Človek

Duša vedomá

Existuje jediné meno, ktoré sa vo svojej podstate odlišuje od všetkých ostatných mien. A to je je meno "ja". Každé iné meno môže dať príslušnej veci alebo bytosti každý človek. Ja ako označenie bytosti má zmysel len vtedy, keď si toto označenie dá táto bytosť sama. Meno "ja" nemôže nikdy doľahnúť k sluchu človeka ako jeho označenie zvonku, použiť ho môže len bytosť sama pre seba. Ja som ja len pre seba, pre každého iného som ty a každý iný je pre mňa ty. Vlastná bytosť "ja" je na všetkom vonkajšom nezávislá, preto tiež nemôže na neho nikto volať týmto menom zvonka. Nič vonkajšieho nemá prístup k tejto časti duše. Tu je skrytá svätyňa duše. Prístup môže získať len taká bytosť, s ktorou je duša rovnakého druhu. "Boh, ktorý prebýva v človeku, hovorí, keď sa duša poznáva ako ja." Duša vedomá spočíva v nevedomom prepracovaní fyzického tela. Na tomto nevedomom prepracovaní fyzického tela, na duši vedomej, pracuje človek dnes ešte stále. A v dobe, ktorá teraz nastane, vstúpia do duše vedomej a tým do toho, čo nazývame ľudským ja - duchovné bytosti, ktoré sa nazývajú Asurovia.

Ako duša cítiaca a rozumová žijú vo vonkajšom svete, tak sa norí tretí článok duše - duša vedomá - do božskej podstaty, keď dospeje k vnímaniu svojej vlastnej bytosti. Tým sa nehovorí, že ja je Bohom, ale len že je s božstvom rovnakej podstaty. Tvrdí snáď niekto, že kvapka vzatá z mora je morom, keď hovorí, že kvapka je tej istej podstaty ako more? Ako sa má kvapka k moru, tak sa má ja k božstvu. Človek môže nájsť v sebe niečo božského, pretože z božstva je vzatá jeho najvlastnejšia bytosť. Dušou vedomou dosahuje vnútorného vedenia o sebe samom, ako astrálnym telom dospieva k vedeniu o vonkajšom svete. Duševno pozostáva z troch článkov: duše cítiacej, rozumovej a vedomej, ako telesnosť pozostáva tiež z troch článkov - fyzického, éterického a astrálneho tela.

Až v duši vedomej sa odhaľuje pravá podoba ja. Lebo pokiaľ sa duša odovzdáva v pocite i v rozume niečomu inému, uchopuje ako duša vedomá svoju vlastnú bytosť. Preto tiež môže byť toto ja vnímané dušou vedomou len určitou duševnou činnosťou. Predstavy o vonkajších predmetoch sa utvárajú tak, ako sa vynárajú a vzďaľujú, a tieto predstavy pracujú v rozume ďalej svojou vlastnou silou. Keď má však ja vnímať samo seba, potom sa nemôže len oddávať, musí vyniesť svoju bytosť z vlastných hlbín vnútornej činnosti, aby malo o nej vedomie. Vnútorná činnosť ja začína vnímaním ja - sebauvedomovaním. To, čo ako kvapka vniká do duše vedomej, nazývame duchom. Duša vedomá je spojená s duchom. Z ja vychádza práca na duši. Možno zušľachtiť a preduchovniť svoju dušu zo svojho ja, keď sa stane pánom duševného života - nad myšlienkami, pocitmi. Potom už v duši nevznikne žiadna žiadosť, slasť, bez toho, aby ja bolo tou silou, ktorá im umožňuje prístup. Touto prácou sa vyvíjajú vyššie články ľudskej bytosti.

Keď dá človek ožiť pravde a dobru, pozdvihuje sa nad dušu cítiacu. Pôsobí do nej večný duch. Pokiaľ duša žije v tomto svetle, má podiel na niečom, čo je večné. Pravda a dobro, ktoré duša v sebe chová, sú v nej niečím nesmrteľným. Duša rozumová je ešte zapletená do pocitov, afektov, pudov. Človek spočiatku za pravdu pokladá to, čomu dáva prednosť vo svojich citoch atď. Ale až pravda, ktorá sa oslobodila od akejkoľvek príchute takýchto citových sympatií a antipatií atď., je niečím čo trvá. Pravda je pravdivá, aj keď sa proti nej búria všetky osobné pocity. Tú časť duše, v ktorej žije táto pravda, nazývame dušou vedomou.