Matúšov - šalamúnsky Ježiš

Telo fyzické a éterické pripravené u osobnosti Ježiša, o ktorej hovorí Matúš a telo astrálne a ja u osobnosti, ktorú poznáme u Lukáša ako Ježiša nátanského.

Vývoj tela fyzického a éterického sa mal zakončiť v osobitnom tele fyzickom a éterickom, ktoré bolo pripravené generáciami počnúc Abrahámom - a Zoroaster ho mal prežiť v novej inkarnácii. Ale potom, keď došiel na koniec vývoja svojho éterického tela, nestačilo mu už to, čo bolo pre neho pripravené, a musel teraz pristúpiť k vývoju tela astrálneho. Zoroastrova individualita sa vyvíjala za chlapčenských rokov vo fyzickom a éterickom tele Ježiša evanjelia Matúšovho až do dvanásteho roku. Do dvanásteho roku dosiahol všetkého, čo mohlo byť dosiahnuté v primerane pripravenom fyzickom a éterickom tele šalamúnskej línie. A vtedy opustila Zoroastrova individualita toto fyzické a éterické telo, o ktorom je reč v Matúšovom evanjeliu, a prešla do Ježiša Lukášovho evanjelia. Zoroaster si osvojil všetky schopnosti, ktoré možno nadobudnúť používaním nástrojov fyzického a éterického tela. Musel si vyhľadať pokrvnú líniu šalamúnskej schopnosti a v nej pripravenú telesnosť, pretože tam boli mocné sily, vypestované k najvyššej dokonalosti. Z tejto telesnosti si vzal, čo potreboval, a to spojil teraz s obsahom vnútornosti, ktorá tryskala z postavy Ježiša Lukášovho evanjelia, majúc svoj pôvod v čase, keď človek ešte nebol v pozemskej inkarnácii. Obe tieto podstaty sa teraz spojili v jedno. Môže sa veľmi ľahko stať, že osobnosť opustená svojou individualitou a majúca len tri telá - fyzické, éterické a astrálne - (pretože tie pri tom zostávajú pohromade), môže ešte žiť určitú dobu ďalej. Čo však zostalo zo šalamúnskeho Ježiša, to chradlo a skoro potom zomrelo. Matúšov Ježiš zomrel pomerne skoro po svojom dvanástom roku. Nie je tu teda spočiatku jeden chlapec Ježiš, ale dvaja, ale potom sa stávajú títo dvaja jedným.

Máme tu teda dve dvojice rodičov, ktorí sa obaja volajú Jozef a Mária. Tak sa vtedy nazývalo veľa ľudí. A máme dvoch chlapcov Ježišov. O jednom Ježišovi šalamúnskej línie domu Dávidovho, podáva nám správu rodokmeň evanjelia Matúša. Druhý chlapec, Ježiš nátanskej línie, je synom celkom inej dvojice rodičov, a o ňom podáva správu Lukáš. Obaja títo chlapci vyrastajú vedľa seba až do svojho dvanásteho roku.

S tým sa môžeme vysporiadať vtedy, keď sa ešte trochu podrobnejšie zameriame na udalosti, ktoré sa nám podávajú nezávisle na evanjeliach čítaním v kronike akaša, ktorá nám oznamuje, že v čase približne stanovenej v Biblii, sa narodil Ježiš, že v tele Ježiša prebývala individualita, ktorá už prežila v predchádzajúcich inkarnáciach vysoké stupne zasvätenia, ktorá si vydobyla veľký vhľad do duchovného sveta. Kronika akaša, podávajúca skutočné dejiny, nám hovorí, že ten, ktorý sa zjavil v tomto Ježišovi, prežil vo svojich predchádzajúcich vteleniach v najrôznejších končinách najrozmanitejšie zasvätenia a táto kronika nás tak vedie naspäť až tam, kedy tento neskorší nositeľ mena Ježiš dosiahol v perzskom svete vysokého, dôležitého stupňa zasvätenia. Do tela práve tejto individuality, ktorá prešla takými inkarnáciami, vstúpil Kristus.

Čo to znamená, že Kristus vstúpil do tiel tejto individuality? To, že Kristus používal týchto troch tiel Ježiša k svojmu pôsobeniu, používal jeho telo astrálne, éterické a fyzické. Tridsať rokov žil Ježiš ako ja v tomto astrálnom tele a oznámil tomuto telu všetko, čo v sebe prežíval a prijal do seba v predchádzajúcich vteleniach. V akom zmysle muselo potom toto astrálne telo formovať svoje myšlienky? Muselo sa formovať tak, že sa prispôsobilo individualite, ktorá v ňom po tridsať rokov prebývala. Keď Zoroaster v starej Perzii pozeral nahor k Slnku a hovoril o Ahura Mazdaovi, vtlačilo sa to do astrálneho tela. A do tohto astrálneho tela vstúpil Kristus. Nebolo teda úplne prirodzené, že Kristus - keď potreboval myšlienkové obrazy, keď potreboval výrazy pre cítenie - že sa mohol odievať len do toho, čo mu poskytovalo telo astrálne, či už to boli myšlienky a city akékoľvek? Myšlienky a pocity Kristove boli zafarbené myšlienkovými a pocitovými obrazmi, ktoré boli v tele Ježiša.

