Ďalšie témy

Antroposofia - Duchovná veda - Antropozofia
Anthroposofia - Anthropozofia

Ak niekto hovorí z hľadiska duchovnej vedy o minulých dejoch, tak nevychádza z nejakého spisu. Tak sa v duchovnej vede nepostupuje. Tu sa úplne nezávisle na akýchkoľvek dokumentoch báda o tom, čo sa udialo počas vývoja ľudstva v akašickej kronike. A až potom, keď duchovný bádateľ príslušné veci preskúmal a vie ich charakterizovať, pristupuje k príslušným dokumentom a pozoruje, či sa nachádza aj v týchto dokumentoch to, čo on úplne nezávisle na nich vybádal. Tak všetko to, čo duchovná veda hovorí napr. o Biblii, evanjeliach, sú výsledky nezávislého duchovného bádania na Biblii. Všetko, čo sa deje vo zmyslovo-fyzickom svete, to má svoj náprotivok vo svete duchovnom. Keď sa tu pohybuje ruka, tu neexistuje len to, čo možno zvonka vidieť ako pohyb ruky, ale za týmto zrakovým obrazom (pohybom) ruky je napr. moja myšlienka a podnet vôle k tomuto pohybu ruky. Zatiaľ čo zmyslový vnem pohybu ruky pominie - zostáva jeho duchovný náprotivok zapísaný v duchovnom svete a navždy zanecháva stopu. Ak máme otvorený duchovný zrak, môžeme pozorovať zanechané duchovné stopy všetkých vecí, ktoré sa vo svete udiali. Nič sa na svete nemôže stať, bez toho aby to nezanechalo také stopy. Keď duchovný bádateľ opisuje udalosti v Palestíne, potom neopisuje to, čo sa píše v Biblii, ale opisuje to, čo dokáže vyčítať v kronike akaša. A až potom dodatočne zisťuje, či sa nachádza to, čo rozlúštil v kronike akaša, aj v pôvodnej zvesti, v tomto prípade - v evanjeliach. Duchovný bádateľ zaujíma k písomným dokumentom úplne nezávislé stanovisko. Tým bude aj samostatne súdiť o tom, čo tieto dokumenty obsahujú. Ak súhlasí potom písomná pamiatka s tým, čo bolo možné nájsť v akaša kronike, potom nám z toho vyplýva jednak to, že tieto písomné pamiatky sú pravé, a tiež to, že ich musel napísať niekto, kto tiež mohol nazerať do akašickej kroniky.

Predstavme si pec a pred ňou niekoho, kto jej povie: Si stvorená k vyhrievaniu, tak učiň v izbe teplo! Učiní to? Pec neurobí nič. Ak prinesieme drevo a uhlie a zakúrime, pec splní svoje poslanie. Tak je tomu aj s duchovno - vedeckými pravdami. Tie sú kurivom pre ľudskú dušu. Po tisícročia sa ľuďom káže morálka a hovorí sa im, aby boli dobrí. Ale robia to? Nevyzerá to navzdory kresťanským náukám cirkvi dosť biedne? Kostol nekáže praktickú morálku, ale morálku pece. V dnešnej dobe už nie je veľa ľudí, ktorým stačí dohovoriť. Duchovná veda sa stala nutnosťou, aby zabezpečila kurivo, lebo práve antroposofické pravdy z duchovných svetov pôsobia povzbudivo na duchovný vývoj jednotlivca a to nielen vo vzťahu k morálke, ale i k duchovnému zreniu. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že človek by mal byť len dobrý a ušľachtilý a nemá dbať o vyššie pravdy o človeku, svete. Tým odmietajú kurivo, ktoré v duši prebúdza určité záchvevy, ktoré by sa jej iným spôsobom alebo samo od seba nedostalo. Antroposofické náuky sa neudeľujú len preto, aby sa pochopili rozumom, ale aby sa uchopili srdcom. Tým sa v človeku dostane sily vedieť, prečo je tu dnes antroposofia. Je tu preto, aby sa vyhovelo veľkému požiadavku vo vývoji ľudsta. A kto to vie, tiež nájde silu zvíťaziť nad prekážkami, nech prídu akékoľvek. Pôjde ďalej svojou cestou s vedomím, že čo sa má stať antroposofiou k ďalšiemu vývoju ľudstva, sa stať musí.

