Rosenkruciáni

Od 13. st. vprúdilo do duchovného života ľudstva spiriruálne hnutie, ktoré sa spája s menom Christian Rosenkreutz. Rosenkruciánske hnutie vzniklo v užšom zmysle v 13. st. Vtedy pôsobili tieto sily veľmi silno a od toho času trvá prúd Christiana Rosenkreutze, ktorý pôsobí stále ďalej. Existuje zákon, že asi každých 100 rokov sa tento prúd síl musí účinne prejaviť. To sa teraz ukázalo v antroposofickom hnutí. V r. 1785 boli vyjadrené ezoterické zjavenia rosenkruciánov v diele "Die geheimen Figuren der Rosenkreutzer" Hinrica Madathana Theosopha. V tejto publikácii sú v určitom obmedzenom zmysle zachované poukazy na to, čo v predchádzajúcich stáročiach pôsobilo ako rosenkruciánsky prúd a čo bolo potom vyjadrené v prácach, ktoré zhrnul Hinricus Madathanus Theosophus. O 100 rokov neskôr vidíme vyjadrený účinok rosenkruciánskeho prúdu v diele H. P. Blavatskej, najviac v diele "Odhalená Izis." Mnohé z obsahov oných obrazov je tam spísané slovami. Obsahuje súhrn západnej okultnej múdrosti, aj keď kompozícia je občas dosť zmätená. Je zaujímavé porovnať "Tajné figúry rosenkriuciánov" Hinrica Madathana Theosopha s dielom Blavatskej. Musíme hlavne prizerať k prvej polovici publikácie spísanej v zmysle figúr. V druhej časti sa Blavatská od rosenkruciánskeho prúdu trocha odchyľuje a neskôr sa tomuto prúdu úplne vzdialila.

V 13. st. prestala jasnovidnosť existovať. Pre všetkých ľudí nastala duchovná temnota. Dokonca i zasvätenci nemali prístup do duchovných svetov a museli sa obmedzovať len na spomienky, keď o nich niečo hovorili. Trvalo to krátku dobu, ktorá musela nastať, aby sa začala pripravovať naša dnešná intelektuálna, rozumová kultúra. To je to dôležité, čo dnes máme. V grécko-rímskej epoche dnešná rozumová kultúra neexistovala. Miesto nej tu bolo bezprostredné nazeranie kedy sa človek spájal s tým, čo vedel a počul i s tým o čom premýšľal. Vtedy sa toľko nehĺbalo ako dnes. Po tejto dobe zasa začína zvolna jasnovidnosť človeka. V 13. st. museli byť zvolené osobnosti zvlášť vhodné pre zasvätenie, ktoré mohlo nastať až po uplynutí tejto krátkej doby zatemnenia.

Na jednom mieste Európy, o ktorom sa ešte nesmie hovoriť - ale i to bude možné v neveľmi vzdialenej dobe - bola vytvorená vysoko duchovná lóža, kolégium dvanástich mužov, ktorí prijali súhrn duchovnej múdrosti dávnych dôb i doby svojej vlastnej. V onej ztemnelej dobe žilo dvanásť vynikajúcich duchov, ktorí sa zjednotili, aby podporovali pokrok ľudstva. Všetci nedokázali nazerať do duchovného sveta, ale dokázali v sebe oživiť spomienku na to, čo prežili vplyvom predchádzajúceho zasvätenia. Karma ľudstva to zariadila tak, že siedmim z týchto dvanástich ľudí bola vtelená múdrosť zo starej atlantskej epochy - - boli to znovuvtelení siedmi indickí rišiovia. K týmto siedmim patrili štyria iní, ktorí nemohli pozerať na uplynulé pradávne doby ako týchto sedem, ale mohli sa pozerať na to, čo si ľudstvo osvojilo z okultnej múdrosti v štyroch poatlantských kultúrnych epochách. Z týchto štyroch prvý sa mohol pozerať na staroindickú dobu, druhý na staroperzskú, tretí na egyptsko-babylonskú a štvrtý na grécko-rímsku epochu. Dvanásty, ktorý zastupoval súčasnú anglosasko-germánsku dobu bol zo všetkých najintelektuálnejší, vlastnil v najvyššej miere intelektuálnu múdrosť svojej doby a mal do istej miery najmenej spomienok. Sedem si spomínalo na svoju atlantskú múdrosť a ďalších päť zastupovalo múdrosť piatich poatlantských kultúr. Zastupovali 12 duchovných smerov, celú atlantskú a poatlantskú múdrosť.

