Karma

Prečo nás v živote postihuje utrpenie? Všetky bolesti, problémy, ktoré nás postihnú, sú vyhľadávané našimi nedokonalosťami, ktoré sme si priniesli z minulých inkarnácií. A pretože tieto nedokonalosti v nás sú, hľadá v nás to rozumnejšie než sme my, cestu k bolestiam, k utrpeniu. My všetci máme v sebe niečo rozumnejšie, než sme my sami, niekoho oveľa múdrejšieho. Menej múdry je ten, komu v obyčajnom živote hovoríme ja. Tento menej múdry, ak by to bolo na ňom, by nevyhľadával bolesť, ale rozkoš. Rozumnejší je ten, kto spočíva v hlbinách nášho podvedomia, ku ktorému naše obyčajné vedomie nedosahuje. Onen rozumnejší dostáva väčšiu moc nad menej rozumným a naše nedokonalosti privádza k našim bolestiam a dáva nám trpieť, pretože každým vnútorným a vonkajším utrpením sa zbavujeme nejakej nedokonalosti a činíme sa dokonalejšími. Ak tomu porozumieme, môže sa nás zmocniť blažený pocit, z ktorého plynie: "Aj tam, kde sa svet zdá byť plný utrpenia, je plný múdrosti." Niečo také je potom vymoženosťou antroposofie pre život. Ak si to uvedomujeme, vložili sme do našej duše niečo ako zárodok a mnohé, čo je v nás ako smutná nálada, sa premení v radostnú životnú náladu, v silu.

Radosti a rozkoše sa nám v živote dostáva ako niečoho, čo je nám múdrym riadením sveta darované bez nášho pričinenia, čo musíme prijať ako milosť svetových mocností, ktoré nás chcú akoby vložiť do seba. Vplyvom bolesti a problémov prichádzame sami k sebe, zdokonaľujeme sa. Svojou radosťou vyvíjame pocit, - ale len keď na ňu pozeráme ako na milosť - ktorý môžeme nazvať pocitom oblažujúceho spočívania v božských mocnostiach. A vtedy je jedinou oprávnenou náladou iba vďačnosť voči radosti. Radosť nemožno pripisovať karme. Každá myšlienka, že radosť je zaslúžená, nás oslabuje. Radosť a rozkoš majú v sebe niečo ničivé a ničia naše vlastné ja. Nemá to byť snáď kázanie proti rozkoši, výzvou, aby sme sa oddali sebatrýzneniu. Ak poznáme nejakú vec správne, neznamená to, aby sme pred ňou utekali. Treba ju brať kľudne. Máme však v sebe vzbudzovať náladu prežívať ju ako milosť, lebo tým sa noríme do božstva. Tieto slová nie sú povedané preto, aby kázali askézu, ale aby bola prebudená správna nálada voči radosti. Ak by sa jej však chcel niekto vyhýbať, pretože by si hovoril, že je v nej niečo ničivé, tak to by bol ideál falošnej askézy, sebatrýznenie - taký človek by sa vyhýbal milosti, ktorú mu darujú bohovia, v podstate búril sa proti nim.

Je správne, aby sme bolesť vnímali ako niečo, čo nám poskytuje naša karma, a radosť vnímali ako milosť, že sa k nám môže skláňať niečo božského. Ako znamenie toho, ako blízko nás Boh k sebe pritiahol, nech je nám radosť a utrpenie nech je nám znamením toho, ako ďaleko sme vzdialení od Boha. To dáva základnú náladu voči karme. Radosť je nazaslúžená. Ak chceme porozumieť svojej karme, tak vo svojich bolestiach a utrpeniach musíme vidieť niečo, čo niekto múdrejší v nás vyhľadáva, aby prekonal určité nedokonalosti, a my preto s kľudom znášame svoje bolesti a tým kráčame ďalej po svojej ceste. Vo svojej radosti netreba vidieť to, akoby ňou človeka chceli bohovia vyznamenať, zvýhodniť pred inými. Musíme ju chápať akoby nám boli pridelené ako podnet, aby sme sa cítili v milosti božských bytostí. Tento pocit byť v milosti znamená pokrok, ostatné by nás vrhlo v našom vývoji naspäť. Človek nemá veriť, že môže prísť k radosti niečím karmickým, ale musí veriť, že k nej môže prísť len tým, že žiadne prednosti nemá. Nie je oprávnený názor, že ten kto je naplnený radosťou a bohatý, si to zaslúžil.

