Starý zákon

Abrahám

Toto je tajomstvo hebrejského národa: Zatiaľ čo sily, zdedené zo starej doby, slúžili v ďalekej minulosti k príprave vonkajších jasnozrivých orgánov, žiarili u hebrejského národa dovnútra a organizovali vnútornú telesnosť, takže hebrejský národ bol vyvolený, aby cítil a vnímal vo vnútri to, čo inak ľudia atlantskej doby videli rozprestreté po zmyslovom priestore za jednotlivými zmyslovými vecami. Jahve ako ho vedome vyjadruje hebrejský národ - je v jednom ohnisku sústredený "Velky Duch", ktorý sa zjavoval prastarej jasnozrivosti za všetkými vecami a bytosťami. Abrahám je prvý, ktorý najprv vyvíjal vnútorný odlesk božskej múdrosti, božského zrenia ľudským myslením o božstve. Abram, či Abraham, ako bol nazývaný neskôr, mal inú fyzickú organizáciu ako všetci ostatní okolo neho žijúci ľudia. Ľudia okolo neho nemali vtedy takú telesnosť, aby mohli cvičiť vnútorné myslenie osobitným nástrojom. Mohli pestovať myslenie, keď boli bez tela, keď vyvíjali sily vo svojom éterickom tele. Keď však boli vo fyzickom tele, nemali ešte vycvičený nástroj myslenia.

Existuje hlboký vnútorný vzťah medzi doterajším používaním vonkajších síl na jasnozrenie a súčasným užívaním vnútorného orgánu k mysleniu. To je naznačené v tom, že Abrahám je označovaný za vynálezcu aritmetiky. Musíme preto vidieť v Abrahámovi osobnosť, ktorej bol prvýkrát vštiepený fyzický orgán myslenia, orgán, ktorým môže dnešný človek povzniesť svoje fyzické myslenie k myšlienkam na Boha. Predtým mohol človek vedieť niečo o Bohu a božskom bytí len jasnozrivým pozorovaním. Všechno poznanie starej doby o Bohu a božskom bytí pochádzalo z jasnozrivého pozorovania. Aby sa človek povzniesol svoju mysľou k božstvu, na to potreboval fyzický nástroj. A to bolo prvýkrát vštiepené Abrahámovi. Pred tým ľudia chápali myšlienky o Bohu v mysterijných školách božskej múdrosti, a mohli ich oznamovať tým, ktorí boli k tomu spôsobilí, keď boli uvedení do stavu, že mohli vnímať v éterickom tele, uvoľnenom od orgánov fyzického tela.

Ak má však prejsť fyzický nástroj na niekoho druhého, je tu jediný prostriedok: zdedenie vo fyzickej organizácii. Čo bolo teda pre Abraháma najdôležitejšie, jeho fyzický orgán, to sa muselo rozmnožovať, keď sa to malo na Zemi zachovať fyzickou dedičnosťou od generácie ku generácii, pretože to bol práve fyzický orgán. Tak pochopíme, že dedičnosť má takú dôležitosť v hebrejskom národe. Čo však bolo u Abraháma prvým fyzickým základom, vykryštalizovaním fyzického orgánu pre uchopenie božstva, to sa muselo ešte len vžiť. A tým, že sa to dedilo z pokolenia na pokolenie, vnikalo to stále hlbšie do ľudskej bytosti. Čo prijal Abrahám k poslaniu hebrejského národa, to sa muselo zdokonaliť, to sa muselo tým, že to prechádzalo z človeka na človeka dedením, stať v ďalšom vývoji dokonalejšie. Ale fyzický orgán sa mohol stále zdokonaľovať len dedičnosťou. Ak bytosť, ktorú sme spoznali v individualite Zoroastra, mala mať pokiaľ možno najdokonalejšie fyzické telo, ktoré malo aj tie orgány, ktoré mohli byť nástrojom na uchopenie božskej myšlienky vo fyzickom ľudskom tele, potom musel byť privedený k najvyššej dokonalosti fyzický nástroj, vštiepený Abrahámovi. Čo bolo vštiepené Abrahámovi, muselo sa vnútorne upevniť, muselo sa to dediť a tak vyvíjať, aby sa z toho mohlo stať vhodným telo pre Zoroastera, so všetkými vlastnosťami, ktoré Zoroaster potreboval vo svojom fyzickom tele.