikať slobodne do vesmíru.

Matúšovo evanjelium nám popisuje ako po Jánovom krste zostupuje Kristova bytosť do fyzického a éterického tela. A popísaním tejto udalosti je príbeh o pokušení. V ňom sa zračia do všetkých jednotlivostí zážitky, ktoré má človek pri zostupe do fyzického a éterického tela. Scéna pokušenia naznačuje jednu stránku zasvätenia, zostup do fyzického a éterického tela. Ak bol Kristus naozaj tak vysokou bytosťou, prečo to musel všetko prežiť? Prečo musel zostúpiť do fyzického a éterického tela? Prečo musel ako človek vystúpiť a rozšíriť sa do makrokozmu? Nepotreboval to pre seba! Musel to urobiť pre ľudí. V ľudskom tele fyzickom a éterickom sa to ešte nestalo, ľudské telo nebolo ešte preniknuté bytosťou Krista. Božská podstata vystúpila do priestoru. Ale to, čo žije v človeku, nebolo ešte do priestoru vynesené. To mohol so sebou vziať len Kristus a vyliať do priestoru. To musel prvýkrát urobiť Boh v ľudskej prirodzenosti! Bol pomazaný masťou, ako iný človek, aby bol čistý, aby bol chránený proti tomu, čo by k nemu mohlo pristúpiť z fyzického sveta. Tu vidíme, ako pomazanie, ktoré má v starých mystériách istú úlohu, sa znovu objavuje na vyššom stupni v priebehu dejín, zatiaľ čo inak bolo realizované v chráme.

Kristus vyjadruje rozplynutie sa do celého sveta, nielen byť v sebe samom, ale rozliať sa do celého ostatného sveta, pri veľkonočnej večeri, kde vysvetľuje tým, ktorí sú okolo neho, že sa cíti obsiahnutý vo všetkom tom, čo je v Zemi spevnené, čo naznačuje slovami: "Ja som chlieb," a práve tak vo všetkom tekutom. Pri veľkonočnej večeri naznačuje toto vedomé vystúpenie do veľkého sveta - ako človek do neho vstupuje za spánku nevedome. A pocit všetkého toho, čo musí človek cítiť ako blížiace sa oslnenie, vidíme vyjadrené v slovách: "Moja duša je presmutná až na smrť!" Kristus prežíva to, čo inak ľudia prežívajú ako usmrcovanie, oslnenie. Prežíva to v scéne Getsemanskej, čo možno vyjadriť takto: Fyzické telo, opustené dušou, ukazuje svoje vlastné stavy úzkosti. Čo je tu prežívané, to má popisovať, ako sa duša šíri do sveta a ako je telo opúšťané. A všetko, čo potom nasleduje, hovorí o prenikaní do makrokozmu: Ukrižovanie a to, čo je zobrazené vložením do hrobu a všetko, čo sa inak uskutočňovalo v mystériách, to je druhý pilier Matúšovho evanjelia, vzostup do makrokozmu. A vyjadruje to jasne tým, že nám poukazuje na to, že Kristus žil doteraz vo fyzickom tele, ktoré potom viselo na kríži. V tomto bode v priestore bol sústredený, ale teraz sa šíri do celého vesmíru. A kto by ho chcel hľadať teraz, nevidel by ho v tomto fyzickom tele, ale musel by ho teraz hľadať jasnozrivo v Duchu, ktorý preniká priestory. Keď Kristus dokonal to, čo bolo skôr - ale s cudzou pomocou - vykonané počas tri a pol dňa v mystériách a keď naplnil to, čo mu bolo vyčítané, pretože povedal, že môže zbúrať tento chrám a v troch dňoch ho opäť postaviť, čím je poukazované na zasvätenie do makrokozmu, inak vykonávané za tri a pol dňa, - tu poukazuje tiež na to, že po tejto udalosti už nemá byť hľadaný tam, kde bytosť Krista bola uzavretá na fyzickej úrovni, ale vonku v Duchu, ktorý previeva svetové priestory. To sa obyčajne prekladá slovami: "Teraz musíte hľadať bytosť, ktorá sa tu rodí z vývoja ľudstva, po pravici moci Božej, a bude sa vám zjavovať z oblakov!" Tam máte hľadať Krista, vyliateho do sveta, ako vzor veľkej iniciácie, ktorú prežíva človek, keď opúšťa telo a vžíva sa, rozširuje sa do makrokozmu. Jedna stránka iniciácie začína zostúpením do fyzického a éterického tela, v príbehu o pokušení. A končí sa druhou stránkou iniciácie: rozšírením do makrokozmu, ktoré začína scénou poslednej večere a je ďalej zobrazené v deji bičovania, korunovania tŕním, ukrižovania a vzkriesenia.