Na základe čoho do našich životov vstupujú konkrétni ľudia? Tá rozumnejšia časť v nás, nás spája s ľudmi, ktorí nám zdanlivo náhodne vstupujú do cesty a skrze ktorých zažívame to či ono. Chceme sa s nimi stretnúť preto, pretože sme ich stretli už skôr a pretože sa toto stretnutie už skôr pripravilo. Nemusí to byť v poslednom živote, ale aj skôr. Pretože v minulých životoch sme boli s týmito ľuďmi v určitom vzťahu, pretože sme ním získali určitý dlh - preto nás ten múdrejší privádza dohromady. Sme magickou silou k nemu privedení.

Okultným bádaním sa ukazuje, že v prostrednej časti života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám boli často v niektorej predchádzajúcej inkarnácii rodičmi. Stáva sa len zriedka, že sa hneď v najrannejšom detstve stretávame s ľuďmi, ktorí skôr boli našimi rodičmi. Na začiatku života sa stretávame s ľuďmi, s ktorými sme sa skôr poznali uprostred života a teraz, uprostred života nadväzujeme známosť s ľuďmi z počiatku vtedajšieho života. Najviac v druhej polovici života sú nám privádzaní do cesty osoby, s ktorými naviazaná karma sa nedá vyrovnať v jednom živote. Predpokladajme, že sme niekomu v jednom živote spôsobili utrpenie. Ľahko by sme si mohli myslieť, že tá rozumnejšia časť v nás nás s ním v nasledujúcom živote privedie zasa do styku, aby sme mohli vyrovnať to, čo sme mu spôsobili. Lenže pomery v živote nie sú vždy také, aby bolo možné vyrovnať všetko, ale často len časť. Tým nastávajú podmienky, ktoré všetko komplikujú a umožňujú, aby takéto oneskorené zbytky karmy boli vyrovnávané v druhej polovici života. V priebehu svojej karmy dozrievame, osvojujeme si životné skúsenosti. Stávame sa múdrejšími svojimi chybami aj keď v jednom živote nemáme často možnosť príležitosť použiť múdrosti, preto nám to, čo sme sa naučili, zostáva ako sila pre budúci život.

Naše predstavy neberieme so sebou z jedného života do druhého. Berieme so sebou to, čo je ako naša vôľa, citová oblasť - dobrosrdečnosť, takže svoje predstavy, reč, dostávame s každým životom nanovo. Lebo najväčšiu časť predstáv si osvojujeme u reči. Teda závisí na našej karme, inkarnáciách, aké predstavy prijmeme. To, čo môžeme dosiahnuť ako múdrosť predstáv, to prijímame zvonku, závisí to na tom, ako nás naša karma začlenila do jazyka, národa, rodiny. Vo svojich predstavách a myšlienkach nevieme o svete nič iné než to, čo závisí na našej karme. To znamená, že to, čo môžeme v živote vedieť, je niečo osobné, že sa nedostaneme nad svoju osobnosť tým, čo si môžeme v živote osvojiť. V živote sa nikdy nedostaneme až k onomu rozumnejšiemu v nás, ale vždy zostaneme stáť len u onoho menej rozumného. Ak sa niekto domnieva, že môže o svojom vyššom ja vedieť viac sám zo seba, z toho, čo si osvojuje vo svete, mýli sa.

