Podstata kresťanstva

Na vyznávačov kresťanstva muselo mať najhlbší účinok, že božstvo, Slovo, večný Logos k nim už neprichádzalo v tajomnom šere mystérií ako samotný duch, ale, keď hovorili o Logu, boli odkazovaní na dejinnú, ľudskú osobnosť Ježiša. Predtým bol vidieť Logos len na rôznych stupňoch ľudských dokonalostí. Mohli byť pozorované jemné rozdiely v duchovnom bytí osobnosti a bolo možné vidieť, akými spôsobmi a v akých stupňoch sa stal Logos živým v jednotlivých osobnostiach hľadajúcich zasvätenie. Tento premieňajúci sa Logos bol kresťanstvom prevedený z jednotlivých osobností na jedinú osobnosť Ježiša. Čo bolo skôr rozdelené na celý svet, bolo teraz zjednotené v jedinú osobnosť. Ježiš sa stal jediným bohočlovekom. V Ježišovi sa tým sprítomnilo niečo, čo sa musí javiť ako najvyšší ideál, s čím sa má svojími opakovanými životmi v budúcnosti stále viac zjednocovať. Ježiš vzal na seba zbožštenie celého ľudstva. V ňom sa hľadalo, čo sa mohlo predtým hľadať len vo vlastnej duši. Osobnosti človeka bolo odňaté to, čo sa v nej vždy nachádzalo ako niečo božského, večného. A všetko toto večné mohlo byť videné v Ježišovi.

Nie je to večnosť v duši, čo premáha smrť a v budúcnosti sa prebudí svojou silou k božstvu, ale to, čo bolo v Ježišovi, jednotný Boh sa zjaví a prebudí duše. Tým sa osobnosti dostalo úplne nového významu. Bolo jej odobraté, čo je večné, nesmrteľné. Kto poznal starý názor mystérií, musel to pociťovať vo svetovom nazeraní ako úplne nový tón. Mnohé osobnosti prvého kresťanského storočia vedeli o spôsobe mystérií, keď sa však chceli stať kresťanmi, museli sa s týmto starým spôsobom vysporiadať. Tento zápas sa zrkadlí v spisoch prvých kresťanských stáročí, rovnako v spisoch pohanov, priťahovaných vznešenosťou kresťanstva, ako i v spisoch kresťanov, pre ktorých je ťažké opustiť starý spôsob mystérií. Kresťanstvo vyrastá z podstaty mystérií pomaly. Kresťanské presvedčenia sa prednášajú vo forme mysterijných právd, múdrosť mystérií je odievaná do slov kresťanstva.

Kléméns Alexandrijský, pohansky vzdelaný kresťanský spisovateľ (zomrel r. 217 po. Kr.) píše: "Boh dal cirkvi niektorých ako apoštolov, iných ako prorokov, iných ako evanjelistov, iných ako pastierov k zbudovaniu tela Kristovho." Najrôznejším spôsobom sa pokúšajú tieto osobnosti nájsť cestu od antických názorov ku kresťanským. Vedľa toho sa stále viac upevňuje moc cirkvi ako vonkajšej inštitúcie. Čím viac získala moc, tým viac nastupovala miesto osobného bádania cesta, ktorú cirkev uznala vonkajšími ustanoveniami za správnu. Rozhodovala o tom, kto sa príliš vzdialil od božskej pravdy, ktorú sama opatrovala. Pojem bludára nadobúdal stále pevnejšej podoby. V prvých kresťanských storočiach bolo hľadanie božskej cesty oveľa viac osobnou vecou než v stáročiach neskorších. Dlhú cestu bolo treba ujsť, než sa vôbec stalo možným Augustínovo presvedčenie: "Neveril by som pravde evanjelií, keby ma k tomu nenútila autorita katolíckej cirkvi".

Čo sa odohrávalo v starých mysterijných chrámoch, to Kristus prežil ako svetovo dejinnú skutočnosť. Ku Kristovi sa priznala obec. Dokázal tejto obci, že svet je božský. Mysterijná múdrosť sa stala pre kresťanskú obec nerozlučne spojená s osobnosťou Krista. Viera v to, že žil a že jeho vyznavači k nemu patrili, vystriedala úsilie predchádzajúcich mystérií. Časť toho, čo bolo predtým dosiahnuteľné len mystickými metódami, mohla byť nahradená presvedčením, že v tom, čo tu bolo prítomné ako Slovo, je dané božstvo. Smerodatné už bolo to, čo počuli a a videli tí, ktorí boli okolo Krista a čo sa nimi traduje. Slovo života, ktoré sme videli a počuli, zvestujeme vám, aby ste i vy mali spoločenstvo s nami, píše sa v v Jánovej prvej epištole. A táto bezprostredná skúsenosť má objímať ako živé puto všetky generácie, má sa ako cirkev mysticky vinúť od pokolenia k pokoleniu.

Kristus navonok vyniesol do celého sveta to, čo prežívali vyvolení v chrámoch mystérií. Vzal na seba, aby svojou osobnosťou bol duchom svojej obci tým, čím bol skôr pre zúčastnených mysterijný kult. Je isté, že nemohol dať tejto svojej obci len tak bez všetkého zážitky mystérií. Ale všetkým chcel dať istotu toho, čo bolo v mystériách nazerané ako pravda. Chcel, aby život, prúdiaci v mystériách, prúdil ďalej v dejinnom vývoji ľudstva. Tak chcel tento vývoj povzniesť k vyššiemu stupňu bytia. "Blahoslavení sú tí, ktoré veria, bez toho, aby videli." Vo forme dôvery chcel neotrasiteľne vštiepiť do sŕdc istotu, že existuje božstvo. Priepasť medzi zasväcovanými v mystériách a ľuďmi sa mala zmenšiť. Kresťanstvo malo byť prostriedkom, ktorým mohol nájsť cestu každý.Keď nie je k tomu zrelý, potom mu aspoň nie je odňatá možnosť, aby sa podieľal na mysterijnom prúde v určitej nevedomosti. "Syn človeka prišiel, aby hľadal a učinil blaženým, čo je stratené." Možnosť niečo prijímať z plodov mystérií mali mať i tí, ktorí sa ešte nemôžu zúčastniť zasvätenia. "Neradujte sa, že sú vám podriadení duchovia, ale radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach." To znamená, majte dôveru v božstvo. Príde čas, keď ho nájdete.

Podstata kresťanstva nespočíva v tom, ako je tomu u ostatných náboženstiev, že veľký učiteľ okolo seba zhromaždil žiakov a tí ďalej rozširujú jeho náuku, ale v tom, že na Zem zostúpil božský impulz, prešiel smrťou a dáva ľudstvu impulz hore. Keď je osobné preč, prešlo smrťou, až potom pôsobí sila, ktorá Kristom prišla na Zem. Nepôsobí ďalej osobná náuka, ale skutočnosť, že Kristus bol v Ježišovi, prežil mystérium na Golgote, a že z neho vyžaruje sila v celom nasledujúcom vývoji ľudstva.