Keď v mystériách zasvätenec vystúpil do duchovných svetov, vedel, že mu pomocníci zasväcovateľa umožnili prežiť dobu, v ktorej by ho inak strhli démoni vlastnej prirodzenosti. A tým, že vďačil vonkajšej pomoci za nazeranie do duchovného sveta, zostal po celý život závislý na zbore zasväcovateľov, ktorí mu pomáhali. To sa malo zmeniť. Tí, ktorí mali byť zasvätení, mali čím ďalej menej závisieť na učiteľoch a zasväcovateľoch. Pocit jástva pri starom zasvätení istým spôsobom zmizol. Zatiaľ čo človek vstupoval do duchovných svetov, zakalil sa jeho pocit jástva. A to bolo dobré. Lebo pocit jástva je tým, s čím sa spája všetko sebectvo, všetky vášne atď, ktoré chcú človeka odlúčiť od vonkajšieho sveta. Keď nechcel človek stupňovať tieto vášne až do určitej sily, musel byť pocit jástva potlačený. Bolo teda jeho vedomie pri zasvätení v starých mystériách síce nie snivé, ale predsa len v stave stlmeného pocitu jástva. Ale čím ďalej viac sa chcelo, aby sa človek stal schopným, prežívať zasvätenie pri plnom zachovaní svojho ja. Onoho ja, ktoré človeka sprevádza za bdelého vedomia od prebudenia až po zaspanie. Zakaľovanie ja, súvisiace v starých mystériách vždy s iniciáciou, malo prestať. To je niečo, čo možno docieliť počas doby len pomaly a postupne, ale čoho býva dosahované už dnes v značne vysokom stupni vo všetkých pravých iniciáciách: že keď sa vžíva človek do vyšších svetov, pocit jástva až do vysokého stupňa nezaniká. Kristovské zasvätenie má spočívať v tom, aby ja zostalo vo vyšších svetoch tak bdelé, ako je prebudené vo vonkajšom svete. Pri tejto iniciácii človek musí prejsť tým, že musí vedome z vnútra prezerať svoje astrálne telo. Keď chce vstúpiť do tela éterického a fyzického, musí najskôr prežiť vnútornosť svojho astrálneho tela. Túto skutočnosť človek nevníma svojím ja, ale ja pri tom používa nástrojov astrálneho tela. Keď prestúpil, čo mal v tele astrálnom, môže vojsť do éterického tela.