V Novom zákone je písané o tom ako zákonníci a farizeji priviedli ku Kristovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Postavili ju do stredu a vravia mu: "ajstre, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. Mojžiš v jeho zákone prikázal nám takéto kameňovať. Čo hovoríš ty? Tým ho chceli pokúšať, aby ho mohli obžalovať. Ježiš sa však zohol nadol a pravou rukou písal na Zem." Čo písal? Zapísal hriech do duchovného sveta. A z tohto duchovného sveta dôjde hriech svojho vyrovnania! Tým ostatným však pripomenul, či si sami nie sú vedomí nejakého hriechu! Lebo len keby nemali nič na vyrovnanie, až potom by si mohli povedať, že sami v spojitosti s hriechom tejto ženy nie sú, a mohli by ju súdiť. Takto však nemôžu vedieť, či oni sami nepoložili príčinu v minulom živote na to, čo túto ženu teraz stretáva, nemôžu predsa vedieť, či oni sami v minulom živote nepriviedli túto ženu k tomu, že teraz porušila manželstvo, či oni sami sa nedopustili tohto hriechu v skoršom živote, alebo ho nezapríčinili. Všetko je zapísané v karme. Ježiš písal na Zem, ktorú už prenikol svojím duchovným svetlom. Zemi zveril teda to, čo môže byť karmou pre cudzoložnicu. Chcel povedať: "uberajte sa cestami, ktoré vám teraz naznačujem! A nesúďte. Buďte takými, aby ste povedali: My nesúdíme." To, čo žije v človeku - prenechať karmickému vyrovnaniu! Keď to budú ľudia nasledovať, dospejú ku karme. Keď to pochopia, postúpia človeka karmickému vyrovnaniu. Karma sa nemusí učiť ako dogma, bola vyučovaná činom. Tak učil Kristus.

Na vyššie oblasti, do ktorých zasahuje pôsobenie akaši, majú vplyv aj naše skutky. Čo sa zvonku deje, to zasahuje až do najvyšších oblastí dévachanu. Pochopíme takto, ako si človek zostupujúci dolu k novému vteleniu, vytvára a pričleňuje opäť svoje astrálne telo. Všetko, čo myslel a cítil, včlenilo sa ako stály prvok do astrálneho sveta, v ktorom človek zanecháva veľa stôp. Ak bolo v tom, čo myslel skôr, veľa pravdivého, vytvára mu tieto stopy dobré astrálne telo. Čo doplnil do dolného dévachanického sveta, ako svoj temperament atď, to mu vytvára nové éterické telo. Skutky, ktoré človek vykonal, pôsobia z najvyšších oblastí dévachanu (kde sa stretávame už s akašou) na okolnosť, ako a kde fyzické telo zaujme svoje miesto (kde sa zrodí). Tu sú sily, ktoré človeka vedú na určité miesto. Ak sme urobili niekomu niečo zlé, potom je to vonkajšou skutočnosťou, ktorá vystúpila nahor, až do najvyšších oblastí dévachanu a pôsobí pri novom vtelení do fyzického tela ako sila, ktorú človek opustil a tá ho núti, aby - vedený vyššími bytosťami - vstúpil do príbuzenských pomerov a na miesto, kde môže zakúsiť účinky svojich skutkov vo fyzickom svete.

Všetko, čo zvonku prežívame, bez toho aby sme tým boli vnútorne obzvlášť dotknutí (všetko, čo je v astrálnom tele), pôsobí pri najbližšom vtelení na naše telo astrálne a priťahuje primerané city a myšlienkové osobitosti. Následkom toho, či človek prežil svoj život dobrým spôsobom, videl veľa vecí, získal si bohaté vedomosti, potom je, že astrálne telo sa v najbližšom živote znovuzrodí so zvláštnymi vlohami v týchto smeroch. Zážitky a skúsenosti sa takto odtláčajú v najbližšom vtelení do astrálneho tela. Čo však človek cíti ako radosť a bolesť, čo je vnútorné prežívanie duše, to pôsobí v najbližšom vtelení až na éterické telo a pôsobí v ňom trvalé sklony. Kto prežil veľa radosti, ten bude mať éterické telo s temperamentom, prikláňajúcim sa k radosti. Kto sa usiluje vykonať veľa dobrých skutkov, tomu sa v najbližšom živote prostredníctvom citu, ktorý pritom vyvíja, dostáva vyslovene talentu k dobrým skutkom, bude mať tiež starostlivo vyvinuté svedomie a stane sa morálne založeným človekom. To, čoho je éterické telo v tomto živote nositeľom (trvalý charakter, vlohy apod.), to vystupuje opäť za budúceho života vo fyzickom tele a to tak, že napr. človek, ktorý v jednom živote vyvinul zlé sklony a vášne, sa v budúcom živote rodí s nezdravým fyzickým telom. Naproti tomu človek, ktorý má dobré zdravie, ktorý je schopný veľa vydržať, ten vyvinul v predchádzajúcom živote dobré vlastnosti.