K čomu všetko to študovanie? Preto, aby sa vyvíjala naša duša! Vyvíjať sa a pracovať na sebe môžeme lepšie a rýchlejšie, ak vieme odpovede na otázky kto je človek, v akom spojení je s kozmom atď. Zasvätenci prijali tieto pravdy od vyšších bytostí, ktoré už vystúpili nad vývoj človeka, od Majstrov súladu a pocitu, od týchto vznešených bytostí, ktoré ovplyvňujú každý spirituálny prúd na našej Zemi a pozvoľna vždy viac a viac múdrosti nechávajú vprúdiť do sveta podľa toho, ako človek vystupuje stále vyššie vo svojom vývoji. Časom sa každý má stať zasvätencom, ale dovtedy je správne študovať tieto náuky. Má to význam pre posmrtný život v astrálnom svete, kde je taký človek na rovnakom stupni vo svojom nazeraní ako jeho učiteľ. Ten nemá nič pred nimi, lebo všetko, čo pre seba vydobyl, dal zasa svojím žiakom a viac nevidí než jeho žiaci, lebo nedával zo sebectva, aby sám sa dostal vyššie. Sebectvo nie je vo vyšších svetoch, nie je ani u skutočných zasvätencov. Niekto by mohol povedať, že počká so štúdiom do budúcej inkarnácie pretože v tejto má iné na práci a ani sa mu do toho nechce. To by pripomínalo konvalinku, ktorá by si povedala, že je príliš lenivá. aby teraz kvitla a počká až do októbra, lenže v októbri už nenájde vhodné podmienky pre svoje kvitnutie. A rovnaké to bude u človeka, keď nevyužije príležitosť, z pohodlnosti alebo z nejakých iných dôvodov, tak už v tomto živote si vytvára podmienky, ktoré mu v nasledujúcom živote zabránia v možnosti takú príležitosť vôbec prijať.

Tak ako za starovekého Ríma bol Rím hore a prví kresťania dole v katakombách a po pár storočiach bol Rím dole a dolný svet vystúpil hore, tak i duchovná veda za pár storočí vystúpi hore nad učenosť a dnešné ľudské vzťahy. Duchovnú vedu neštudujeme preto, aby sme uspokojili sami seba, ale preto, aby sme získali láskavé, žehnajúce srdce, vľúdny pohľad.

Poslaním duchovno vedeckého hnutia je vytvoriť podmienky, ktoré spôsobujú pochopenie Krista, aby sa potom mohol Kristus vidieť. Teraz v dobe, v ktorej Kristus ako éterický Kristus zasahuje do ľudstva, je jedno, či sme vo fyzickom tele alebo medzi smrťou a novým narodením., keď sme si tu získali schopnosť k videniu. Predpokladajme napr., že človek sa nemôže, pretože zomrel skôr dostať k tomu, aby videl Krista v jeho terajšom éterickom vtelení. Napriek tomu by mohol, keď si preto získal porozumenie, potom medzi smrťou a novým narodením vidieť Krista. Ten, komu je vzdialený spirituálny život a nezíska pochopenie pre Krista, bude až do budúceho života vzdialený poznaniu Krista, aby ho potom získal v budúcom živote.

Duchovná veda má za úlohu zjednotiť všetky náboženstvá. Hľadať pravdu v rôznych náboženstvách, to je úloha duchovnej vedy a ak hľadáme pravdu, jadro pravdy vo všetkých náboženstvách, tak to znamená mier. Náboženstvo nechce, ak ho jeho vyznávač naozaj uznáva vo svetle duchovnej pravdy, vnútiť druhému náboženstvu svoj lúč pravdy. Vzájomné porozumenie nastoľuje vo svete mier. Tento mier je dušou nového sveta. A k tejto duši, ktorá ako duchovná veda všetkých ľudí má držať správcovstvo uprostred všetkých kultúr po celej Zemi, k tej musí viesť antroposofia. Kresťan, ktorý sa nestal antroposofom, bude mať málo porozumenia pre to, čo buddhistu podvihuje do vyšších svetov. Ale kresťan - antroposof, musí usilovať, aby mu porozumel, pokladá to za povinnosť. U cirkevných kresťanov nachádzame určité obavy, že jeho vyznanie stráca na skvelosti, keď sú osvetlené prednosti druhých vyznaní.

Antroposofia je prípravou na všetko, čo príde v budúcnosti. Tí, ktorí hľadia vážne na vývoj ľudstva, nechcú, aby sa duševný vývoj zastavil, ale aby pokračoval. Lebo ľudia by mohli celé dielo pokaziť. Tí, ktorí chcú, aby sa vesmírne dielo podarilo, nech sa prepracujú k porozumeniu spirituálneho života, ktorý nazývame dnes antroposofiou. Tak sa stáva antroposofia povinnosťou, poznanie sa stáva niečím, čo cítime, niečím, naproti čomu máme zodpovednosť. A keď sa naučíme takto cítiť a chcieť, keď cítime za základe týchto vesmírnych tajomstiev tak, že chceme byť antroposofmi, potom cítime správne. Ale potom tiež nesmie byť pre nás antroposofia niečím, čo uspokojuje našu zvedavosť, ale má sa stať niečím, bez čoho nemôžeme žiť. Až keď sa tak stane, cítime v správnom zmysle, až potom žijeme ako živé stavebné kamene veľkéj stavby, ktorá má byť vybudovaná v dušiach ľudí. Tak je antroposofia zjavením pravých vesmírnych zjavení, ako pristupujú k človeku budúcnosti, k našim vlastným dušiam, či už sme ešte vo fyzickom tele alebo už medzi smrťou a novým životom. Lenže ak majú byť ľudia dotknutí medzi smrťou a novým životom tým, čo sa tu deje, musia si už tu na zemi vo fyzickom tele osvojiť porozumenie pre tieto udalosti. Pre tých, ktorí si teraz vo fyzickom tele osvoja porozumenie pre Krista, pre tých je jedno, či budú ešte žať, až príde chvíľa zrenia Krista, alebo ak budú potom už za bránou smrti. Ale tí, ktorí teraz odmietajú porozumenie pre Krista, ak budú v čase, keď táto udalosť nastane, už za bránou smrti, tí musia čakať až do budúceho vtelenia, pretože základ k tomu nemôže byť získaný medzi smrťou a zrodením. Keď je však základ raz položený, pokračuje, a Kristus je viditeľný aj medzi smrťou a novým narodením. Potom sa nám stáva antroposofia niečím čomu sa učíme nielen pre fyzický život, ale čo má aj cenu, keď sme fyzické telo v smrti odložili.