Predpokladajte - dnes k tomu môže sotva prísť - že by ktorýkoľvek človek bol zasvätený tak, že by sa mu otvoril svet inšpirácie a intuície, že by ale nebol jasnozrivý natoľko, aby mohol poznávať imaginatívny svet. Takýto človek sa stretne s iným človekom, ktorý snáď ani nie je zasvätenec, ale vplyvom istých okolností sa mu otvoril výhľad do sveta imaginatívneho, takže môže vnímať celú oblasť imaginácie. Takýto jasnozrivý človek mohol by povedať veľmi veľa onomu zasvätencovi o tom, čo sám vidí, čo však nevidí onen zasvätenec, hoci si to snáď môže vysvetliť svojou inšpiráciou, čo ale nemôže sám vidieť, pretože mu chýba jasnozrivosť. Ľudia, ktorí sú jasnozriví, bez zasvätenia, sa dnes vyskytujú vo veľkom počte, opačný prípad sa sotva dnes vyskytne. Predsa by sa však mohlo stať, že by niektorý zasvätený človek síce mal dar jasnozrivosti, ale v jednotlivom prípade by z nejakých dôvodov nemohol dospieť k zreniu imagináciou. Potom by mu človek jasnozrivý mohol rozprávať mnohé, čo by bolo zasvätencovi ešte neznáme.

Ten, kto cvičenia dáva svojím blížnym, preberá veľkú zodpovednosť. Keď sú dané správne cvičenia, vytvárajú sa správne orgány. Keď vykonávajú sa nesprávne cvičenie, pôsobí to však tiež. V astrálnom tele sa vytvoria neprirodzené formy. Formy, ktoré odporujú veľkému vesmírnemu celku. Je to v tejto oblasti podobne, ako keby boli v našom fyzickom tele orgány, ktoré nepočujú správne vonkajšie tóny, nevidia vonkajšie svetlo, nehodia sa k vonkajšiemu svetu. Nesprávnou meditáciou a koncentráciou by bol človek uvedený do rozporu so svetom, pokiaľ ide o jeho vlastné astrálne telo a jeho ja.

Dnešný zasvätenec pociťuje ono poznanie, ktoré dnes vo svete platí a je považované za obzvlášť cenné - keď sa spája so svojou dušou, ako umieranie. A čím viac moderný zasvätenec, ktorému vyšiel pred dušu svet nadsmyslových úrovní, ich preniká tým, čo dnes celý svet nazýva vedou,, tým viac pociťuje vo svojej duši túto vedu ako odumretie. Vedy sa modernému zasvätencovi javia a pociťuje ich ako hrob duše. Duša sa pociťuje ešte zaživa spojená so smrťou, keď získava poznatky o svete skrze vedu. A on pociťuje toto umieranie často hlboko a mocne. A potom hľadá dôvod, prečo vždy, keď spoznáva v modernom zmysle - umiera, prečo má priamo pocit, ktorý vychádza ako zápach z mŕtvoly, keď sa práve povznáša až k najvyšším moderným poznatkom, ktoré dokáže oceňovať, a predsa sú mu predzvesťou smrti. Tu si povie na základe svojho poznania o nadsmyslových svetoch niečo, čo možno popísať takto: Žili sme duchovne kým sme zostúpili na Zem. Keď človek prechádza bránou smrti vidíme z neho mŕtvolu, ktorá prejde do Zeme. Pozeráme sa späť, ale teraz pohľadom iniciátora, do svojej vlastnej duše. Pozeráme sa na svoje vlastné myšlienky, ktoré máme teraz za života medzi zrodením a smrťou, pozeráme na myšlienky, ktoré nám dáva moderná múdrosť a veda a vidíme: ony sú mŕtvolami toho, čím sme boli ako sme zostúpili na Zem. Tak sa má mŕtvola človeka k človeku živému, tak sa majú naše myšlienky, ktorých si dnes vážime ako najväčšieho pokladu, myšlienky, ktoré nám prinášajú poznatky o vonkajšej prírode, k tomu, čím sme boli v duchovných svetoch.

