je najvyššou individualitou, ktorá môže byť spojená so Zemou. Táto bytosť, ktorá sa až na počiatku nášho letopočtu dostala so Zemou do styku, po tri roky bola vtelená vo fyzickom tele, a je od tej doby v spojení s astrálnou sférou nášho nadzmyslového sveta, táto bytosť je ako najvyššia avatarská bytosť úplne jedinečného významu. Túto bytosť Krista by sme márne hľadali v nejakom predchádzajúcom vtelení na Zemi na rozdiel od nižších avatarských bytostí, ktoré sa môžu vteľovať častejšie. Musíme rozlišovať medzi tak vysokou avatarskou bytosťou, akou bol Kristus, a medzi nižšími avatarmi. Takéto avatarské bytosti môžu mať na Zemi najrôznejšie úlohy. Charakteristické na Kristovi na rozdiel od bodhisattvov, ktorí prežívajú život na Zemi je to, že pôsobil v pozemskom svete len tri roky.

Tri tisíce rokov po začiatku temného veku vznikla nová možnosť spojenia človeka s duchovným svetom. Táto možnosť spočívala v tom, že človek mohol dosiahnuť svojím ja, spojenie s duchovným svetom, to znamená, že mal možnosť vnímať duchovný svet, hoci ľudské vnímanie bolo obmedzené na fyzické zmysly. Táto možnosť nastala vtelením Krista. Všetky ostatné veľké vedúce bytosti sa vteľovali tak, že ich duchovná podstata bola spojená s astrálnym telom. Ak sa namáhame porozumieť týmto bytostiam bodhisattvov, prídeme na to, že ich duchovná časť, ktorá pôsobila na Zemi, sa pozdvihla do vyšších svetov a bola spojená len s astrálnym telom. Len u Krista zistíme, že jeho božsky duchovná podstata je v priamom spojení s fyzickým telom, to znamená, že ja Ježišovo opúšťa svoju fyzickú, éterickú a astrálnu schránku a Kristus sa tam vteľuje ako ja, takže ja každého človeka môže mať spojenie s Kristom. V dôsledku toho vidíme, že v prvých obdobiach mohli byť veľkí vodcovia ľudstva vnímaní tak, že sa ľudia mohIi dostať k porozumeniu svojho spojenia s duchovným svetom len prostredníctvom obrazov. U Krista naproti tomu pozostáva celá biografia zo skutočností, ktoré môžu byť vyjadrené vo fyzickom svete, to znamená, že Kristova udalosť môže byť pochopená intelektom, fyzickým rozumom. Boh musel zostúpiť na fyzickú úroveň, pretože ľudská vnímavosť sa už nemohla pozdvihnúť nad svet fyzických zmyslov.

Tým, že avatarská bytosť Krista prebývala vo fyzickom tele Ježiša z Nazaretu, bola daná možnosť, že bolo nespočetne krát rozmnožené ako éterické telo, tak i telo astrálne a tiež ja, toto ja ako podnet, ktorý bol vzbudený v astrálnom tele, keď do schrán Ježiša vstúpil Kristus. Éterické a a astrálne telo Ježiša sa rozmnožilo pôsobením Krista v ňom a tieto rozmnoženiny boli uchované, až by mohli byť v priebehu vývoja ľudstvo použité. Kde v nasledujúcej dobe sa našiel človek, ktorý bol zrelý a k tomu spôsobilý, aby mohol dostať do svojho vlastného astrálneho tela votkaný astrálny verný obraz astrálneho alebo éterického tela Ježiša , tomu mohli byť tieto votkané. Vedeli z vnútorného osvietenia, že Kristus žije, lebo v sebe niesli časť Ježiša.

Trojročná doba života Krista na Zemi v tele Ježiša je ťažiskom pozemského vývoja. A ako môže váha visieť iba na jednom bode ramena váh, tak i vývoj Zeme môže mať len jedno ťažisko. Kristus je pôvodným mravným impulzom, ktorý ľudstvo prestupuje mravnou silou, je silou a životom. Ale túto mravnú silu musíme pochopiť. Práve pre našu dobu je nutné, aby bol Kristus zvestovaný. Najnižším Kristovým telom, je éterické telo.