Kto má neustále sklon k chorobám, doplnil spôsobom svojho života zlé pudy do svojho vnútra. Tak máme v moci, aby sme si sami získali zdravie alebo privodili chorobu, ak tieto majú príčiny v potenciáli fyzického tela. Stačí len odstrániť všetky zlé sklony a pripravíme si dobré a silné telo pre budúci život. Človek, ktorý mal sklon všetko vo svojom okolí milovať, ktorý sa usiloval láskyplne sa pohrúžiť do každej bytosti a žiť život, ktorý rozsieva lásku, ten v ďalšom vtelení nadobudne fyzické telo, ktoré si dlho uchová mladistvý výzor. Láska ku všetkým bytostiam, snaha vzbudiť v sebe sympatie ku všetkým, vytvorí telo, ktoré si uchová mladosť. Život, ktorý je naplnený nenávisťou, antipatiou voči iným bytostiam, ktorý všetko kritizuje, so všetkým je nespokojný a všetkého by najradšej nechal byť, vytvorí z takých sklonov telo, ktoré čoskoro starne a dostáva vrásky. Tak prechádzajú sklony a vášne jedného života do tela v budúcom vtelení. Ak si vypestujeme zmysel pre získavanie bohatstva (ktorý je pudový, ktorý stále usiluje o to, aby zhromažďoval statky, takže tento pud sa stáva sklonom), potom v budúcom živote sa táto snaha stáva dispozíciou k infekčným chorobám vo fyzickom tele. Takéto prípady možno všeobecne zistiť tam, kde bol predtým prehnaný zmysel finančného zisku, ktorý má svojho nositeľa v éterickom tele. Naproti tomu snaha, ktorá nechce z ničoho profitovať, ktorá pracuje pre ľudstvo alebo pre celok, je taký sklon v éterickom tele, ktorý v ďalšom živote pôsobí ako posila proti infekčným chorobám.

Veľa ľudí si narieka na bolesť a utrpenie, ale z vyššieho stanoviska nie je vôbec oprávnené si takto nariekať, pretože ak ho prekonáme, potom utrpenie a bolesť nám je zdrojom múdrosti a schopnosti prehliadnuť životné súvislosti. Kľudným znášaním bolesti a utrpenia si možno získať najväčšiu múdrosť sveta. Nikto, kto je znechutený životom a uteká pred bolesťou, kto ju nechce zniesť, si nemôže vytvoriť základ pre múdrosť. Dokonca - ak získame hlbší vhľad - nemôžeme si vôbec nariekať na choroby. Z vyššieho stanoviska, zo stanoviska večnosti, nadobúdajú úplne iný význam. Choroby, ktoré prekonáme, sa v najbližšom živote často objavujú ako mimoriadna krása tela, takže mnohokrát bola telesná krása, s ktorou sa u ľudí stretávame, získaná chorobou v predchádzajúcom živote. Krása súvisí s chorobami a je ich následkom. Kto vyvíja zlé vášne, tvorí si vnútornú dispozíciu k chorobám. Ak ochorie niekto tým, že napr. pracuje v zamorenom vzduchu, je to niečo iné a nesúvisí to s dispozíciou fyzického tela. Všetko, čo človek na fyzickej úrovni vykonal, od kroku a pohnutia ruky, až k najkomplikovanejším dejom (napr. k stavbe domu), prichádza k človeku v niektorom budúcom vtelení zvonku ako skutočný fyzický účinok (následok). Tak vidíme, že žijeme z vnútra navonok. Čo žije v astrálnom tele ako radosť a bolesť, potešenie a žiaľ, objavuje sa opäť v éterickom tele, pudy a vášne, ktoré kotvia v éterickom tele, objavujú sa vo fyzickom tele ako dispozície. Čo tu však urobíme fyzickým telom, to sa objavuje v najbližšom vtelení ako vonkajší osud. Čo robí astrálne telo, stáva sa tak osudom éterického tela, čo robí éterické telo, stáva sa osudom fyzického tela a čo koná fyzické telo, to sa v najbližšom vtelení vracia ako fyzická skutočnosť. Toto pôsobenie osudu dáva na seba veľakrát dlho čakať, ale určite sa v živote človeka musí dostaviť.

