4. Grécko - rímska kultúrna epocha

Jej trvanie - 747 pr. Kr - 1 413 po Kr.
Štvrtá poatlantská epocha vykvitla v krajoch južnej Európy a západnej Ázie. Boli tu ľudia, ktorí mali v sebe ako prirodzenú vlohu zbytky starého jasnozrenia, a ľudia, ktorí ho mohli dosiahnuť pomerne ľahko školením. Na zvláštnych miestach boli nielen uchovávané podania starých zasvätencov, ale sa na nich objavovali i ich dôstojní nástupcovia, vzdelávajúci žiakov, ktorí boli schopní sa pozdvihnúť k vysokým stupňom duchovného zrenia. Pritom niesli v sebe tieto národy pud vytvárať v zmyslovom svete oblasť, v ktorej sa duchovno vyjadruje dokonale vo fyzične. Jeho dôsledkom je medziiným i grécke umenie. Stačí pohliadnuť duchovným okom na grécky chrám, a poznáme, ako je v ňom zmyslová hmotnosť spracovaná človekom tak, že sa každým článkom javí ako výraz ducha. Grécky chrám je domom ducha. V jeho formách vnímame to, čo inak poznáva iba duchovné oko nadzmyslovo vidiaceho človeka.

Múdrosť zasvätencov prúdila tajomnými cestami do básnikov, umelcov a mysliteľov. Vo svetonázorových sústavách gréckych filosofov sa stretávame s tajomstvami zasvätencov v podobe pojmov a ideí. Boli zakladané zasväcovacie miesta, v ktorých opäť ožívali staré múdrosti v novej forme. To sú mystériá staroveku. Významné zasväcovacie miesta v gréckom svete vznikli v orfických a eleusínskych mystériách. V Pytagorovej škole múdrosti ešte doznievali veľké učenia pradávnej múdrosti. Na svojich cestách bol Pytagoras zasvätený do tajomstiev najrôznejších mystérií.

Vrcholu zakalenia duchovného sveta pre duše, ktoré prechádzali do netelesného stavu bolo dosiahnuté v grécko-rímskej epoche. V pozemskom živote privádzali k rozkvetu starostlivosť o pozemské bytie. A tým sa odsúdili k tieňovému pobytu po smrti. Preto pociťoval grék život po smrti ako niečo tieňovitého, čo vyjadrovali i slová hrdinu tej doby, obráteného k zmyslovému životu, keď hovorí: "Lepšie je byť žobrákom na Zemi, než kráľom v ríši tieňov."

Vidíme, ako poslanie človeka v poatlantskej dobe, spočívajúce v dobývaní fyzického sveta, nutne muselo viesť k odcudzeniu od sveta duchovného.

V tejto epoche sa ľudská duša oslobodila v určitom zmysle od vesmíru, oslobodila sa vo svojom poznaní, vo svojej viere, v uznaní síl, v nej pôsobiacich. To môžeme obzvlášť vidieť, keď pozorujeme Gréka: zdravý človek, ako sa rozvíjal vo svojej duši, cítil sa však tiež, tak ako tu stál na Zemi vo vzťahu so svojou prirodzenou telesnou bytosťou. To je to, čo cítila grécka duša a pociťovala v druhom. Grék žil uplne inak vo vzťahu k duchovne-duševnému. Obzvlášť to tak bolo u gréckeho umelca. Pre Gréka bolo nemožné pomyslenie, že by sochár, ktorý znázorňoval ľudskú postavu v pravom zmysle, mohol mať pred sebou to, čo dnes nazývame modelom, že by vytváral ľudskú postavu podľa modelu. Vzťah dnešného umelca k jeho modelu by bol v Grécku nemysliteľný. Grék totiž vedel: V mojom celom tele žije moje duchovno-duševno. Cítil, ako sily tohto duchovna-duševna vplývajú do utvárania rúk, do tvorenia svalov, do tvorenia celej ľudskej postavy. A vedel potom, že ako do ľudskej postavy vplývali, tak ich musel vo svojich sochárskych dielach vyjadriť. Dokázal tvoriť podľa vnútorného poznania telesnej prirodzenosti, čo sám mohol pociťovať vo vonkajšej hmotnosti. Čo tak prežíval, to vlieval do svojich postáv. Pohľad na vonkajšie formy nebolo pre neho to podstatné, ale pocit postavenia človeka do zemskej kultúry vo vlastnom telesno-duševne a napodobňovanie toho, čo bolo navonok prežité.

Tak sa aj prežívala celá osobnosť v gréckej epoche. Grék je tu v sebe uzavretá povaha, prežíva seba samého, cíti sa uzavretý. Môže to, pretože už necíti súvislosť s bohmi ako príslušník egyptsko-chaldejskej doby. Čo však prežíva bezprostredne je to, že svoju fyzickú telesnosť cíti spojenú s duchovno-duševnom. Takže takto so svojou dušou je síce už samostatnejší než človek egyptsko-chaldejskej doby, je však je ešte spojený s celou prírodou, pretože mu toto spojenie dalo jeho fyzično, jeho telo. Duša grécko-rímskej doby je už uvoľnenejšia od všeobecného univerza ako v predchádzajúcom období, cíti sa však ešte spojená so všetkým, čo je okolo v prírodných ríšach. Duša sa totiž cítila spojená s tým, čo je extraktom týchto prírodných ríší, s fyzickým telesnom. Tento pocit je to, čo musíme uznávať ako charakteristické pre toto grécko-rímské obdobie.