Zrod novej kultúry však bol možný len tým, že doprostred dvanástich vstúpil trinásty, ktorý po období zatemnenia mal byť vyvolený, aby dosiahol zasvätenia nutného pre západnú kultúru. Kolégium dvanástich múdrych mužov vedelo, že sa má narodiť individualita, ktorá v dobe Kristovej udalosti žila v Palestíne a ktorá bola u mystéria na Golgote. Na svoje poslanie sa pripravoval v nasledujúcich inkarnáciach pokornou mysľou a vrelým, Bohu oddaným životom. Tento trinásty žil výhradne v starostlivosti a výchove dvanástich a od každého získal toľko múdrosti koľko mu len mohol dať. Bol odlúčený od vonkajšieho sveta a nikto mimo týchto dvanástich nesmel mať na neho vplyv. Ale týchto dvanásť, z ktorých každého prestupovala a napĺňala jeho duchovná úloha a hlboko prestupovalo kresťanstvo, si uvedomovalo, že vonkajšie kresťanstvo cirkvi bolo len znetvorením pravého kresťanstva. Snažili sa zjednotiť rôzne náboženstvá v jeden celok. Boli presvedčení, že v ich dvanástich prúdoch je zachovaný všetok duchovný život, a každý pôsobil na žiaka podľa svojích síl. Ich cieľom bolo dosiahnuť syntézy všetkých náboženstiev a k tomu bola nutná primeraná výchova trinásteho. Žil len pre duchovný vývoj ku ktorému ho podnecovali dvanásti. Žili s ním pohromade a to spôsobilo, že z nich do chlapca vstupovalo dvanásť rôznych svetelných lúčov a on ich prijímal tak, že sa z nich vytvorila v jeho duši vnútorná harmónia. V jeho mysli žilo, premenené v cítenie, čo dvanásť nositeľov dvanástich rôznych typov náboženstiev, ktoré sú na Zemi rozšírené, nechalo žiariť do jeho duše. Zrkadlila sa v ňom múdrosť dvanástich.

Mal slabé telo. V určitej dobe prestal jesť, prejavilo sa ochromenie všetkých jeho vonkajších životných funkcií a stalo sa niečo, čo sa nebude už v rovnakej forme nikdy opakovať. To nasledujúce nie je modelovým vzorom iniciácie, ale predstavuje výnimočnú udalosť. Toto dieťa bolo prenesené na určité miesto v Európe. Vplyvom súzvuku rôznych prúdov vychádzajúcich z dvanástich mudrcov, bola duša tohto dieťaťa harmonicky formovaná. Keď malo približne 20 rokov, dokázal vyjadrovať niečo, čo bolo akoby odrazom dvanástich prúdov múdrosti. Tiež telesne sa dieťa odlišovalo od iných ľudí. Občas bývalo veľmi choré, stalo sa úplne priehľadné jeho telo. A potom nastala doba, keď duša na niekoľko dní opustila telo. Mládenec tu ležal ako mŕtvy. A keď sa duša vrátila späť - vplyvom mystéria na Golgote zažil niečo podobné ako Pavol u Damašku - celá ním prijatá múdrosť vyžarovala späť na dvanástich. Každý dostal naspäť to, čo predal, ale v premenenej podobe. A od tej chvíle žilo v dvanástich mužoch to, čo nazývame rosenkruciánskym kresťanstvom.