Duchovná veda pracuje už teraz na tom, aby sa ľudia správne spojili s vyššími svetmi, Mieri k tomu, aby sa človek vo svojich mravných impulzoch mohol uvádzať do správneho vzťahu ku Kristovi. Práve pre našu dobu je nutné, aby bol Kristus zvestovaný. Antroposofia má za úlohu zvestovať Krista v éterickej podobe.

Formy, akými sú ľudstvu zvestované duchovné pravdy sa menia. Tak ako sa učí duchovnej vede dnes, nemohlo sa učiť v grécko - rímskej dobe. Vtedy by tomu nikto nerozumel.

Kto má dnes príležitosť oddávať sa duchovnému poznaniu, zožne milosť karmy. Lebo poznanie o veciach znamená vybudovať vo svojej duši istotu, oddanosť a mier, ukľudniť svoju dušu a s dôverou a nádejou pozerať na to, čo v budúcich tisícročiach nastane vo vývoji ľudstva. Duchovná veda má pripravovať to, čo má v budúcnosti na Zemi nastať. U nej nejde o to uznávať súhrn článkov viery, ale stavať do popredia hodnotu ľudskej individuality. Vedie k sociálnemu životu, ktorý spočíva na ľudskej vzájomnosti založenej na dôvere, ktorú jedna osobnosť vkladá do druhej. Malo by sa hovoriť: "Ty si ten správny človek nie preto, lebo ideš za tou či nou zásadou, ale to, že môžeš to alebo ono vykonať a vlastnou činnosťou nerušíš kruhy iných." Nič by nebolo horšie než to, keby sa v antroposofickom živote rozmohli zlozvyky moderného utvárania siekt. Nemáme nasledovať druhého len preto, že sa s ním zhodujeme, ale máme sebe i druhému vyhradiť tiež slobodu a pohyblivosť. Antroposof sa pridržiava skutočností, voči ktorým sa nikto nemôže stať neslobodným, čím nemôže vzniknúť sekta a každá individualita zostáva slobodnou. Pre antroposofiu je dôležitá sebavýchova.

Duchovná veda má priniesť celý myšlienkový, duchovný a duševný obsah evanjelií. Ľudstvo zatiaľ neporozumelo evanjeliám viac než dieťa, ktoré neporozumie reči skôr, než sa naučí myslieť. Z hľadiska svetových dejinných súvislostí sa majú ľudia učiť chápať myšlienkový obsah evanjelií prostredníctvom duchovnej vedy. Celému hlbokému duchovnému obsahu evanjelií máme až teraz dávať na seba pôsobiť.

Tí, ktorí prejdú duchovnou vedou, prídu po 6. kultúrnom období zo všetkých rás a založia na Zemi novú kultúrnu epochu, v ktorej pojem rasy už nebude mať význam. Pre 6. kultúrnu epochu prestane mať pojem rasy zmysel.

Musíme si uvedomiť, že skutočne máme určitú úlohu, keď cítime najskôr z nevedomia duše a potom stále zreteľnejšie našu súnáležitosť s antroposofiou. Do istej miery to musíme považovať za vyznamenanie tvorivých, vedúcich duchov sveta, keď pudia naše srdcia k tomuto novému zvestovaniu. Je úlohou tohto nového zvestovania, aby sme poznávali celého človeka, aby sme si stále hlbšie všímali toho, že to, čo si človek najskôr uvedomuje, je zahalené inými článkami ľudskej prirodzenosti, ktoré však majú svoj význam pre celý ľudský život.

Duchovná veda tým, že nás oboznamuje so zákonom karmy, so zákonom opakovaných pozemských životov, dáva nám to, čo nás v duchovnom vzťahu prestupuje nádejou práve tak ako vedomie, že zajtra vyjde Slnko, vybavuje s nádejou pre fyzický život. Duchovná veda dáva nádej. Keď duchovnú vedu budú ľudia odmietať, budú ľudské telá vrásčité a nakoniec nebudú môcť nič vykonávať. Ľudstvo v budúcnosti postihne odumieranie, keď nebude oživované vedomie – a odtiaľ najskrytejšie hlbiny ľudskej bytosti až k fyzickému telu – onou silnou nádejou, ktorej sa nám dostáva vplyvom istoty vedenia, ktoré získavame zo zákona karmy a zo zákona opätovných pozemských životov. Ľudstvo už má tendenciu produkovať odumierajúce telá. Životnú silu prinesie duchovná veda, ktorá sa nebude uplatňovať len ako teória, ale ako oživujúce sily, predovšetkým ako oživujúce sily nádeje.