S Kristom sa objavila sila, ktorá bude pôsobiť do najvzdialenejšej budúcnosti, ktorá opradie zemeguľu silou skutočnej duchovnej lásky, ktorá tu pôsobí a žije vo všetkom, čo žije pre budúcnosť. A keď sa človek oddá tejto sile, potom vrastá do duchovného sveta, z ktorého zostúpil. A vystúpi opäť až tam, kam môže už dnes pozerať zasvätenec. Kristus nepriniesol žiadnu náuku, ale impulz nového života. Kristov impulz je reálnym životom, ktorý prúdi do ľudstva.

Ten je nasledovníkom Krista, kto bratsky miluje to, čo je okolo neho. Prostá, naivná zbožnosť môže nájsť Krista.

V prvých časoch kresťanstva sa hovorilo: "Christus verus Luciferus", - "Kristus je pravým nositeľom svetla, Svetlonos", - pretože Lucifer znamená Nositeľ svetla. Prečo je Kristus nazývaný pravým Svetlonosom (nositeľom svetla)? Pretože teraz, skrze neho, stalo sa oprávneným to, čo predtým bolo neoprávnené. Predtým to bolo rozlučovanie, trhanie ľudských zväzkov, ľudia ešte nedozreli k samostatnosti. Teraz ľudia dospeli impulzom ja, ktorý dostali skrze Krista, tak ďaleko, že napriek svojmu ja mohli sa vyvíjať k vzájomnej láske. Pravým Svetlonosom, Kristom, bolo tak ľudstvu prinesené to, čo mu chcel dať takmer predčasne Lucifer, keď ešte k tomu nebolo zrelé. Kristus priniesol impulz na osamostatnenie, ale aj duchovnú lásku, ktorá spája, čo nie je pokrvne príbuzné. Skrze neho prišla doba, kedy ľudstvo dospelo k tomu, čo chcel už predtým spôsobiť Lucifer. Štyri doby - indická, perzská, egyptská a grécko-rímska boli dobou prípravy, ukazujúce na veľkú kresťanskú udalosť. Človek sa tomu ale môže vzpierať. Predstavme si človeka, žijúceho v dobe Kristovej, a predstavme si, že sa vedome mohol rozhodovať o tom, čo chce. Keby prišiel Kristus, mohol by povedať: "Mne stačí to, čo bolo predtým, nechcem nič vedieť, nechcem mať nič spoločného s Kristom." Mal by v sebe všetky impulzy, ktorých mohol dosiahnuť skrze kultúru indickú, perzskú, egyptskú, grécko -latinskú. Ale v kozmickom vývoji možno mať takéto impulzy len tak dlho, pokiaľ príde impulz nový. Keď sa zastavíme, potom sa oneskoríme práve na tomto stupni. Nesmieme teda prejavovať nepochopenie pre dejinný vývoj. Nesmieme hovoriť: vo všetkých kultúrach je to ten istý princíp. Nie nadarmo stavia jedna kultúra na druhej. Predpokladajme, že by niekto chcel kresťanský vývoj zaspat. Potom by sa dočkal ďalšej doby až po vojne všetkých proti všetkým. Tu by ale nič nemal z veľkého Kristovho odkazu lásky, spájajúceho všetky ja, ktorá činí z ľudí spoločenstvo. Mal by v sebe všetko, čo práve vedie ľudské ja do priepasti. Mal by sily rozvratu.