Zasvätenec tak v týchto myšlienkach neprežíva pravý život, ale prežíva v nich mŕtvolu svojej duše. To je skutočnosť, ktorá vystupuje mocne pred dušu, ktorá má vyššie poznanie. Kto však dnes kráča bránou zasvätenia, odhaľuje vo svojej duši tieto myšlienky, ktoré však práve preto, že sú neživé, umožňujú slobodu! Tieto myšlienky sú celým podkladom ľudskej slobody, práve preto, že sú mŕtve, nenútia človeka k ničomu. Človek sa môže dnes stať slobodnou bytosťou, pretože má čo robiť nie so živými, ale s mŕtvymi myšlienkami. Mŕtve myšlienky môžu byť človekom uchopené a použité v slobode. Než duša zostúpila do pozemského sveta, tu bolo všetko, čo je dnes mŕtvolou, niečím úplne živým, pohyblivým. V duchovných svetoch pohybovali sa medzi ľudskými dušami, ktoré prešli bránou smrti a zatiaľ ešte nezostúpili na Zem, bytosti vyšších hierarchií, stojacich nad človekom, a pohybovali sa tam tiež bytosti elementárne, ktoré sú základom prírody. To všetko bolo v duši živé. Tu v duši existuje dedičstvo z duchovných svetov. Myšlienka je mŕtva. Avšak keď sa zasvätenec dokáže preniknúť Kristom, ako sa prejavil v mystériu Golgoty, chápe v najhlbšom, najvnútornejšom zmysle slovo Pavlovo: "Nie ja, ale Kristus vo mne," potom nás sprevádza Kristus tiež touto smrťou, potom prenikáme svojími myšlienkami prírodu, ale Kristus putuje duchovne s nami a naše myšlienky ponára do hrobu prírody. Lebo zatiaľ čo inak máme myšlienky mŕtve, stáva sa príroda hrobom.

Ak prichádzame potom s týmito mŕtvymi myšlienkami k oblakom, horám, ale sprevádzaní Kristom - podľa slov "Nie ja, ale Kristus vo mne," potom prežívame zasvätenie, ponárame sa treba do kryštálu a z neho sa vynára živá myšlienka. Svet minerálov spôsobí, že vystúpi duch. Ak nás vedie Kristus ríšou rastlinnou, tu všade okolo nás, kde predtým mohli žiť len mŕtve myšlienky, vznikajú myšlienky živé. Ak sa dáme sprevádzať Kristom, keď vnášame svoje mŕtve myšlienky v sprievode Krista do sveta hviezd, do sveta Slnka, Mesiaca, oblakov, hôr, riek, nerastov, rastlín, zvierat, vnášame ich do celého fyzického ľudského sveta, tu všetko v pohľade na prírodu zakaždým z hrobu vyvstane živý, nás liečiaci, nás zo smrti prebúdzajúci duch, Duch svätý. A cítime sa, sprevádzaní Kristom, spolu s tým, čo sme prežívali ako smrť, opäť oživení. To musíme získať. Potom pochopíme mystérium Golgoty ako zmysel celého zemského bytia. Potom spoznáme, ako v čase, keď sa musí prostredníctvom mŕtvych myšlienok vyvinúť ľudská sloboda, musíme byť vedení Kristom k poznaniu prírody. Naše poznanie zostane mŕtvym, zostane samo hriechom, keď nebudeme my sami Kristom vzkriesení, keď sa nám nebude opäť prihovárať z celej prírody, z celého kozmického bytia ako Duch, živúci Duch.