Ignorovať duchovnú vedu znamená počiatok životných utrpení pre budúce pozemské inkarnácie. Ale ešte je možnosť v budúcich životoch prijať mysterijné pravdy. Takže ešte nie je nič stratené. Len je treba, aby bolo čím viac ľudí, ktorí môžu oboznamovať s pravdami antroposofie, či už budú na fyzickej úrovni alebo pokiaľ nebudú inkarnovaní, potom z vyšších úrovní budú ľudí zoznamovať s antroposofiou. Tým, že sa človek oboznamuje v antroposofii s tým, čím sú tajomstvá vesmíru, čo je podstatou rôznych individualít fyzickej alebo vyššej úrovne, snažíme sa v ňom zapáliť lásku ku všetkému bytiu.

Antroposofovia budú prenasledovaní ako žiadni iní prívrženci akéhokoľvek svetového názoru. Lebo ľuďom nie je nič nepríjemnejšie než keď je im popisovaná skutočná podoba Krista. Ozajstným antroposofom nie je ten, kto teoreticky pozná náuky, ale ten, kto vie vykladať svoj život i život iných ľudí. Potom sa stáva antroposofia základnou silou, ktorá pretvára náš život. Antroposof musí mať vieru: "Len keď použiješ svojich silných vnútorných síl, môžeš potom svoj charakter pretvoriť." Musíme cítiť, že v nás samých i vo všetkých ostatných vládne nesmrteľný prvok. Antroposof je po celý svoj život vnímavý. A vedomie, že sa môžeme vyvíjať stále ďalej, môže pretvoriť celý náš duchovný život.

Antroposofia nemá byť pre človeka teóriou, nie len vedou, nie niečím, čomu sa v obyčajnom zmysle hovorí poznanie, ale niečím, čo sa v našej duši môže premeniť z púheho poznania, z teórie v život, životný elixír, tak aby sme z atroposofie nielen niečo vedeli, ale predovšetkým, aby nám z nej prúdili sily, ktoré nám pomáhajú nielen v pozemskom živote, ale aj v beztelesnom stave medzi smrťou a novým narodením. Čím viac pociťujeme antroposofiu tak, že nám prináša posilujúce sily, tým lepšie jej rozumieme.

Ak premýšľame o Saturne, Slnku, Mesiaci, strácame sa vo svetových myšlienkach. Antroposoficky mysliaca duša si hovorí: "V tvojom myslení žijú svetové myšlienky." Nie ten, kto si hovorí, - chcem byť dobrým človekom - ale ten, kto otvára zrak, kto otvára i duchovný zrak a vidí, ako vonku pôsobia svetové sily, a vidí, ako je sám v týchto silách uložený, ten ich prežíva! Zdanlivo je to suché a abstraktné poznanie, ale v skutočnosti to nie je púha teória, ale niečo, čo ako semienko, ktoré dáme do Zeme, žije a rastie a stáva sa stromom. S pocitmi, ktoré prijímame v antroposofii, sa nám stáva životným elixírom. Náš pohľad rozšírime na duchovné svety, prijímame z nich sily a potom poznáme seba vo svojich hlbinách. Až keď vnášame poznanie sveta do seba, pochopíme seba a prenikneme od onoho menej rozumného k onomu rozumnejšiemu, a k všetkému tomu, čo sa v človeku, ktorý ešte nie je silný, skrýva, čo však získa pomocou antroposofie.

Antroposofické hnutie predstavuje vyliatie duchovných síl a právd z vyšších svetov dolu. Ľudia by mali opäť vedieť veci, ktoré boli po tisícročia skryté.

Prečo potrebujeme duchovnú vedu? Ako fyzické bytosti sme na zostupe. Naše telo nie je rovnaké ako v dávnych dobách, sú menej preduševnelé, udržiavané duchom. V dávnych dobách v nás bolo činné tiež éterické telo, prestupovalo svojimi tvorivými silami fyzické telo. Dnes stratilo moc nad telom. Záchrana je možná len vtedy, keď v sebe posílime duchovno. Keď sa prenikne astrálne telo duchovnom, potom sa stane aj ľudské pokolenie zdravším. Fyzickému telu je súdené sa rozpadať, avšak éterické telo ho môže posíliť. Ľudstvo smeruje do dekadencie. Duchovná veda pracuje na ozdravení duše i tela. V myslení o vonkajšom svete je záporný prvok, ktorý pôsobí ničivo na fyzické telo. Spánok to vylepšuje. Svetelné obrazy ničia éterické telo a prebúdzajú zmyselnosť. V duchovnej vede pracujeme v spojení s nadzmyslovými mocnosťami. Nič nedáva pevnú oporu vo vnútri tak ako poznanie ducha. Ľudia dnes usilujú o šablónovitosť, autoritu. Ale len vlastnou duchovnou činnosťou v bdelom vnútri môže duša nájsť pevný oporný bod. Duchovná veda dáva ľuďom oporu a činí ich spokojnými, lebo majú oporu vo svojom vlastnom vnútri tým, čo im dáva. Duša ju potrebuje tak, ako telo chlieb vonkajší.