Bytosť, Krista nemôžeme pochopiť, ak budeme pozorovať iba pozemský vývoj. Kristus, je bytosťou, ktorú musíme nazvať vodcom oných duchovných bytostí, ktoré vtedy, keď sa Slnko oddelilo od Zeme, opustili spolu so Slnkom Zem a založili si vyššie dejisko, aby odtiaľ, zo Slnka, teda zvonku, mohli pôsobiť na Zem. Slnko je len fyzickým šatom vznešených duchovných bytostí stojacich za svetlom Slnka. A vodcom všetkých bytostí, ktoré takto zosielajú zo Slnka nadol na Zem svoje blahodárne účinky, je bytosť, ktorá bola neskôr nazvaná Kristus. Túto bytosť v predkresťanských dobách nebolo možné hľadať na Zemi, ale bolo potrebné ju hľadať na Slnku. A Zoroaster činil správne, keď ju označil menom Ahura Mazda, keď ju zasadzoval na Slnko a hlásal: Ak chodíme po Zemi, potom Ho, tohto Ducha svetla, nenájdeme, keď pozeráme sa však na Slnko, potom to, čo žije duchovne na Slnku, je Ahura Mazda, a čo k nám prúdi ako svetlo, to je telesnosť Ducha Slnka, Ahura Mazdy, ako je ľudské fyzické telo telom pre ľudského ducha.

Táto vznešená bytosť sa však čoraz viac približovala k Zemi. A k jasnému poznaniu Krista došlo, keď sa zjavil veľkému predchodcovi Krista, Mojžišovi na hore Sinaj v ohnivých bleskoch. Vo zvestovaniach, ktoré predchádzali Kristovmu, bolo obsiahnuté niečo, čo bolo viazané na schopnosti pochádzajúce z rodičovstva, ktoré človek prijal so zárodkom, ale musíme si uvedomiť, že Kristus hovoril k schopnostiam, ktoré nemajú nič spoločného s pozemských zárodkom, ale ktoré sa spájajú so zárodkom prichádzajúcim z božských svetov. Všetci tí, ktorí vystúpili pred Kristom, - proroci, zvestovatelia, bodhisattvovia - mohli používať - aj keď hovorili k ľuďom - iba schopností, ktoré im boli odovzdané do ich pozemskej bytosti vlohami obsiahnutými v zárodku. Kristus však hovoril k tomu v človeku, čo neprechádza zárodkom, ale čo je z ríše božskej existencie. Na to sám u Lukáša, keď hovorí k učeníkom o bytosti Jána Krstiteľa: "Hovorím vám, nie je väčšieho proroka, ako je Ján, medzi tými, ktorí sa narodili zo ženy", - medzi tými, ktorých bytosť, tak ako stojí pred nami, sa dá vysvetliť tým, že vznikla fyzickým narodením z mužského a ženského zárodku. Ale ďalej hovorí: "ale najmenší diel toho, čo sa nenarodilo zo ženy, diel, ktorý sa s človekom spája z kráľovstva Božieho, je väčší ako Ján" (Luk. 7,28).

Potom povedal: "Teraz nadišiel čas, kedy Syn človeka má byť vydaný do rúk ľudí", keď to, čo majú ľudia vo svojom pozemskom poslaní vyvinúť sami zo seba, by malo postupne do nich vprúdiť, kedy má byť ľuďom pridelené ľudské ja, ktoré majú poznať v jeho najvyššej podobe v Kristovi. "Vpusťte si tieto slová do uší: Je čas, aby Syn človeka bol vydaný do rúk ľuďom. Ale oni nerozumeli slovu tomu, a bolo pred nimi skryté, aby mu neporozumeli". (Luk. 9,44-45). Koľko ľudí tomu slovu porozumelo až do dnes? Ale stále viac bude tých, ktorí vyrozumejú z tohto slova, že vtedy malo byť ľuďom vydané ja, Syn človeka.

Medzi učeníkmi padla otázka, kto z nich je najväčší, kto je najlepšie pripravený prijať do svojej bytosti Kristov princíp. "Pretože potom Ježiš poznal myšlienky ich sŕdc, vzal dieťa, postavil ho vedľa seba a povedal im: Ktokoľvek by prijal toto dieťa v mojom mene, čiže kto sa spája v Kristovom mene s tým, čo zostalo z dôb predluciferských - mňa prijíma, a ktokoľvek by prijal mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal (Luk. 9,46-48), čiže toho, kto poslal túto časť človeka na Zem. Tu máte zdôraznenie veľkého významu toho, čo v človeku zostalo detské a o čo by sa malo v ľudskej prirodzenosti láskyplne starať.

