Be réšít bará Elohím eth haššamajim ve eth haárez - Na počiatku stvorili Elohim nebo a zem. Prvé slová Genesis, ktoré nepopisujú niečo zmyslového, niečo, čo by mohli vidieť ľudské oči vo vonkajšom fyzickom svete. Výraz Elohim sa väčšinou prekladá ako Boh, Hospodin. V skutočnosti však ide o množné číslo od Eloah, - množstvo duchovných bytostí - hierarchie, o ktorých hovorí duchovná veda. Be réšít je počiatkom tejto Zeme - teda 4. stupňa vývoja. Slovo bára znamená tvorivé premietanie - všetko, čo sa odohráva v 6. dňoch stvorenia je opakovaním predchádzajúcich stavov -

starého Saturnu (temnota),
starého Slnka (buď svetlo),
starého Mesiaca (rozdeľovanie vôd, rastliny a zvieratá sú tvorené podľa druhu - ešte vo svojej éterickej, nadzmyslovej podobe).

Až 6. dňa vznikajú vyššie zvieratá, viazané na pevnú Zem, a ako dovŕšenie všetkého človek - bytosť k obrazu božiemu, najskôr ako muž a žena s ešte nerozdeleným pohlavím a zmyslovo nevnímateľný. K rozdeleniu oboch princípov dochádza v 2. kap. Genesis v stave spánku, čiže pri zostupe do pozemského vedomia, ktoré je zatemňovaním pôvodného božského vedomia. Adamovo rebro je obrazom toho, čo má človek vo svojom vnútri a nedá sa ešte hovoriť o kostre a čo sa teraz z neho odlučuje. O čom vypovedajú prvé slová - Na počiatku? Vykreslite pred svojím duševným pohľadom najskôr stav saturnský, slnečný a mesačný. Moment, kedy sa zo spoločných planetárnych pomerov oddeľuje Slnko a svoje sily vysiela naďalej na našu zemskú časť zvonku, je časovým úsekom, kedy začína Genesis. Moment oddelenia Slnka od Zeme. Elohimovia si dali za cieľ vytvoriť človeka. Keď sa von šírila duchovnosť svetla, zvuku, slova, tvorivej reči opäť žiarila dovnútra, pôsobila ako zo Slnka sa vyslovujúce svetlo, za ktorým stojí kozmická reč. To je podstatou toho, čo je obsiahnuté v slovách" Buď svetlo! Zmyslové oči by nemohli vnímať šesťdenné stvorenie. Lebo deje tu popisované prebiehajú v elementárnom bytí. K ich pozorovaniu by bol nutný určitý stupeň jasnozrivosti. Popisuje sa tu zrod zmyslového sveta z nadzmyslového.

V prvom období zemského vývoja sa nedalo rozlišovať medzi živlom vodným, plynným a tepelným. To všetko pôsobilo dohromady. Prvé čo nastalo, bolo to, že do tohto neusporiadaného prelínania más vstúpilo svetlo. Potom sa z duševno-duchovnej činnosti Elohimov, ktorú možno označiť ako vesmírne premýšľanie, vyvinula činnosť, ktorá v neusporiadanej zmesi živlov odlúčila od seba najprv dávny plynný živel od dávneho vodného živlu. Tento moment nasledoval po vzniku svetla. Elohimovia odlúčili od seba to, čo už predtým bolo plynné, od toho, čo bolo skôr tekuté. Takže sa zase dalo rozoznávať to, čo bolo v stave plynnom, od toho, čo v skoršom zmysle bolo v stave tekutom. V substancii, ktorá bola neusporiadaným vzájomným spojením všetkých troch elementárnych stavov, nastalo teraz rozdelenie. Ukázala sa jedna zložka s charakterom vzduchu, s charakterom šírenia sa do všetkých strán, a druhá s charakterom súdržnosti, sťahovanie sa do seba. To je živel vodný. Avšak v čase, o ktorom hovoríme, neboli tieto dva stavy ešte také, aby sme ich mohli porovnávať s tým, čo označujeme dnes ako vzduch a vodu (živel plynný a vodný). Voda bola niečím podstatne hustejším. Vzdušný živel pripomínal pary, majúce snahu ako oblaky vystupovať nahor, aby opäť v podobe dažďa padali dole. Teda jeden živel ako vystupujúci nahor, druhý ako zostupujúci nadol. Vodný živel máme v oboch faktoroch. Lenže voda má raz tendenciu premeniť sa v paru a v podobe oblakov vystupovať nahor, zatiaľ čo druhýkrát má tendenciu vylievať sa dole, zrážať sa dole na zemský povrch. To je však len prirovnanie, pretože to, čo tu popisuje, sa odohravalo v elementárnej oblasti. Môžeme povedať, že v druhom vývojovom momente odlúčili Elohimovia vzdušný živel od živlu vodného.