Matúš zameriava zrak na narodenie šalamúnskeho Ježiša a sleduje, ako sa pripravujú sily fyzického a éterického tela, ako potom Zoroaster tieto schránky odkladá, prenáša do Ježiša Lukáša to, čo si vydobyl vo fyzickom a éterickom tele šalamúnskeho Ježiša. Sleduje hlavne osudy výsledných vlastností, ktoré prešli zo šalamúnskeho Ježiša do Ježiša nátanského. Upiera pohľad menej na základný ráz astrálneho tela a nositeľa ja Lukášovho Ježiša, ale hlavne na to, čo na neho prešlo z jeho Ježiša. Pisateľ Lukášovho evanjelia má na pamäti, pre neho je dôležité: astrálne telo a nositeľ ja, čo teda neprežívá táto bytosť ako vonkajšia fyzická osobnosť, ale ako telo astrálne, ktoré je nositeľom pocitov a vnemov i tvorivých schopností. Z astrálneho tela prúdi aj všetok súcit, všetko milosrdenstvo. A Kristus mohol byť milosrdnou bytosťou práve preto, že mal astrálne telo nátanského Ježiša. Preto Lukáš obracia od začiatku svoj zrak na všetko milosrdenstvo, na všetko, čo môže Kristus vykonať, pretože nosí v sebe toto astrálne telo.

A Ján pozerá sa na to najvyššie, čo môže byť činné na Zemi, vnútro slnečného Ducha - je rozsievané Ježišom medzi ľuďmi. Jemu tiež nejde hlavne o fyzický život, ale upiera svoj zrak na to najvyššie, na čistý slnečný Logos, a fyzický Ježiš mu je len prostriedkom, aby sledoval, ako sa chová slnečný Logos v ľudstve. Matúš sústredil svoju hlavnú pozornosť u Krista na telo fyzické, na ktoré obracal svoju hlavnú pozornosť už od začiatku. Ale hmotné fyzické telo už tu neexistovalo, pretože bolo v dvanástom roku opustené. Jeho božské sily prešli však do druhého fyzického tela, do tela Ježiša nátanského. Preto bolo toto fyzické telo Ježiša Nazaretského tak dokonalé, že prenikol svoje telo silami, prevzatými z tela šalamúnskeho Ježiša.

Jednou z inkarnácií Zoroastera bol Matúšov Ježiš. Potom máme Ježiša pôvodom z rodičov Jozefa a Márie zo šalamúnskej línie. Keď sa táto dvojica rodičov vrátila z Egypta a presťahovala do Nazaretu, narodilo sa im ešte veľa detí, ktoré nájdete uvedené v Markovom evanjeliu: Šimon, Juda, Jozef, Jakub, a ešte dve sestry (Marek. 6, 3). Obaja malí Ježišovia potom vyrastajú. Dieťa, ktoré v sebe chová individualitu Zoroastera, vyvíja postupne, v neobyčajne rýchlom dozrievaní, sily, ktoré muselo nevyhnutne vyvinúť, keď v tomto tele pôsobí tak mocná individualita. Individualita pôsobiaca v tele druhého Ježiša je iného druhu. Vieme už, že to najdôležitejšie je u nej Buddhova nirmánakája. To je niečo, čo spočíva na tomto dieťati. Preto tiež čítame po návrate rodičov z Jeruzalema, že dieťa bolo plné múdrosti - jeho éterickým telom sa rozlievala múdrosť - a že na ňom spočívala milosť Božia (Lukáš 2, 40). Ale vyrastalo tak, že rozvíjalo mimoriadne pomaly tie obyčajné ľudské vlastnosti, ktoré majú vzťah k chápaniu a poznávaniu vo vonkajšom svete. Človek obvyklého založenia by bol práve tohto Ježiša označil za pomerne zaostalé dieťa, ak by však prizeral len k silám, ktorými spoznávame a chápeme vonkajší svet. Zato sa v tomto dieťati rozvíjalo práve to, čo sa na neho rinulo zhora z Buddhovej nirmánakáji, ktoré ho pohlcovalo: vyvíja hlboké vnútorné prežívanie, ktorého vrelá vnútornosť sa nedala porovnať s ničím na svete. V tomto chlapcovi sa vyvíjala citová hĺbka, ktorá pôsobila neobyčajne podmanivo na celé jeho okolie.