Formulka: trojica - Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý - je niečo, čo je hlboko spojené s celým vývojom kozmu a stáva sa v nás niečím živým - nie mŕtvym poznatkom - keď spôsobíme, že Kristus sám ako Zmŕtvychvstalý v nás zakaždým prináša Ducha svätého. Potom chápeme, že by to bolo niečo ako choroba, keby sme nemohli zrieť božské, z ktorého sme sa narodili. A je nešťastím - osudovým úderom - ak človek vo svojom pozemskom žití nenájde Krista, ktorý ho môže sprevádzať smrťou na konci jeho života. Lebo ak vyciťujeme "In Christo morimur," potom, pociťujeme aj to, čo chce k nám prísť prostredníctvom vedenia Kristovho, prostredníctvom toho, že nás Kristus sprevádza, potom pocítime, že zo všetkého povstáva Duch, vstáva z mŕtvych ešte v tomto pozemskom živote. Cítime sa opäť v tomto pozemskom živote, že žijeme a pozeráme sa bránou smrti, ktorou nás bude sprevádzať Kristus, pozeráme sa na onen život, ktorý leží na druhej strane - za smrťou - a vieme teraz, prečo Kristus vyslal Ducha, Svätého Ducha, pretože sa môžeme už počas tohto nášho pozemského života spojiť s týmto Duchom Svätým, ak sa odovzdáme vedeniu Krista. Smieme potom s istotou povedať: umierame v Kristovi, keď kráčame bránou smrti. Čo sme prežili tu svojím poznaním v prírode, je prípravou pre budúcnosť. Lebo to, čo by inak bolo len mŕtvou vedou, činí Kristus živým Duchom. Preto môžeme tiež povedať: Ak na miesto smrti poznania nastúpi naozajstná smrť, ktorá nám odníma telo: Ak sme pochopili správne výrok "Z Otca sme sa narodili" a "V Kristovi umierame" - smieme tiež povedať pozerajúc bránou smrti: "V Duchu Svätom budeme opäť vzkriesení."

Dnešný človek si môže vybrať dve cesty, ak sa chce niečo dozvedieť o minulosti. Môže si vziať do ruky vonkajšie dokumenty, ak chce zistiť niečo o vonkajších udalostiach: historické dokumenty. Alebo, ak chce zistiť niečo o duchovných pomeroch, dokumenty náboženské. Ale človek sa môže tiež pýtať: Čo nám môžu povedať ľudia, ktorí boli sami schopní otvoriť pre svoj duchovný zrak nepominuteľnú kroniku, ktorú nazývame kronikou akaša. Orgány, ktoré človek potrebuje, ak chce nahliadať do duchovného sveta, musia byť vsadené len do astrálneho tela alebo ja. Medzi tzv. normálnym dnešným človekom a jasnozrivým bádateľom nie je iného rozdielu, ako že večer, keď ja a astrálne telo vystúpi z fyzického a éterického tela, je u normálneho človeka astrálne telo a ja bez orgánov pre zrenie, u jasnovidného bádateľa sú v tomto astrálnom tele alebo ja vytvorené orgány, aj keď sú iného druhu, akými sú pre fyzické telo oči a uši. Je teda prvou úlohou, akú si musí dať jasnozrivý bádateľ, aby konal všetko to, čím si do svojho sprvu nečlánkovaného astrálneho tela alebo do svojho ja vstavia duchovné oči, duchovné uši atď. To však nie je ešte všetko, čoho sa treba. Dajme tomu, že by bol niekto už tak ďaleko, že by si vystrojil svoje astrálne telo a svoje ja duchovnými očami a duchovnými ušami atď. a mal by iné astrálne telo ako normálny človek: článkované, organizované astrálne telo. Ale ešte by v duchovnom svete nemohol nič vidieť. Keď chce za dnešných pomerov človek skutočne vystúpiť k jasnovidnosti, k vedomému jasnému zreniu, je potrebné, aby v jeho astrálnom tele boli vytvorené nielen duchovné oči a uši, ale aby sa všetko, čo je takto plasticky vytvorené v astrálnom tele, odtlačilo do éterického tela ako sa pečatidlo umiestni do pečatného vosku. Vedomé jasnozrenie začína vtedy, keď sa duchovné oči, uši atď., vytvorené v astrálnom tele, vtlačia do éterického tela.