Skrze duchovnú vedu môžeme medzi smrťou a novým narodením získať životné sily. Ľudia sa budú rodiť z vyschnutými telami, pretože sa odpieraním duchovnej vedy nepripravili na to, aby si priniesli z kozmu sily. Ľudia musia získať porozumenie pre duchovnú vedu už kvôli pozemskému vývoju. Poznanie: "Pred týmto životom, si existoval v duchovnom svete - to ľudí, ktorí sa otvoria duchovnej vede, učiní šťastnými." Vnútorný život sme prijali vo hviezdnom svete, čo sme prežili vo hviezdnom priestore, vysvitá teraz v našich dušiach. Máš zlé pudy vo svojej duši, pretože si sa behom života medzi hviezdami nepokúsil prijať ich sily a duchovné sily Kristove.

Duchovno - vedeckému životu rozumieme len vtedy, ak nie sú pre nás duchovno -vedecké náuky len niečím, čo nás zamestnáva teoreticky, ale keď sa stanú pre nás tým, čo preduchovňuje, rozpaľuje a povznáša náš vlastný duševný život až do najvnútornejších hlbín, čo nás ale aj užšie spája s našími blížnymi, s celým svetom. Pre človeka znamená veľmi veľa, , keď pociťuje, že všetko, s čím sa zvonka stretávame v zmyslovom svete, môže sa javiť ako vonkajšia tvárnosť neviditeľného, nadzmyslového bytia, ktoré je základom všetkého zmyslového. Tomu, kto uvádza duchovnú vedu do života, sa bude tento svet so všetkým, čo v ňom je, stávať nakoniec čoraz viac fyzickým prejavom božských duchovných bytostí.

Pri pociťovaní našej kámalóky nezáleží na tom, či naše želania, žiadosti, vášne atď. sú vo vedomí ja, ale či sú aj v astrálnom vedomí, - v podvedomí. Oboje pôsobí rovnako palčivo po smrti, a želania a žiadosti, ktoré sme tu v živote skrývali, pôsobia po smrti vlastne ešte intenzívnejšie. Pre takéto veci je teraz nutné prihliadať na to, že niečo, čo je s ľudskou dušou spriaznené, za všetkých okolností robí na túto ľudskú dušu dojem. Predpokladajme, že tu spolu žijú dvaja ľudia, jeden je horlivý antroposof a druhý nechce o nej ani počuť. Lenže tento druhý, pretože sa v jeho okolí pestuje duchovná veda, nezostane vo svojom astrálnom tele ňou neovplyvnený. S našimi dušami dejú sa nesmierne dôležité veci, o ktorých nič nevieme, ktoré na nás pôsobia práve spirituálne, a sú veci, ktoré jednoducho svojou povahou chytia ľudské duše. Môžeme teda povedať: sotva nájdeme niekoho, kto bol v okolí antroposofa, hoci by bol sebanegatívnejší voči nej, aby vo svojom podvedomí nedostal náklonnosť k duchovnej vede. Práve u protivníkov v súvislosti s antroposofiou vidíme, že po smrti majú želanie, o ktorej môžeme s úplnou rozhodnosťou povedať: prejavuje sa tým, že potom vášnivo túžia po spirituálnej vede.

Veľmi by prospelo, keby sa ľudia oboznámili s duchovno-vedeckými pravdami a podľa toho potom zariadili celý život. Keby pochopili antroposofiu v hlbokom zmysle, keby z nej urobili životný nerv, potom by sa na Zemi málo diskutovalo o spirituálnych teóriách. Spirituálna veda zmení nielen pozemský život, ale celkový život ľudstva. A ak sa stane raz antroposofia okľukou cez pochopenie ideí oveľa viac záležitosťou srdca, ak sa budú ľudia správať v zmysle antroposofie, potom tiež bude čoraz viac silnieť vzájomný vzťah.

Antroposofia dáva poznanie Krista primerané vedomiu dnešného človeka. Kristus je tak veľký, že každá epocha musí nájsť nové prostriedky, aby ho poznala. V predchádzajúcich stáročiach boli nutné iné formy na ceste k múdrosti. Dnes je tu antroposofia, ktorá sa bude uplatňovať dlhú dobu, ktorá je tu k tomu, aby sme porozumeli Kristovi. Je niečím, čo podnecuje poznávacie schopnosti človeka. Človek bude pozvoľna rásť k pochopeniu Krista.

