Smiech a plač

Keď sú smiech a plač správne chápané, môžu odstrániť predsudok, ktorý by chcel človeka podľa jeho podstaty dostať úplne blízko ku zvieraťu. Nech je týmto spôsobom myslenia, ktorý by tak rád dostal človeka čo možno najbližšie ku zvieraťu, seba viac zdôrazňované, že v najrôznejších úkonoch zvierat nájdeme veľkú inteligenciu, ktorá často prekonáva to - dokonca v istote - čo človek vykona svojím rozumom. Lenže, keď zviera vykonáva inteligentnú činnosť, nepochádza to z individuálneho zvieraťa, ale zo skupinovej duše.

Môžeme si všimnúť aj na základe vonkajšieho pozorovania, len keď sa robí dosť obsiahlo, že zviera neplače a nesmeje sa. Zaiste sa opäť nájdu ľudia, ktorí tvrdia, že aj zviera sa smeje, aj zviera plače. Takí ľudia si nechcú objasniť pojem smiech a plač, a keď nevedia, čo je smiech a plač, pripisujú to i zvieratám. Skutočný pozorovateľ duší vie, že nie je možné zviera prinútiť k plaču, nanajvýš k vytiu, a ani k smiechu, ale len ku škľabeniu.

Vlastná práca individuálneho bytostného jadra na organizme začína až vtedy, keď dieťa uzrelo svetlo sveta. Pretože to tak je, môže aj toto ľudské, individuálne, pomaly nájsť svoj ​​výraz v človeku až po narodení. Dieťa má preto najprv ešte isté vlastnosti spoločné so zvieratami, a to sú práve také vlastnosti, ktoré sa vyjadrujú v smiechu a plači. Bezprostredne po narodení sa dieťa nevie v skutočnom zmysle slova smiať a nevie plakať. Spravidla je to až štyridsiaty deň po narodení, kde dieťa zaslzí, a potom sa aj pousmeje, pretože to, čo sa prežilo z predchádzajúcich životov, tu ešte len pracuje, od tejto doby sa ešte len ponorí do vnútra telesnosti a od tejto doby používa telesnosť k svojmu výrazu. Je to činnosť ja v organizme, ktoré u bytosti, akou je človek, vyvoláva smiech a plač. Len u bytosti, ktorá má vo vnútri svoje ja, u ktorej ja nie je skupinovou dušou ako u zvieraťa, ale je vnútorne v organizme, je možný smiech a plač. Smiech a plač je totiž jemný, intímny výraz jástva v telesnosti.

Že sa človek môže smiať a plakať, to je tým, že môže zo síl svojho ja pracovať na svojom astrálnom tele. Na druhej strane bolo ľudské fyzické telo a tiež éterické telo prispôsobené k práci ja v jeho vnútri, keď človek vstúpil do svojej prvej inkarnácie. Keby sa mohlo vtlačiť individuálne ja do koňa, tak by sa tu cítilo nešťastné, pretože by tu nemohlo nájsť žiadny výraz pre individuálnu prácu ja. Myslite si individuálne ja v koňovi: individuálne ja by chcelo pracovať na astrálnom tele koňa, chcelo by ho sťahovať alebo rozširovať a tak ďalej. Ale ak je astrálne telo spojené s fyzickým a éterickým telom, potom fyzické a éterické telo, ak sa nemôžu prispôsobiť formám astrálneho tela, vytvárajú strašnú prekážku. Je to ako hlavou proti múru. Ja v prirodzenosti koňa by chcelo sťahovať astrálne telo, fyzické a éterické telo by ale nešli s ním a následok by bol, že by sa kôň zbláznil. Človek musel byť vopred uspôsobený k takejto činnosti. To bolo možné len preto, že od začiatku dosiahol takého fyzického tela, ktoré sa mohlo stať nástrojom pre ja a postupne mohlo byť týmto ja ovládané.

Preto môže nastať aj toto: fyzické a éterické telo môžu byť v sebe pohyblivé, môžu byť správnymi nositeľmi ja, ale ja môže byť veľmi nevyvinuté, ešte nemôže vykonávať správnu nadvládu nad fyzickým a éterickým telom. Je tomu tak u takých ľudí, ktorých smiech a plač nastáva mimovoľne, ktorí sa pri každej príležitosti rehocú a neovládajú svoje návaly smiechu. Poukazujú tým svoju vyššiu ľudskosť vo fyzickom a éterickom tele, ale zároveň tiež, že ešte nedostali svoju ľudskosť do nadvlády ja. Preto pôsobí ich rehotanie tak nepríjemne. Ukazuje, že človek tým, za čo nemôže, stojí vyššie ako tým, za čo už môže. Tak sú smiech a plač v istom vzťahu výrazom ľudského egoizmu, čo tiež vyplýva už z toho, že môžu vzniknúť len tým, že ja je v ľudskej bytosti.