Keď sledujeme život jedného človeka v jeho rôznych vteleniach, potom vidíme, že jeho život v budúcom vtelení pripravujú bytosti, ktoré pôsobia pri včlenení jeho bytia do fyzického tela tak, že človek je vedený na určité miesto, aby ho jeho osud postihol. Príklad zo života: Pri akomsi zasadnutí stredovekého súdu - (samosprávny súd v juhozáp. Nemecku s rýchlym tajným riadením) sa zúčastnil určitý počet sudcov, ktorí vyniesli rozsudok a sami ho aj vykonali. Usmrtili istú osobu. Bolo možné sledovať sudcu aj usmrteného v ich predošlých vteleniach a objavilo sa, že všetci žili v rovnakej dobe, popravený ako náčelník ktoréhosi kmeňa a tento dal tých, ktorí ho odsúdili ako sudcovia tohto súdu, popraviť. Tento skutok predošlého fyzického života vytvoril súvislosť medzi týmito osobami, vytvoril sily, ktoré zasahujú svojím pôsobením až do akaši. Ak dôjde k opätovnému vteleniu človeka, dajú mu tieto sily znovu sa zrodiť súčasne a na rovnakom mieste s ľuďmi, ku ktorým ho viažu určité putá a spôsobujú takto jeho osud. Akašická kronika je prameňom sily (má silovú podstatu), v ktorom je zapísané všetko, čo má jeden človek v prospech druhého vyrovnať. Tieto deje vycíti veľa ľudí, ale len malá časť z nich si toho je vedomá. Človek má napr. určité zamestnanie, ktoré ho robí zdanlivo šťastným a spokojným. Zrazu je z tohto zamestnania vytrhnutý, nenachádza iné povolanie na tom istom mieste a je pudený ďaleko do inej krajiny, kde sa začína nový život. Tam sa stretáva s človekom, s ktorým musia nadviazať vzťah. Čo sa tu stalo? Človek, o ktorom je reč, kedysi žil s iným človekom, s ktorým sa teraz stretáva. Je mu niečím povinný, to je zapísané v akaši. Tieto sily ho potom viedli na ono miesto, aby sa s druhým človekom stretol a mohol mu vyrovnať svoj dlh.

V našej dobe prebieha inšpirácia z dvoch strán: inšpirácia od oneskorených a od pokročilých Anjelov z egyptsko-babylonského obdobia. Anjeli, ktorí v našej 5. poatlantskej epoche znovu preberajú vedenie ľudstva a tým zosielajú do sveta dva rôzne druhy inšpirácií. Tieto dva druhy možno rozoznávať vo vzťahu ku karmickej sfére. Chcieť vniknúť do tejto sféry z egoistickej zvedavosti, to je dnes spojené s inšpiráciami od egyptsko-chaldejských Anjelov, ktorí zaostali vo vývoji. Avšak úsilie spojiť sa s karmickými zákonmi tak, že sa stanú skutočným náboženským základom života a pozvoľna zmenia celú bytosť človeka - tieto inšpirácie pochádzajú od Anjelov, ktorí sa vyvíjajú správnym spôsobom.

Dobrí Bohovia dali možnosť karmou odstrániť omyl, zahladiť vo svete zlo, ktoré sme na svete napáchali. Čo by sa stalo keby človek prepadol iba zlu a omylu? Potom by bol postupne zajedno so svojím omylom, nemohol by urobiť ani krok dopredu, pretože každým omylom, lžou a ilúziou si do cesty kladieme prekážky. Na ceste dopredu by sme sa vrátili vždy o rovnaký kus cesty späť, koľko prekážok, omylov, hriechov sme si postavili do cesty. To znamená, keby sme nemohli napraviť omyl a hriech, nemohli by sme dosiahnuť ľudského cieľa, pravdy. Keby nepôsobili opačné sily karmy, neboli by sme schopní dosiahnuť ľudský cieľ. Sila karmy je teda protiváhou omylu!