Bytosť, ktorá žila až asi do dvanásteho roku života v šalamúnskom Ježišovi, je individualita Zoroastrova, jeho duch, ktorý mal za rodičov otca a matku zo šalamúnskej línie. Ale otec mu onedlho zomrel, takže z otcovej strany chlapec osirel. Okrem neho boli v tejto rodine ešte jeho bratia a sestry. Zoroaster zostáva v tejto rodine tak dlho, kým prebýva v tele šalamúnskeho Ježiša. Túto rodinu potom v dvanástich rokoch opúšťa, vzdáva sa matky, bratov a sestier, aby prešiel do tela nátanského Ježiša. Tam mu zomrie i nátanská matka, tam mu neskôr zomrie nátanský otec. A v čase, kedy mal začať pôsobiť vo svete, bol človekom, ktorý sa rozžehnal so všetkým, čo by mohlo mať niečo spoločného s pokrvnými zväzkami. Nebol iba úplnou sirotou, nemusel iba opustiť bratov a sestry, ale musel sa aj ako individualita Zoroastrova zriecť toho, aby mal kedy potomkov, aby si založil rodinu. Lebo bytosť Zoroastrova neopustila len otca a matku, bratov a sestry, ale aj vlastné telo, vstúpila do iného tela, do tela nátanského Ježiša.

Táto bytosť tak mohla vykonať prípravnú prácu pre bytosť ešte vyššiu, ktorá sa potom v tele nátanského Ježiša mohla pripraviť na svoje veľké poslanie: zvestovať všeobecnú lásku človeka k človeku. Aby niekto mohol raz zvestovať všeobecnú lásku k ľuďom, musel byť raz vtelený do ľudskej podoby, v ktorej mohol skúsiť, čo to je byť opustený všetkým, čo sa môže zakladať na pokrvných zväzkoch. Nátanský Ježiš vyvíjal sa Zoroastrovým ja v sebe. A vyvíjal sa týmto spôsobom tak dlho, až sa mu priblížil tridsiaty rok. Keď u neho nadišiel tridsiaty rok, Zoroastrovo ja ukončilo svoju úlohu v duši nátanského Ježiša, vypestovalo na najvyšší stupeň jeho schopnosti. Jeho úloha sa teraz skončila a Zoroastrovo ja opustilo jedného dňa telo nátanského Ježiša. Zoroastrovo ja žilo až do dvanásteho roku v tele šalamúnskeho Ježiša. Tento chlapec by sa potom už nebol mohol pozemsky ďalej vyvíjať. Pretože ho opustilo Zoroastrovo ja, ktoré v ňom predtým prebývalo, musel sa zastaviť na svojom vtedajšom stupni. Pravda je, že dospel až k vysokej a zriedkavej zrelosti, pretože v ňom žilo tak vysoké ja. Keby bol niekto toto dieťa zo šalamúnskej línie pozoroval zvonku, bol by zistil, že to bolo dieťa v najvyššej miere predčasne vyspelé. Ale od okamihu, keď ho opustilo Zoroastrovo ja, sa zastavilo vo vývoji, nemohlo už ďalej.

A keď sa priblížila chvíľa, keď matka nátanského Ježiša pomerne skoro zomrela, keď odišla so svojimi duchovnými článkami do duchovného sveta, vzala so sebou aj všetko to, čo v šalamúnskom Ježišovi, v tvorivých silách jeho bytosti, malo hodnotu pre večnosť. Toto dieťa aj zomrelo, teda približne v rovnakej dobe, keď zomrela matka nátanského Ježiša. Éterická schránka, ktorá vtedy opustila telo šalamúnskeho Ježiša, mala veľkú hodnotu. Bolo vypestované, sformované silami Zoroastrovho ja. Éterické telo opúšťa pri smrti telo fyzické, v normálnom ľudskom živote sa potom odkladá všetko, čo nie je použiteľné pre večnosť, a človek si zo svojho éterického tela berie so sebou len akýsi výťažok (extrakt). U šalamúnskeho Ježiša bolo možné z éterického tela použiť pre večnosť najväčšie množstvo, matka nátanského Ježiša vzala so sebou do duchovného sveta celé éterické telo šalamúnskeho dieťaťa. Telo éterické je však tým článkom, ktorý formuje a stavia fyzické telo človeka. Asi si bez ťažkostí predstavíme, že medzi týmto éterickým telom a Zoroastrovým ja, existovala hlboká príbuznosť, pretože to ja s ním bolo až do dvanásteho roku zjednotené. A keď potom toto ja opustilo telo nátanského Ježiša, začala sa uplatňovať príťažlivosť medzi Zoroastrovým ja a éterickým telom pochádzajúcim zo šalamúnskeho Ježiša. Tie sa opäť stretli a postavili si potom nové fyzické telo. Zoroastrovo ja, ktoré oživovalo telo nátanského Ježiša od dvanásteho do tridsiateho roku, bolo teraz mimo telo Ježišovo. Iná bytosť teraz prenikla do tohto tela - Kristus.