Len vtedy môžeme pochopiť smiech a plač, keď porozumieme súvislosti štyroch článkov ľudskej bytosti. Pomyslime si len, že v časoch, keď sme v určitom vzťahu ešte mali jasnozrivé tradície a správne imaginácie zobrazujúce bohov, že sme si vtedy predstavovali bohov ako veselé bytosti, ktorých najvlastnejšou vlastnosťou bola v istom vzťahu veselosť. A nie nadarmo sa pripisovalo cvakanie zubov tým územiam svetového bytia, kde prednostne vládol prehnaný egoizmus. Pretože smiech znamená na jednej strane povznesenie sa, vyvedenie ja nad okolie, teda víťazstvo horného nad dolným, kým plač znamená prikrčenie sa, stiahnutie sa pred vonkajškom, zmenšenie sa, a cítenie sa opustene vo svojom egoizme, stiahnutie sa do seba. Smútok v ľudskom živote je tak dojemný, pretože vieme, že bude premožený a že premožený musí byť. Oveľa inak, nie dojemne, ale beznádejne sa javí smútok a plač v tom svete, v ktorom už nemôže byť premožený. Tu sa javí ako výraz zatratenia, do temnoty vrhnutého vývoja.

Zviera sa nesmeje a neplače, pretože v sebe nemá kvapku božskosti, ktorú má človek vo svojom ja. A môžeme povedať, že keď sa človek usmieva či plače, tak to môže byť pre toho, kto vie čítať veľké písmo prírody, dôkaz toho, že v človeku naozaj žije vo vnútri niečo božského, že keď sa človek smeje, pôsobí v ňom Boh, ktorý sa pokúša ho pozdvihnúť nad všetko nízke. Pozdvihnutie je totiž úsmev a smiech. A keď človek plače, je to na druhej strane opäť Boh, ktorý ho varuje, že by sa jeho ja mohlo stratiť, keby sa samo v sebe neposilňovalo proti všetkému oslabeniu a pocitu opustenosti. Je to Boh v človeku, ktorý udeľuje duši svoje varovanie v smiechu a plači. Preto, dalo by sa povedať, ten roztrpčený pocit, ktorý zavalí toho, kto rozumie životu, keď vidí niekoho zbytočne plakať. Zbytočný plač totiž prezrádza, že namiesto toho, aby sa žilo a cítilo s okolitým svetom, je rozkoš byť vo vlastnom ja príliš veľká. Ale aj drsny pocit môže mať ten, kto rozumie svetu, keď u niekoho zistí pozdvihnutie ja nad svoje okolie, vyjadrujúce sa inak v zdravom smiechu, ako výsmech všetkému možnému. Keď ja nevezme so sebou všetko, čo môže vytiahnuť z okolia, keď nechce žiť s okolím, ale bezdôvodne vyzdvihuje svoje ja nad okolie, potom toto ja nebude mať to čo potrebuje k smerovaniu hore, čo môžeme hľadať len vtedy, keď zo svojho okolia vytiahneme všetko, čo sa dá pre vývoj ja vytiahnuť. A ja potom spadne a nebude sa môcť zdvihnúť. A je to práve správna miera bolesti a radosti, ktorá môže toľko prispieť k ľudskému vývoju. Ak majú bolesť a radosť z okolitého sveta svoje oprávnenie, nespočívajú len vo vlastnom vnútri, keď ja chce vytvoriť správny vzťah k okolitému svetu medzi bolesťou a radosťou, potom budú môcť byť bolesť a radosť pravými vývojovými faktormi človeka.

Veľkí básnici preto často nachádzajú tak krásne slová pre tú ktorú bolesť a radosť, ktoré nekorenia v pozdvihovaní ja alebo v stláčaní ja do seba, ale ktoré majú svoju príčinu vo vzťahu medzi ja a okolitým svetom, vzťahu, ktorý bol zvonku vyvedený z rovnováhy, čím je vysvetliteľné, prečo sa človek smeje a prečo plače. Môžeme to chápať, pretože vidíme, že vzťah medzi ja a vonkajším svetom je rušený vonkajším svetom. Teda človek sa musí smiať alebo plakať, zatiaľ čo - ak je to len v človeku - my nemôžeme chápať, prečo sa človek smeje alebo plače, pretože je to potom vždy nezdôvodniteľný egoizmus.

Preto pôsobí tak krásne, keď Homér hovorí o Andromaché, keď je pod dvojitým dojmom starosti o svojho manžela a starosti o svoje dieťa: "Mohla by sa smiať a zároveň plakať! Je to nádherný výraz. Nesmeje sa kvôli sebe, neplače kvôli sebe. Nie je tu správny vzťah k vonkajšiemu svetu, keď má mať na jednej strane starosť o manžela a na druhej strane o svoje dieťa. A tu máme vzťah medzi smiechom a plačom, že sa misky váh držia vyrovnane: Smejúc sa plakať - plačúc sa smiať. To je tiež často výraz u naivného dieťaťa, ktorého ja ešte nie je v sebe tak silno spevnené ako neskôr u dospelého človeka, takže sa môže plačúc smiať a smejúc sa plakať. A je to opäť skutočnosťou u múdreho: Kto svoje ja natoľko premohol, že v sebe nehľadá dôvody na smiech a plač, ale nachádza ich v okolitom svete, že môže smejúc sa plakať a plačúc sa smiať. V tom čo ide dennodenne okolo nás, máme, keď tomu rozumieme, plný výraz duchovna. Smiech a plač sú niečo, čo môžeme v najvyššom zmysle nazývať fyziognómiou božstva v človeku.