Kristus premenil pokrvnú lásku v lásku duchovnú, v prúdiacu lásku bratskú od duše k duši. Pochopenie Krista je dnes ešte veľmi malé vo svete. Je treba sa najskôr učiť, aby sa porozumelo celej veľkosti tejto nesmiernej kozmickej udalosti. Zjavenie Krista na Zemi je veľkým bodom obratu, kedy človek môže zasa vystupovať z fyzického sveta do sveta duchovného. Kresťan sa pozerá na Krista na kríži, ktorý umrel a svojou smrťou priniesol život, ktorý premohol smrť. Kristom môže byť vybudená duševná sila, veľký liek. Keď sa človek spojí s Kristovým podnetom, preduchovní svoj život. Človek, ktorý pochopil Krista, nikdy nie je odlúčený od toho, čo miluje, lebo Kristus osvetlil svet medzi smrťou a narodením, takže čo človek miluje, s tým zostáva v spojení. Kto žije s Kristom, nebude už požadovať to, čo mu neprináleží, čo sa mu nebude dávať. Človek, ktorý poznal Krista, roznieti v sebe veľkú, obsiahlu lásku, ktorá objíma a miluje každú bytosť a vec podľa jej ceny. Kristus nám ukázal, že tým ak vstúpime do života, môžeme prekonať všetko utrpenie láskou, že ak prekonáme materializmus duchom, tiež ducha zachránime do vyššieho sveta a tým prekonáme i smrť. Ukázal svetu svojou vlastnou mŕtvolou na kríži, že smrť nie je utrpenie, ale je víťazom nad utrpením sveta, že nie je záhubou, ale vytvorením nového života. Kristus priniesol po svojej smrti svetlo do astrálneho sveta.

Až vo vzdialených dobách ľudstvo pochopí, kto je Kristus. Zostúpil zo Slnka k nám dole, aby touto veľkou obeťou prebudil v nás Kristov podnet, ktorého najvyššie rozvinutie je cieľom nášho pozemského vývoja, ktoré až vtedy splní svoj účel, keď sa všetci ľudia stanú takými, akým bol učiteľ. Keď sa Mojžiš pýtal bytosti v horiacom kríku, čo má povedať národu, povedala mu: "Ja som ten, ktorý som ja". Tým máme vysvetlenie, že tá bytosť prišla, aby sa vyvíjala v ľudskom ja.

Vznešená bytosť, ktorú nazývame Kristom je postavená do inej vývojovej rady ako napr. Buddha, ktorý ako i všetci bódhisattvovia boli vždy spojení so Zemou. Pokiaľ hovoríme o bytosti bódhisattvy alebo buddhy,vôbec sa nedotýkame Krista. Lebo Kristus je makrokozmickou bytosťou, ktorá je so Zemou spojená až Jánovým krstom. To bol fyzický prejav jeho bytosti, potom príde prejav astrálny a potom ešte vyšší. Potom ale musia byť i ľudia tak ďaleko, aby mohli tento vyšší stupeň prežiť. Bytosť, ktorú nazývame Kristus, alebo tiež inými menami, umožní to, čo môžeme nazvať záchranou všetkých duší na Zemi pre bytie na Jupiteri, zatiaľ čo všetko ostatné so Zemou odpadne. Antroposofia nie je niečím náhodným, ale niečím veľmi dôležitým, čo muselo prísť do sveta. Svet sa musí naučiť chápať bytosť Kristovu. Je to bytosť, ktorá sa od doby, čo jej krv vytekala na Golgote postupne stávala Duchom našej zeme, jej aurou. Prvým, kto ju mohol takto vidieť, bez toho, aby bol k tomu bezprostredne podnietený fyzickou udalosťou, bol Pavol. Kristova bytosť zostúpila prostredníctvom krstu do fyzického tela a prebývala v ňom až do udalosti na Golgote, čím sa stala fyzickou udalosťou na fyzickej úrovni a teraz pôsobí v éterickom svete. Môžeme hovoriť o fyzickom vtelení pri Jánovom krste až po Golgotu a teraz o éterickom znovuobjavení.