Karma hovorí: Dopustil si sa omylu - Boh na teba nezanevrie! Čo si zasiaľ musíš zožať. Omyl musíš napraviť, musíš ho vymazať zo svojej karmy a môžeš postúpiť opäť kúsok dopredu. Bez karmy by človek na ceste nemohol urobiť ani jeden krok. Karma nám preukazuje dobro tým, že každý omyl musíme napraviť, že musíme zničiť všetko, čo nás privádza späť.

Kto dal ľuďom karmu? Odkiaľ pochádza dobro karmy? Z čoho v našom pozemskom vývoji karma pochádza? Od Krista.

Všetko to, čím sme v jednom živote, stáva sa príčinou vlastností v živote budúcom. A akí sme v jednom živote, to sú vlastnosti, ktoré sú zase následkami životov predchádzajúcich. Duša, ktorá nevyvíja v sebe zmysel pre skutočnosť, pripraví si týmto nedostatkom zmyslu pre skutočnosť také príčiny, ktoré v budúcom pozemskom živote ju utvoria takú, že bude mať v sebe vlohu k nepravdivosti. Nepravdivosť, ktorá bola pestovaná takým predchádzajúcim životom, vytvára k nej vlohu v živote budúcom. Jedine pravdivosť, o ktorú sa usilujeme v jednom živote, je schopná vytvárať tiež pravdivosť v našom ďalšom živote ako vlohu. Preto tiež, poukazujúc na pravdivosť ako na nutnú prípravu pre duchovné školenie, poukazujeme na niečo, čo až za hranice smrti činí dušu v budúcom pozemskom živote morálnejšiu, ako bola predtým.

Ak potom vyvíja duša v sebe miesto odvahy, miesto morálnej statočnosti určitú vnútornú ľahostajnosť, určitú vnútornú ľahkovážnosť, určite uhýbanie v duši pred vernosťou sebe samej, pred uskutočňovaním toho, čo sme poznali ako pravdivé a správne, potom ak to pôsobí na inšpiráciu, taký život duše, v ktorom nebolo dbané na výchovu k pevnosti, dá vzniknúť príčinám, ktoré robia z duše egoistov. Egoizmus v jednom živote je následkom z predchádzajúceho života tým, že v tomto poslednom živote nebola duša morálne statočnou.

A ľahostajnosť oproti celému svetu, nezáujem, nepozornosť, sebecké uzatváranie sa do seba pôsobí zase tak, že vedú človeka k vlohe, ktorá sa zakladá na odcudzení sa okolitému svetu, odlúčenosť od okolitého sveta. Kto je odcudzený svetu, kto nie je okolitému svetu prispôsobený, na toho tento svet pôsobí tak, že ho robí neustále chorým. A to potom nepôsobí len na dušu, ale až do telesnosti. Dispozície k chorobám sú vysielané ako intuícia z jedného predchádzajúceho pozemského života do života nasledujúceho tým, že táto duša putuje životom bez záujmu a nepozorne. Čo je v jednom vtelení skôr rázu duševného - nedostatočný záujem, nedostatočný súcit so svetom - to v budúcom vtelení preniká potom hlbšie, to vniká do telesnosti a prejavuje sa nezdravosťou.

Okrem karmy, ktorú má každý jednotlivec, je všeobecný karmický zákon na všetkých stupňoch bytia. Všetky druhy bytostí majú svoju karmu. Karma však prechádza všetkými ríšami bytia, a sú vôbec veci v karme ľudstva, v karme národa, spoločnosti alebo inej ľudskej skupiny, ktorú musíme považovať za spoločnú karmu, takže za určitých okolností môže byť jednotlivec strhnutý spoločnou karmou. A pre človeka, ktorý nemôže veci prehliadnuť, nebude vždy ľahké uznať, kde sú vlastne vplyvy mocností pre ľudí, ktorí boli týmto osudom zasiahnutí. Jednotlivec, ktorý stojí uprostred celku, môže byť úplne nevinný pre svoju karmu jednotlivca, ale tým, že je zapojený do spoločnej karmy, môže ho postihnúť nešťastie. Ak je však úplne nevinný, tak sa to vyrovná v neskorších vteleniach.