Ilúzia hmotného sveta - mája

Bez Krista by človek musel oslepnúť pre duchovný svet. Pokúste sa pochopiť, čo to znamená: Všetky vonkajšie zmyslové dojmy, ako sa nám ponúkajú vo fyzicko-zmyslovom svete, máme spoznať ako ilúziu, ako klam. Je potrebné si povedať: "Tak ako existujú skutočnosti a dojmy vo svete zmyslov a ako na nás pôsobia, tak sú klamlivé - a my sa musíme učiť vidieť za vonkajšími dojmami ich pravú podobu." Veľkou ilúziou je i smrť. Práve čo sa týka smrti, muselo ľudstvo prepadnúť tým najmylnejším názorom. Táto podoba, v ktorej sa nám ukazuje smrť, je ilúziou, klamom, májou. Keď sa spýtame: "Odkiaľ pochádza tento fyzicko-zmyslový svet," - potom musíme odpovedať: "Pochádza z ducha (z duchovna)! Základom nášho fyzicko-zmyslového sveta je duchovno." A keby sme išli naspäť k najpôvodnejšej podobe ducha, z ktorého všetko fyzické vzniká, označili by sme ho ako základ všetkého bytia, - v kresťanskej ezoterike ako to, čo sa nazýva v božstve princíp Otca. Základom všetkého, čo je stvorené, je božský princíp Otca. Keď sa človeku ponorilo všetko do ilúzie, čo bolo teda pre neho vlastne zahalené? Bol mu zahalený božský princíp Otca! Na miesto klamných zmyslových obrazov by musel človek vidieť vo všetkom okolo seba božský princíp Otca! Všade a vo všetkom by musel vidieť božský duchovný princíp Otca, ktorému patria všetky veci, aj človek sám. Tento božsky duchovný princíp Otca neukazuje sa teda vo svojej pravej podobe. Keďže človek utrpel zmenšenie svojich schopností, ukazuje sa mu princíp Otca skrze veľký klam, čiže ako mája.

A čo je do tohto veľkého klamu votkané? Keď je nám do celého zmyslového sveta votkaná smrť, potom je pre nás smrť niečím, čo patrí k božsky-duchovnému princípu Otca. Tým, že sa človek vyvíjal tak, ako sa práve vyvinul, tým je pre neho božský princíp Otca zahalený do rozličných závojov a nakoniec do závoja smrti. Čo musí človek hľadať? Otca, kozmického Otca! Ako sa človek musí učiť hovoriť o každej obyčajnej veci: "Vskutku je toto Otec!", tak sa musí učiť povedať si: "Smrť je Otcom!" A prečo sa nám vo fyzicko-zmyslovom svete zdá nesprávny obraz Otca? Pretože je do všetkého nášho života primiešaný lucifersko - ahrimanský princíp! Ak by teda mal byť človek vedený od nepravého, falošného nazerania na smrť k názoru správnemu, čo by muselo nastať? Človeku by sa muselo urobiť jasno o tejto smrti určitou skutočnosťou! Muselo by sa odohrať niečo, čím by sa človek mohol poučiť, že to, čo vedel o smrti, čo o smrti pociťoval, čo všetko mohol konať pod vplyvom svojej predstavy o smrti, že to všetko je nepravdou. Musela by nastať udalosť, ktorá by mu postavila pred oči pravú podobu smrti. Nepravdivá podoba smrti by musela byť vyhladená a musela by sa tu postaviť jej pravdivá podoba. A to bolo Kristovým poslaním na Zemi, aby namiesto nepravej podoby smrti postavil tu svojím činom jej pravú podobu. Smrť sa stala znetvoreným obrazom Otca následkom toho, že do vývoja ľudstva zasahoval Lucifer a Ahriman. Smrť bola dôsledkom, účinkom lucifersko-ahrimanského vplyvu.