Vtedy zažil veľkú premenu duše. Objavilo sa v nej niečo ako úplne novo zrodených dvanásť múdrostí, takže i oni sa mohli od mladíka naučiť niečo nové. Teraz behom niekoľkých týždňov trinásty reprodukoval všetku múdrosť, ktorú obdržal od dvanástich, ale novou formou. Táto nová forma akoby pochádzala od samotného Krista. Čo im teraz zjavoval, to dvanásti nazvali pravým kresťanstvom, syntézou všetkých náboženstiev, a odlišovali ho od kresťanstva epochy v ktorej žili. Trinásty zomrel pomerne mladý. Jeho poslaním bolo myšlienkovo zhrnúť dvanásť prúdov múdrosti, poriadne ich prežiť a vytvoriť niečo nové, čo mohol zanechať dvanástim mudrcom, ktorí to mali spracovať. Bol to Christian Rosenkreutz. Dvanásti sa potom venovali úlohe zaznamenať v imagináciach to, čo im zjavil trinásty. Tak vznikli symbolické obrazy obsiahnuté v zbierke Hinrica Madathana Theosopha a v Odhalenej Izis Blavatskej. Okultný postup si musíme predstaviť tak, že sa plod zasvätenia trinásteho zachoval ako zbytok jeho éterického tela v duchovnej atmosfére Zeme, ktorý pôsobil na dvanástich práve tak ako na nasledujúcich žiakov, takže z toho mohol vzísť rosenkruciánsky prúd. Avšak toto éterické telo pôsobilo ďalej a prestúpilo potom éterické telo opäť sa inkarnujúceho trinásteho, ktorý sa znovu vtelil už asi uprostred 14. st.

Bolo stanovené, že všetky objavy, ktoré učinili, musia zostať sto rokov ako tajomstvo u rosenkruciánov a až potom sa smú odhaliť svetu. Tak sa od 17 až do 18. st. pripravovalo to, čo bolo v r. 1785 vyjadrené v diele "Tajné figúry rosenkruciánov." Významné je tiež to, že v každom storočí je podávaná rosenkruciánska inšpirácia tak, že jej nositeľ nebol nikdy navonok označovaný. Dnes sa napr. môže hovoriť len o takých udalostiach, od ktorých uplynulo 100 rokov. Pretože pre ľudí je príliš veľkým pokušením prejavovať k takejto osobnosti silný vzťah a tiež - čo je najhoršie - fanaticky ju uctievať ako svätca. Predovšetkým je to nutné kvôli okultným astrálnym útokom, ktoré by k takejto individualite neustále smerovali. Preto je nutná táto podmienka.

Keby sa neodohrávali alchymické procesy nemohli by sme, dnes v duchovno-vedeckom zmysle uskutočňovať rosenkruciánstvo. Všetko, čo stredoveký rosenkrucián prežíval pri pohľade na prírodné procesy spočíva v najhlbších základoch človeka, to všetko bolo do neho vložené. Dnes môžeme nájsť tieto skryté sily, ktoré vtedy viedli k jasnovidnosti tým, že študujeme duchovnú vedu a prostredníctvom vážnej meditácie a koncentrácie sa úplne oddávame vnútornému životu duše. Vplyvom takéhoto vnútorného vývoja sa stáva zaoberanie sa prírodou opäť obetnou službou. K tomu musia ľudia prejsť duchovnou vedou. Tisíce ľudí sa musí oddávať duchovnej vede, žiť vnútorným životom, aby v budúcnosti mohla byť za prírodou vnímaná duchovná pravda, aby bol za májou opäť chápaný duchovný princíp. Kto nepozná celý vnútorný zmysel práce rosenkruciánov, môže sa domnievať, že ľudstvo je stále na rovnakom stupni vývoja ako pred dvomi tisíckami rokov. Pokiaľ nebude ukončený tento proces, ktorý je možný iba prostredníctvom duchovnej vedy, nedospeje človek k duchovnému videniu. Existuje mnoho zbožných a dobrých ľudí, ktorí sa nehlásia k duchovnej vede, v podstate sú však teosofmi.