Antroposofia bude predstavovať podnet Kristov pre ľudstvo čoraz zrozumiteľnejšie a tým bude privádzať éterickému telu čoraz viac života. A bude schopná priviesť mu toľko života, že toto éterické telo roztaví (rozvoľní) v mozgu aj jeho usychajúcu časť, ktorá udala smer nášmu vedeckému mysleniu. To je príklad, ako Kristov podnet, keď sa postupne vžije do ľudstva, oživí odumierajúce články. A čím ďalej do budúcnosti - tým by odumieralo čoraz viac článkov. Ale proti každému odumierajúcemu článku vprúdí do ľudstva Kristov podnet a na konci pozemského vývoja bude tomu tak, že všetky články, ktoré by inak odumreli, budú už zase oživené Kristovým vplyvom, ktorý teraz prenikol celým telom éterickým, s ktorým bude úplne zjednotené aj fyzické telo. Keď sa sýtime antroposofickým obsahom, dospejeme časom k uvedomeniu: To, čo k nám prichádza z duchovnej vedy, je rozumné a zároveň čini svet okolo nás pochopiteľný a jasný. A tým sa stávame dostatočne silní voči ahrimanským silám.

Akými cestami dosiahne ľudstvo duchovnosti - prekonanie materializmu a zároveň toho, čo nazývame vytvorením všeobecnej ľudskej lásky? Mohli by sme teraz nadobudnúť dojem, že je potrebné, aby sme s najväčšou vážnosťou zdôrazňovali všeobecnú ľudskú lásku a že sa táto ľudská láska musí už čoskoro dostaviť, alebo, že je potrebné zakladať združenia, ktorá si dajú za cieľ pestovať všeobecnú lásku medzi ľuďmi. Okultizmus nie je nikdy tohto názoru. Naopak, čím viac človek hovorí o všeobecnej bratskosti a ľudskosti v tom zmysle, že sa týmito heslami opája, tým egoistickejšími sa ľudia stávajú. Lebo práve tak, ako je zmyslová rozkoš, je aj rozkoš duševná. Dokonca je rafinovanou rozkošou hovoriť: "Chcem sa stále viac a viac povznášať k mravnosti!" Je to v podstate myšlienka, ktorá nespôsobuje obvyklý egoizmus, ale egoizmus rafinovaný! Láske a súcitu dávame v priebehu ľudského vývoja vznikať nie tým, že ho zdôrazňujeme, ľudstvo však bude vedené k bratstvu duchovným poznaním. Nie je teda iného prostriedku, aby sme privodili všeobecné bratstvo, ako že vo svete šírime okultné poznanie! Aj keby sa o láske a o ľudskom zbrataní hovorilo seba viac, aj keby sa zakladalo na tisíce združení, nevedú k cieľu, ku ktorému majú viesť, aj keby boli dobre mienené. Záleží na tom robiť to, čo je správne - a vedieť, ako je potrebné toto bratstvo založiť. Len tí ľudia, ktorí žijú v spoločnej, pre všetkých ľudí platnej okultnej pravde, sa v jednej pravde aj spoja.

Ľudia, ktorí sa dnes zaoberajú spirituálnym svetovým názorom, aby postúpili cez veľkú vojnu do šiesteho obdobia (zobrazeného otvorením pečatí), majú možnosť prijať Kristov princíp. Budú môcť prijať duchovné prvky, ktoré budú vštiepené dobe, ktorá je naznačená zborom vo Filadelfii. Tí, ktorí sa dnes obracajú k spirituálnemu poňatiu sveta, nadobudnú mocných vlôh, aby si razili cestu nahor. Nesmie byť nijako podceňovaná dôležitosť toho, že už dnes nie sú niektorí ľudia hluchí k hlásaniu duchovno-vedeckého svetového názoru, ktorý vnáša do ľudstva vedomým spôsobom prvé vlohy k spirituálnemu životu. Skôr sa to dialo nevedome. Je dôležité, že táto časť ľudí prijíma prvé vedomé vlohy k vzostupu. Ale tým - že sa dnes oddeľuje malá hŕstka ľudí, aby založila veľký bratský zväzok, ktorý sa prenesie do doby siedmich pečatí, - tým je práve daný pokyn ostatným ľuďom, ktorí majú dnes ešte pre hlásanie duchovno-vedeckého svetového názoru hluché uši. Lebo až do vojny všetkých proti všetkým prejdú dnešné duše ešte mnohými premenami, a aj po nej. A aj potom, v čase pečatí, prejdeme opäť mnohými premenami, takže ľudia budú mať veľmi často príležitosť, aby otvorili svoje srdcia spirituálnemu svetovému názoru, ktorý dnes prúdi duchovno-vedeckým hnutím. Takáto príležitosť sa bude vyskytovať často, a nesmiete sa domnievať, že príležitosti v budúcnosti budú len také, aké tu sú dnes.