A v treťom vývojovom momente rozdeľujú potom vo vodnom živle to, čo dnes poznáme ako vodu, a ďalej niečo, čo tu predtým ešte neexistovalo, nové zhustenie: živel (stav) pevný, tuhý. Až teraz začína existovať to, čo je pevné. Za stavu starého Mesiaca tu ešte pevný pozemský živel neexistoval. Až teraz sa vylučuje z vodného živlu. Pevná zemská substancia vytvára sama zo seba opakovanie vývoja rastlinstva. Hovorí sa o tom podivuhodným spôsobom, že rastlinstvo klíči zo zeme, keď Elohimovia už oddelili zem od vodstva. Klíčenie, vyrastanie vegetácie počas tzv. tretieho dňa stvorenia je v pevnom živle opakovaním toho, čo existovalo už za stavu starého Slnka, je to ako kozmická spomienka. V kozmickom premýšľaní Elohimov sa vynorilo to, čo tu bolo už za starého Slnka - avšak v plynnom stave, ale teraz sa to vynorilo ako rastlinstvo v stave pevnom. Všetko sa opakuje v inej forme. Ale stále je to ešte v takom stave, že to nie je v tej individuálnej podobe, ako na našej dnešnej Zemi. Za starého slnečného stavu ešte neexistovali rôzne individuálne rastlinné formy, ktoré dnes môžeme vnímať vonku vo zmyslovom svete. Individualizované formy rastlín za starého stavu mesačného neexistovali a neexistujú tu ani teraz v stave pozemskom, keď sa vývoj rastlinstva opakuje v zemskom živle. Čo tu existovalo, to boli skupinové duše rastlín, to dnes označujeme ako rastlinné druhy, čo pre nadzmyslové vedomie nie je ničím abstraktným, ale niečím, čo je prítomné v duchovnom svete.

Je nápadné, ako málo si vedia rady vykladači Biblie s označením, ktoré sa v našej reči prekladá slovami: "Zem vydala všelijaké byliny podľa svojho druhu". Malo by sa povedať "ako druhy". Bolo to prítomné v podobe skupinových duší, ako druhy. Zvieracie formy vystúpili až za stavu starého Mesiaca, keď nastala dvojnost, keď slnečné bytosti svietili (slnečná podstata pôsobila) do starého Mesiaca zvonku. Opakovanie tohto deja rozdelenia Mesiaca muselo nastať len keď vývoj mohol postúpiť od rastlinstva k zvieractvu. Preto sa po treťom dni stvorenia poukazuje na to, ako v pozemskom okolí začínajú pôsobiť vonkajšie sily Slnka, Mesiaca a hviezd, akým spôsobom začína pôsobiť to, čo žiari do vnútra zvonku, čo sem vysiela svoje sily zvonku. Čo sa stalo tým, že Zem bola ožarovaná zvonka? Mohli sa opakovať procesy, ktoré tu existovali už za stavu starého Mesiaca, lenže v premenenej forme. Za stavu starého Mesiaca sa vytváralo to, čo mohlo vzniknúť ako zvieracie formy vo vzdušnom a vodnom živle. Čo mohlo žiť len vo vzduchu a vo vode - vyvinulo sa ako zvieractvo. Podivuhodne vecným spôsobom sa nám preto v Genesis hovorí o tzv. piatom dni stvorenia, že vo vzduchu a vo vode nastalo hemženie. To je opakovanie starej doby mesačnej, ale na vyššom stupni, Až v tom, čo nasledovalo po piatom dni stvorenia mohlo nastať niečo nové. Lebo čo sa muselo opakovať, to sa už opakovalo. Pozemskosť, ktorá sa javila ako nový živel, mohla byť už osídlená podstatou zvieracou a všetkým ostatným, čo vznikalo ako nové stvorenie. Tak vidíme s vecnosťou rozprávať, ako vystupuje v šiestom dni stvorenia to, čo je vo svojom bytí takmer viazané k pozemskému stavu ako nový živel. Zvieractvo, ktoré povstalo šiesteho dňa stvorenia, je viazané k pozemskosti. Vystupuje tu ako nový živel. Až po piatom dni stvorenia máme pred sebou opakovanie predchádzajúceho vývoja na vyššom stupni, v novej podobe, ale šiestym dňom stvorenia nastupuje to, čo je pre Zem podstatné. Až teraz pristupuje to, čo je umožnené pozemskými podmienkami. Až v pozemských podmienkach mohlo nastúpiť aj to, čo je základom bytosti človeka. Všetko, čo človek prekonal za stavu starého Saturnu, Slnka a Mesiaca, bolo prípravnými stupňami pre vlastný vznik človeka.

Opakovanie starého Saturnu je popísané slovami: "Duch Elohimov spočíval nad vodami", tieto slová znamenajú, že duchovnosť a duševnosť Elohimov sa šírila, a že tepelný živel prestupuje tým, čo vtedy existovalo z elementárneho bytia. Opakovaním starého slnečného stavu v zemskom vývoji je zrodenie svetla. Vyjadruje sa to mocnými slovami: "I povedali Elohimovia: Buď svetlo. A bolo svetlo". Po zásahu svetelného éteru nasleduje zvukový éter v treťom opakovaní mesačného stavu, čo je popísané v druhom dni. Po ňom zasahuje životný éter v treťom dni -nech vydá zem ovocie atď. podľa druhu.

Kristus zniesol do našej Zeme duchovné sily lásky, ktorá je dnes vo svojom pôsobení ešte len na začiatku. Kristus je tá istá bytosť, o ktorej sa v Starom zákone hovorí: "A duch Boží sa vznášal nad vodami."