Čo musel teda urobiť ten, kto chcel túto nepravú formu smrti odstrániť zo sveta? Nikdy by nemohla nepravá podoba smrti zmiznúť z ľudského života, keby nebola odstránená jej príčina: Lucifer-Ahriman. To však nemohla uskutočniť žiadna pozemská bytosť. Von ich mohla dostať len bytosť, ktorá sama ešte nebola na Zemi, keď Lucifer-Ahriman pôsobil, ktorá bola vtedy ešte vonku vo svetovom priestore a na Zem vstúpila až v čase, keď Lucifer-Ahriman už úplne vošiel do ľudského tela. Táto bytosť teda na Zem prišla a odstránila príčinu toho, čo vnieslo do sveta smrť. Nesmela mať nič spoločné so všetkým tým, čím uvalili ľudia na seba vinu a prepadli zlu. Lebo keby vytrpela smrť bytosť, ktorá by bola pod vplyvom všetkých týchto príčin, potom by táto smrť bola oprávnená. Len taká smrť, ktorá bola neoprávnená, ktorú vzala na seba bytosť bez viny, smrť absolútne v každom smere nezavinená, jedine tá mohla zmazať všetku smrť zavinenú. Tak musel teda niekto nevinný pretrpieť smrť. A keď jej dal cez seba prejsť, vniesol do ľudského života sily, ktoré časom vytvoria v človeku poznanie pravej podoby smrti, vytvorí také poznanie, že smrť, ako vystupuje vo zmyslovom svete, nie je pravda, - že práve naopak, táto smrť musela nastať kvôli životu v duchovnom svete, že práve touto smrťou sa vytvára základ pre život v duchovnom svete. Tak bol nezavinenou smrťou na Golgote prinesený dôkaz, ktorému ľudia časom porozumejú: Že smrť je stále žijúcim (živým) Otcom! Tým máme najprv správny názor na smrť, keď sme najprv spoznali udalosťou na Golgote, že vonkajšie umieranie nič neznamená, že v tele Ježiša žil Kristus, s ktorým sa môžeme spojiť.

Najprv sme spoznali, ako tento Kristus pôsobil - ukazuje sa na kríži obraz smrti, že táto smrť je len vonkajšou udalosťou, a že život Kristov v éterickom tele pred smrťou je rovnaký ako po smrti, že teda táto smrť nemôže životu ublížiť. Keď sme teda pochopili, že tu máme pred sebou smrť, ktorá život neuhasína, ale sama je životom - potom máme tým, čo viselo na kríži, dané raz navždy znamenie toho, že smrť je darcom života. Rovnako ako rastlina vyrastá zo semena, tak ani smrť nie je ničiteľom, ale je semenom života. Smrť je zasiata do nášho fyzicko-zmyslového sveta, aby tento fyzický svet nevypadol zo života, ale práve - aby mohol byť pozdvihnutý a prijatý do života! Vyvrátenie smrti muselo byť dané na kríži rozporuplnou smrťou, ktorá nebola zavinená. Čo sa tým vykonalo? Človek má ako štvrtý článok svojej bytosti ja, a keď sa toto jástvo vyvinie, má svoj vonkajší fyzický nástroj v krvi. Krv je prejavom tohto ja. Preto keď sa krv postupne zhoršovala, upadalo ja stále hlbšie do omylu, do ilúzie (máji). Preto človek tiež vďačí za zvýšenie sily svojho ja tomu, že má svoju krv. Avšak z duchovného hľadiska vďačí zasa tomu, že sa učil rozlišovať sám seba od duchovného sveta, že sa stal individualitou. To sa mu nemohlo dať v iných pomeroch ako tým, že sa mu najprv odrezal výhľad do duchovného sveta. A čo mu pretrhlo tento výhľad, to bola práve smrť. Keby človek neustále vedel, že smrť je semenom života, nedospel by k samostatnému ja. Zostal by potom v súvislosti s duchovným svetom. Ale nastúpila smrť, dala človeku ilúziu, že je odtrhnutý od duchovného sveta, a vychovávala ho tým k samostatnému ja. Lenže toto ja sa osamostatňovalo čoraz viac, a to tak, že svoju samostatnosť prepínalo nad určitý bod. To sa mohlo na druhej strane vyrovnať len tým, že ja bola odňatá práve tá sila, ktorá ho nad tento bod vyhnala. Čo by teda v tomto ja viedlo príliš silno do egoizmu, to sa muselo vypudiť von. To bolo vyhnané von smrťou na kríži na Golgote.