Spôsob, akým sme dnes schopní zvestovať spirituálny svetový názor, je ešte veľmi slabý. A keby dnes hovoril niektorý človek dokonca tak, že by jeho hlas priamo strhoval ohňom ducha, bolo by to stále ešte chabé vzhľadom k možnostiam, ktoré tu budú v neskorších, vyvinutejších telách, aby spolublížnym bolo na toto spirituálne hnutie poukázané. Dnešné najplamennejšie slovo bude slabé proti tomu, čo bude pôsobiť v budúcnosti, aby všetkým dušiam, ktoré dnes ešte žijú v telách, kde nebije srdce pre toto duchovné zmýšľanie, bola poskytnutá možnosť k duchovnému poňatiu sveta. Stojíme na začiatku duchovného hnutia, ale ono porastie. A bude potrebné veľkej zatvrdnutosti, aby sa srdce a duša uzavreli voči mohutným dojmom budúcnosti. Duše, žijúce dnes v telách, ktorých srdce počúva a sú vnímavé na duchovno-vedecký svetový názor, tieto duše sa tým pripravujú na to, aby nabudúce žili v takých telách, v ktorých im bude daná sila, slúžiť svojim blížnym, ktorí až doteraz nemohli sami v sebe pocítiť pulz takéhoto srdca. Sme ešte len pripravovateľmi pripravovateľov, a nič viac. Spirituálne hnutie je dnes malým plamienkom, ktorý sa v budúcnosti rozhorí v mohutný duchovný oheň!

Skrze výklad evanjelií podaných duchovnou vedou, bude v kresťanstve môcť nájsť človek plne uspokojujúci obsah. Vydá nám svedectvo o krásnom Hegelovom výroku: "Najhlbšia myšlienka sa viaže ku Kristovi Ježišovi, a každý druh vedomia - a to je veľké na kresťanstve - môže po vonkajšej stránke kresťanstvo pochopiť.

V súčasnej dobe môžeme učiniť veľmi málo pre to, aby sa to, čo žije v našej duši ako láska, dobrotivosť, múdrosť mohlo preliať do druhej duše a nadobudlo v nej takej sily, že by pôsobilo až do fyzického tela. Takýto účinok možno vyvolať len pozvoľna. Ale tento druh duchovného pôsobenia zasa začína - v minulosti sa mohlo pôsobiť až do fyzického tela - v duchovnej vede, lebo tento názor na svete je počiatkom zosilovania duševného pôsobenia. Len v málo prípadoch je dnes možné, aby slovo vyvolalo fyzické účinky. Ale je možné, že sa ľudia združia, aby sa pokúsili prijať do svojich duší určité duchovné pravdy, ktoré v nich budú síliť a tým nadobúdať silu pôsobiť až do fyzického tela. Tak v budúcnosti nadobudne duševno-duchovný prvok zase veľkú moc nad fyzičnom a bude ho pretvárať k svojmu obrazu. Duchovná veda bude najväčším liečebným prostriedkom pre duše v budúcnosti. Keď sa stane v našej dobe duchovná veda stále viac niečím, čo vnútorne oživuje dušu, čo bude podnecovať nielen intelekt, ale bude stále mocnejšie rozohrievať dušu, potom duša zosíli natoľko, že nadobudne vlády nad fyzičnom. A keď sa dnes človek o poklady duchovnej vedy nielen zaujíma, pretože podnecujú jeho rozum, ale dokáže sa nimi nadchnúť, poskytujú mu vnútorné, živé uspokojenie, ten bude predchodcom ľudí, ktorí raz získajú vládu duše nad telom.

Antroposofia je schopná posilňovať jadro našej bytosti. Vlieva duchovný životný elixír do našich záležitostí. Tak antroposofia nie je len teóriou, ale životnom nápojom - elixírom, ktorý sa nám neustále vlieva do duše a o ktorom vieme, že činí dušu silnejšiu a mocnejšiu. Príde čas, keď antroposofické zhromaždenie bude najdôležitejším posilňovacím prostriedkom, kde jej budeme môcť ďakovať za svoje zdravie, životnú silu. Až keď ľudia pocítia, že im antroposofia dáva prostredníctvom jednotlivých úvah to, čo ich uzdravuje a posilňuje až do fyzického tela, až potom pocítia poslanie antroposofie. A tí, ktorí sa dnes antroposofiou zaoberajú, môžu sa považovať za priekopníkov antroposofie ako niečoho, čo posilňuje život.

Duchovná veda bola ľudstvu potrebná k jeho ďalšiemu pokroku. Čo musí byť urobené na pretvorenie ľudstva, to musia ľudia vykonať sami. Kto v dnešnej inkarnácii prijme pravdu, ten si sám v neskorších inkarnáciách vytvorí vonkajšie podmienky pre prijatie hlbšej pravdy! Duchovná veda sa nechce utápať v citoch, chce pred náš zrak uviesť duchovné skutočnosti. Človek teda musí pracovať, musí hľadať podnety v skutočnostiach, ktorých sa mu dostalo popisovaním a nimi potom musí v sebe vytvoriť city, pocity. V tomto zmysle bude duchovná veda mocným impulzom pre svet cítenia, ale zároveň aj tým, čo nás uvádza bezprostredne do skutočností nadzmyslového vnímania. Tomuto vnímaniu dáva vznikať najprv v myšlienkach a vedie hľadajúceho nahor do vyšších svetov.

Antroposof má pristupovať k rôznym veciam z rôznych hľadísk a strán. Má si odvyknúť, že sa o veci dá hovoriť len jedným spôsobom. Tým, čo vyviera z duchovnej vedy nie ako púhy abstraktný obsah, ale ako život sám, je zasiahnutý najvnútornejší život duše. Antroposofia dala impulz k stavbe nových hudobných nástrojov. Na prvom mieste možno spomenúť lýru, vyrobenú v r. 1926 Edmundom Prachtom, ďalej môžeme spomenúť chroty a husle Karla Weiglera, Choroi - nástroje a kované nástroje Manfreda Blefferta.