Prečo tu bol fyzický Kristus? Preto, aby sa človek mohol vyvíjať stále vyššie, aby potom mohol dospieť k schopnosti stále viac vnímať Krista v éterickom svete. Duchovne školení jasnovidci môžu Krista nachádzať neustále a pre ostatných ľudí v prirodzenom vývoji ide o to, aby mohli vidieť Krista étericky. V budúcnosti bude existovať Kristovým impulzom prestúpená chémia, botanika a ďalšie vedy. Všetko, čo je v prírode, pochádza z ducha. Poznávajme ich nielen prostredníctvom viery, ale buďme vediacimi.

Spolu s postupom ľudstva v troch kultúrnych obdobiach, v piatom, šiestom a siedmom, bude Kristov impulz stále viac ovládať Zem.

Až do udalosti mystéria Golgoty bol poatlantský vývoj ľudstva vzostupom pre fyzický svet. A zároveň i zostupom pre svet duchovný. Všetko, čo prúdilo do zmyslového sveta, vychádzalo z toho, čo bolo už od pradávnych dôb obsiahnuté vo svete duchovnom. Od udalosti Kristovej v štvrtom kultúrnom období môžu ľudia, ktorí sa pozdvihujú ku Kristovmu tajomstvu, prenášať to, čoho si vydobyli, zo zmyslového sveta do sveta duchovného. A z neho to potom prúdi späť do pozemského sveta tým, že ľudia prinášajú pri svojom znovuvtelení so sebou to, čím sa im stal Kristov impulz v duchovnom svete medzi smrťou a novým narodením. To, čo zjavením Kristovým vplynulo do vývoja ľudstva, pôsobilo v ňom ako semeno, ktoré môže zrieť len pomaly. Až do prítomnej doby vplynula do fyzického bytia len najmenšia časť hlbín nových zjavení múdrosti. Toto fyzické bytie je len na počiatku kresťanského vývoja.

Vzkriesený Kristus sa urobil zrozumiteľným jasnozrivému videniu učeníkov ako Duch a mohol ukázať, ako pretkáva teraz ako Duch Zem, a mohol povedať: "Choďte a získavajte všetky národy za učeníkov, krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého, učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. Hľa, Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta." Robia sa veľké chyby, ak sa náuka Kristova, ako sa práve vtlačila v Európe, v našej dobe prenáša do Orientu. Kristus nepatrí len kresťanom, je tou istou bytosťou, na ktorú ukazoval Zoroaster ako na Ahura Mazdao, a na ktorú ukázalo sedem indických rišiov ako na Višvakarman. My sme na Západe a vieme, že je reč o Kristovi, keď je na Východe používané iných slov. Vieme, že keď hovoríme správnym spôsobom k iným národom, ktoré Krista odmietajú, v našom kresťanskom zmysle o Višvakarman, o Ahura Mazdao, že nám rozumejú, aj keď im nevnucujeme žiadne mená, a že preniknú sami od seba k porozumeniu Krista. Nechceme vnucovať Krista podľa mena. Chápeme, keď sme antroposofmi, že mená sú úplne vedľajšie, že ide o bytosť.

Kristov podnet môže pôsobiť len natoľko, nakoľko ho človek prijal v živote medzi narodením a smrťou. Zdokonalenie tohto prijatého impulzu si musí človek vydobyť, až sa opäť vráti na Zem. A len ďalšími pozemskými životmi sa môže človek naučiť poznať, čo v Kristovom impulze žije. Človek by mu nikdy nemohol porozumieť, ak by žil na Zemi len raz. Práve Zem je miestom pre porozumenie a pre prežitie mystéria na Golgote.