Aby mohol tento náš pozemský svet vôbec vzniknúť, musel sa zhustiť skorší, nadpozemský svet až k fyzickej hmote. Tým sa mohol stať vonkajší svet výrazom božsky duchovného sveta, takého sveta, ktorý má tak vedľa seba a mimo seba niečo ako stvorenia. Všetky predchádzajúce formy nášho celkového bytia boli také, že boli viac menej vnútri v božskej bytosti. Na starom Saturne nebol ešte náš vzduch, neexistovala naša voda, ani naša zemská pôda, teda naše pevné telesá. Celý Saturn bol ešte jediným telesom pozostávajúcim len z tepla. Starý Saturn bol tepelným priestorom. A všetko, čo bolo na Saturne ako bytosti, bolo ešte v lone božského ducha Otca. Tak tomu bolo aj na starom Slnku, hoci už bolo toto Slnko zhustené vo vzduch. Táto planéta vzduchu, staré Slnko, obsahovala vo svojom lone - a tým v lone božsky-duchovnej bytosti - všetko svoje stvorenie. A tak tomu bolo aj na starom Mesiaci. Až na Zemi sa vymanilo stvorenie z lona božsky-duchovnej bytosti, a stalo sa tak niečím, čo má božsky-duchovnú bytosť vedľa seba. Ale do toho, čo sa teraz ocitlo vedľa božsky-duchovnej bytosti a čo sa aj stalo šatom, zahalením fyzickej telesnosti človeka, do toho sa pozvoľna včlenilo všetko, čo tu zostalo zo zaostalých (oneskorených) duchov. Lenže následkom toho sa stvorenie nevyvinulo tak, akým sa malo stať, keby sa bývalo stalo obrazom božsky-duchovnej bytosti. Potom, čo božská duchovná bytosť nosila všetko stvorenie - našu dnešnú ríšu nerastnú, rastlinnú, zvieraciu - vo svojom lone, všetko to potom takmer prepustila, rozprestrela to ako koberec okolo seba. A to bol teraz obraz božsky-duchovnej bytosti. Tak to malo zostať. Ale sem do toho sa votkalo všetko, čo zostalo pozadu, čo bolo predtým božsky duchovnou bytosťou vyplavené. To všetko sa do toho včlenilo, a tak sa stvorenie akoby zakalilo, znehodnotilo, nebolo tým, čím malo byť.

Toto zakalenie nastalo práve vtedy, keď sa od Zeme oddelil Mesiac. Človek sa mal vyvíjať ďalej tak, aby mohol získať samostatnosť. Musel sa teda stelesňovať do vonkajšej fyzickej hmoty. Človek bol vedený od doby lemurskej dobou atlantskou tak, aby sa mohol stále viac stelesňovať vo fyzicko-zmyslovej hmote. Ale v tejto fyzickej látke boli obsiahnuté zaostávajúce (oneskorené) bytosti. Človek teda nemohol ani inak, ako sa stelesňovať do telesných schránok, v ktorých boli zaostávajúce bytosti. V atlantskom čase existovali určité bytosti, ktoré vtedy boli ľudskými spoločníkmi. Človek bol v tom čase ešte v mäkkej hmote. Čo je dnes ľudským mäsom, to vtedy nebolo ešte také, ako dnes. Keby sme sa na tohto človeka pozreli v starej Atlantíde, kedy bol vzduch úplne presýtený hustými, ťažkými vodnými parami, a kedy človek bol bytosťou vodnou, mohli by sme povedať: Človek bol prispôsobený podobne, ako sú dnes isté druhy rôsolovitých zvierat vo vode - v mori, ktoré možno sotva rozoznať od okolitej vody. Tak človek vyzeral. Všetky orgány už boli založené, ale len pozvoľna sa spevňovaly, len pozvoľna dostával človek kosti atď. Jemné materiálne základy tu už teda existovali, ale tvrdšími sa stávali až postupom času. Takže v prvej dobe atlantského vývoja tu ešte existovali bytosti, o ktorých by sme mohli povedať, že boli spoločníkmi človeka, nakoľko bol vtedy človek jasnovidný a mohol ich tiež vidieť. Boli to bytosti, ktoré vlastne založili svoje sídlo na Slnku a človeku žiarili v ústrety v slnečných lúčoch. Lebo nebolo to len fyzické svetlo slnečné, čo človeku prichádzalo v ústrety, ale vo fyzickom slnečnom svetle mu prichádzali v ústrety bytosti, ktoré videl. A keď človek sám bol v stave, ktorý by sa dal prirovnať k spánku, potom mohol povedať: "Teraz som vonku zo svojho tela a som vo sfére, kde sa pohybujú bytosti Slnka."