Avšak éterickému telu sa stavia do cesty väčšia prekážka ako telu astrálnemu. Astrálne telo a ja sú v čase dvadsiatich štyroch hodín u človeka vždy raz v šťastnej situácii, že sú mimo fyzické a éterické telo počas spánku. Cez deň sú viazané na sily fyzického tela, ktoré prekážajú astrálnemu telu a ja, aby si mohli vytvárať vlastné orgány. Astrálne telo a ja sú jemné duchovno-duševné bytosti. Poddávajú sa vlastnou pružnosťou silám fyzického tela a preberajú jeho tvar. Preto majú u normálneho človeka ešte aj v noci v sebe tieto sily fyzického tela ako následok a je možné len osobitnými opatreniami, oslobodiť astrálne telo a ja od následkov pôsobenia fyzického tela tak, aby astrálne telo mohlo vytvoriť svoju vlastnú formu - svoje duchovné oči atď. Ale máme našťastie situáciu, keď máme astrálne telo uvoľnené počas spánku. Je tu možnosť, aby sa astrálne telo v noci už nepoddávalo pružnosti fyzického tela, ale sa riadilo svojou vlastnou pružnosťou. Prípravné cvičenia, ktoré koná jasnozrivý bádateľ, spočívajú v tom, že za denného bdenia vykonáva duchovné úkony, ktoré pôsobia na jeho astrálne telo a na jeho ja tak, že keď potom pri zaspaní vyjdú z fyzického a éterického tela, zostávajú astrálne telo a ja pod následkami toho, čo človek vykonal cvičeniami. Keď strávi aj keď sebakratšiu časť svojho bdelého denného života v meditácii, v koncentrácii a iných cvičeniach, pôsobí to na jeho dušu tak, že astrálne telo v noci, keď vystúpi z fyzického tela, prežíva účinky cvičení, a tým sa poddáva iným pružnostiam ako pružnosti fyzického tela - nimi preorganizuje astrálne telo. A treba konať cvičenia, ktoré nepôsobia len do astrálneho tela v ktorom vytvárajú duchovné oči atď., ale i také, ktoré dodávajú éterickému telu samostatnosť, oslobodia ho od fyzického tela. Takže prvým stupňom je očistenie astrálneho tela, - príprava - ktorým vyvinieme orgány, astrálne telo sa očistí od vonkajšieho sveta a poddá sa vnútorným silám. Odtlačením astrálneho tela do éterického dospievame od prípravy k osvieteniu - až potom sa okolo nás duchovne rozjasní, uvidíme duchovný svet.

Táto cesta je spojená s určitými skúsenosťami, ktoré človek prežije keď je na to zrelý, Prvá skúsenosť, ktorá nastáva skrze organizáciu astrálneho tela a ktorá sa dostaví ako následok meditácie, koncentrácie atď., by sme mohli vyjadriť ako zážitok pocitový, ktorý by sme mohli nazvať plne vedomým rozštiepením celej svojej osobnosti - toto rozštiepenie sa deje pri plnom vedomí len v duševne a nie je ovplyvnené jasné prebývanie v obyčajnom ja, ktoré nestráca nič zo svojej vnútornej pevnosti a uzavretosti. V tomto okamihu zažijeme: Teraz si sa stal niečím ako dvomi osobnosťami. Predtým si sa cítil v jednote so svojím fyzickým telom. Cítiš sa síce vo svojom fyzickom tele, ale nie si s ním zrastený. Vnútorné oslobodenie, cítenie sa ako druhá osobnosť, ktorá vystúpila z prvej bytosti - to je prvý veľký zážitok na ceste k jasnovidnému nazeraniu na svet. Tento prvý zážitok je zážitkom pocitovým. Musíme sa cítiť, ako väzíme vo svojej starej osobnosti, a predsa sa v nej cítime voľní a pohybliví. Druhý zážitok spočíva v tom, že ona druhá osobnosť, ktorá stojí v prvej, postupne nadobúda schopnosti, aby naozaj vystúpila duševno-duchovne z tej prvej osobnosti. Tento zážitok sa vyjadruje tak, že človek dôjde ku skúsenosti, síce často len na úplne krátku dobu, ako by sa sám videl, ako by mal pred sebou svojho vlastného dvojníka.

Rudolf Steiner sa mal vyjadriť, že posledným zasvätencom na cisárskom tróne bol Karel IV.