Duchovná veda má dať zvesť o neviditeľnom svete. Duchovná veda zdôrazňuje, že pre človeka existuje možnosť, nahliadnuť aj do duchovného sveta, vnímať ho, že nie je odkázaný na podanie, ale že sám do neho môže nahliadnúť. Pravá duchovná veda má za úlohu, podávať presvedčenie, že v človeku sú driemajúce sily a schopnosti, že v ľudskom živote sú okamihy, kedy tieto duchovné schopnosti precitnú, tak ako napr. u slepého od narodenia, keď je operovaný, precitne schopnosť, vidieť farby a svetlo. Pre duchovnú vedu je najdôležitejšie slovo - vývoj. Ukazuje na schopnosti, ktoré sú v duši človeka, ktorými môže vnímať duchovný svet. V tomto priestore sú duchovné bytosti ako prazáklad sveta fyzického, a človek len potrebuje orgány, aby ich vnímal. Treba ale zdôrazniť, že dnes môže byť len málo tých, ktorí sú schopní takto pretvoriť svoju dušu. K bádaniu v duchovnom svete, je potrebné veľké vyvinuté duše s otvoreným duchovným zrakom. Dnes dospel človek tak ďaleko, že sa môže až po istý stupeň stať duchovným bádateľom. Je to však pracné. Dá sa to dosiahnuť len značne veľkým odriekaním. Pri prijímaní duchovných právd antroposofie o rôznych svetoch, článkoch ľudskej prirodzenosti, ak to necháme na seba pôsobiť, aj keď si to vždy nevšimneme, stáva sa naša duša inou, než akou bola predtým. Duchovná veda neznamená iba osvojovanie si poznatkov, duchovná veda znamená sebavýchovu v najvyššom zmysle. Robíme zo seba niečo iné, naše záujmy sa menia. Ľudstvo potrebuje antroposofiu.

Duchovná veda môže byť iba nástrojom náboženského života, nikdy však samotným náboženstvom. Náboženstvo je najlepšie charakterizované obsahom ľudského srdca a ľudskej mysli, súhrnom vnemov a pocitov, ktorými človek vysiela hore k duchovným bytostiam to najlepšie, čo uchvacuje jeho dušu. Na ohnivosti tohto obsahu mysli a na sile týchto pocitov závisí charakter ľudského náboženstva. Obsahom náboženstva je duchovný svet. Duchovná veda činí náboženské vnímanie, cítenie vážnejším, dôstojnejším, obsiahlejším, ale sama náboženstvom byť nechce, keď je správne pochopená, aj keď môže k náboženstvu viesť. Dnes ľudia ľahko povedia, že duchovná veda má hľadať jednotné jadro pravdy vo všetkých náboženstvách, pretože všetky náboženstvá vraj obsahujú presne to isté. Ľudia, ktorí toto hovoria, ktorí náboženstvo len porovnávajú, aby v nich hľadali abstraktne zhodu, nerozumejú tomu, čo sa týka zákonitosti vývoja. Svet sa nevyvíja nadarmo. Zaiste, že v každom náboženstve je obsiahnutá pravda, ale tá sa vyvíja od jednej formy k druhej, stále k vyšším formám. Naozaj určite môžete, pri dostatočne hlbokom bádaní, nájsť aj v iných náboženstvách to, čo obsahuje kresťanstvo ako učenie.

Duchovná veda založí mier, ak bude v tomto zmysle naozaj kresťanskou, aby spojila všetky náboženstvá. Ona môže zjednotiť a založiť mier po celej zemeguli, ak sa rozumie činu najväčšieho zakladateľa mieru. Nie je zaiste v zmysle najväčšieho zakladateľa mieru, aby fanatickí ľudia išli z jedného konca Zeme na druhý a vnucovali Kristovu náuku úplne inému národu, ktorý nemá žiadne podmienky pre Kristovu náuku v tej forme, ako sa vytvorila u niektorého iného národa. Robia sa veľké chyby, aby náuka Kristova, ako sa práve vtlačila v Európe, bola v našej dobe prenášaná do Orientu.

U antroposofie sa jedná o premenu myslenia a cítenia, nielen niečo iné myslieť a pociťovať.

Nie len pohľad na Krista, ale naplnenie sa Kristom - to je kresťanstvo, o ktorom antroposofia hovorí.

To, čo je verejne prístupné antroposofiou, je len malou násobilkou, počiatok veľkého nezmerateľného svetového poznania, z ktorého časom bude do ľudstva prúdiť neustále viac a viac.

Z antroposofického poznania vychádzali viacerí vedci, Fritz Julius a Ernst-Michael Kranich v duchovnej botanike a zoológii, Eugen Kolisko a Wilhelm Pelikan v duchovnej chémii a geológii, Friedrich Husemann a Otto Wolf v duchovnej medicíne a biochémii, Hermann Poppelbaum v duchovnej antropológii a genetike a ďalší.