Potom však prišla doba - okolo polovice a poslednej tretiny atlantského obdobia - keď sa Zem vo svojej fyzickej hmote čoraz viac zhusťovala, a kedy bol človeku daný základ na to, aby vyvinul sebavedomie. Vtedy už človek takéto bytosti vidieť nemohol. Tieto bytosti museli od Zeme ustúpiť, museli sa stratiť z pohľadu, ktorý mohol mať človek na Zemi. Stále mocnejšie bol človek následkom luciferského vplyvu sťahovaný dolu do hustej hmoty. Vtedy bolo umožnené bytosti, ktorú môžeme označiť za luciferskú, zahniezdiť sa do ľudského astrálneho tela tak, že človek stále viac zostupoval k hustému fyzickému telu. Ale ony bytosti, ktoré boli predtým jeho spoločníkmi, tie sa vtedy podvihovali stále vyššie a vyššie. Odpútali sa od bytostí, ktoré zostali pozadu! Do ľudského astrálneho tela sa dostali bytosti luciferské, vyššie bytosti sa však od nich odpútali, zvrhli ich dole so slovami: "Viac už s nami nesmiete stúpať! Choďte dole. Uvidíte, ako sa budete pretĺkať dole!" Jedna z týchto vyšších bytostí je znázorňovaná v Michaelovi, ktorý zvrhol luciferské bytosti do priepasti, aby sa pohybovali vo sfére Zeme a tu ovplyvňovali astrálnu podstatu ľudí. Miestom týchto bytostí už nebolo nebo. Bytosti, ktorých dejisko sa nachádzalo v nebi, zvrhli ich dole na Zem. Avšak všetko zlé je na niečo dobré a je odôvodnené v múdrosti sveta. Tieto bytosti sa museli ponechať vo svete pozadu, aby človeka stiahli do fyzickej hmoty, v ktorej jedine sa mohol naučiť hovoriť si ja - aby mohol vyvinúť svoje sebavedomie. Keby sa človek nezaplietol do ilúzie, do máji, nenaučil by sa hovoriť si ja.

Ale človek by bol zanikol v ilúzii, keby sa Luciferovi a Ahrimanovi podarilo človeka v ilúzii udržať. Čo zamýšľali lucifersko-ahrimanské bytosti s fyzickým svetom? Čo chceli so všetkými tými bytosťami, ktoré sú teraz na svete, a na ktoré mohli pôsobiť, keď sa už raz spojili s ľudským vývojom v atlantskom čase? Lucifer a Arhiman nechceli nič menšie, ako všetky bytosti, ktoré sú na Zemi, zachovať tak, ako sú votkané do hustej fyzickej hmoty. Keď napr. rastie rastlina, keď vyrastá zo svojho koreňa, list za listom vyháňa do výšky až ku kvetu, potom majú Lucifer s Ahriman v úmysle toto klíčenie a rast neustále poháňať ďalej, túto podstatu, ktorá sa tu rozvíja, urobiť podobnú fyzickej podobe, zachovať ju takú, aká je, a tým ju odtrhnúť od duchovného sveta. Keby sa totiž podarilo bytostiam lucifersko-ahrimanským učiniť bytosti duchovného sveta podobnými fyzickej forme, potom by takmer odtrhli nebo od Zeme. A tiež u všetkých zvierat majú lucifersko-ahrimanské bytosti tendenciu urobiť ich podobnými telu, v ktorom sa nachádzajú, a dať im v hmote zabudnúť na ich božsky duchovný pôvod. A rovnako aj u človeka.

Aby to nemohlo nastať, prišiel božsky duchovný Otec a povedal: "Bytosti Zeme síce v človeku dospeli k vrcholu, k vonkajšiemu poznaniu v ja, ale život im teraz ponechať nemôžeme! Lebo život by sa utváral tak, že bytosti v tomto živote boli by odlúčené od svojich božsky-duchovných koreňov. Človek by zapadol do fyzického tela a naveky by zabudol na svoj božsky duchovný pôvod." Jedine tým mohol božský duch Otca zachrániť spomienku na božský pôvod, že všetkému, čo tiahne do hmoty, daroval dobrodenia smrti. Tak bolo umožnené, že vyrastajúca rastlina vyháňa do výšky až do svojej chvíle, kedy nastáva oplodnenie, ale v tom istom čase podoba rastliny uvadá, a zo semena vystupuje potom nová podoba rastliny. Avšak tým, že rastlina vstúpila do semena, je na chvíľu v božsky-duchovnom svete a takto božsky-duchovným svetom je občerstvená. A tak je to najmä u človeka. Človek by bol zakliaty do Zeme a zabudol by na svoj duchovno-božský pôvod, keby nebola po Zemi rozprestretá smrť, keby sa človeku nedostávalo vždy medzi smrťou a novým zrodením nových zdrojov sily, aby nezabudol na svoj božsky duchovný pôvod.

Pravdou za hmotným svetom je duchovný svet. Hmotný svet v skutočnosti ani vôbec neexistuje. To, čo nazývame hmotným svetom, je vzájomná hra síl duchovného sveta.