Škorpión - uhlík

S uhlíkom sa na rozdiel od vodíka, kyslíka a dusíka, nestretávame v podobe plynu, ale nachádzame ho v nerastnej prírode ako pevný útvar - tuha, diamant. Diamant je najtvrdší prírodný materiál, ktorý sa na Zemi vyskytuje, kryštalizuje v pravidelnej polyedrickej forme. Zároveň je to však aj kameň, ktorý v sebe má najviac ohňa. Tá najtvrdšia forma je preniknutá sršiacim ohňom. Tiež uhlie, ktoré poznáme ako čierny a tvrdý kameň, má v sebe, hoci skrytú, tú istú ohnivú silu. Táto sila je tu uzavretá do čiernej, temnej hmoty a prejaví sa až vtedy, keď sa forma spaľovaním rozpadne. Je tu zrejmé, ako je oheň utváraný až do podoby pevnej hmoty.

Ak sa pozrieme na oživenú prírodu alebo na človeka, sú všetky organické útvary prestúpené uhlíkom. Každý list, každý kvet, každý plod, každé zviera, každý ľudský orgán, každá jednotlivá substancia vďačí za svoju formu tvorivým silám uhlíka. V organickej prírode pred nás táto utvárajúca sila predstupuje v nekonečnej rozmanitosti. Uhlík sa sám pred všetkými ostatnými pozemskými prvkami vyznačuje tým, že sa dokáže spájať sám so sebou a na základe toho môže tvoriť stále nové štruktúry, reťazce a prstence. Na tieto uhlíkové skelety sa pripájajú ďalšie prvky, vodík, kyslík a dusík, takže potom vznikajú stále nové látky. Sú známe milióny rôznych zlúčenín uhlíka. Naproti tomu všetky ostatné pozemské látky, ktoré sú chémii známe ako chemické prvky, dávajú spoločne len tisíce rôznych zlúčenín.

Tvorivé sily uhlíka však úplne nepostihne, ak ich budeme brať na vedomie len vo fyzicko-éterickom svete. Za touto schopnosťou sa totiž skrýva oheň, ktorý z uhlíka robí nositeľa vesmírnych utvárajúcich síl. Vieme si predstaviť, že uhlík môže vytvárať toľko organických látok len vďaka tomu, že je sám niečím naživo pôsobiacim a bytostným, prestúpený praobraz duchovného sveta. Tak ako v sebe sochár nesie ideu, obraz diela, ktoré tvorí, a snaží sa tento obraz vtlačiť do hmoty, do dreva či kameňa, musíme v uhlíku vidieť vesmírne imaginácie, ktoré on s pomocou ostatných prvkov viditeľne fyzicky utvára v hmote. V rastline tento proces dospieva až do konca. Rastlina vdychuje uhlík v podobe kysličníka (oxidu) uhličitého a on v nej utvára až do nepohyblivej formy. V človeku však činnosť uhlíka nesmie dospieť až do konca, inak by sa v ňom presadila tendencia utvárať strnulú, nepohyblivú rastlinu a človek by svoju duchovno-duševnú bytosť až príliš vyčerpával vo fyzicko - telesnom formovaní. Tvorivé sily uhlíka musia zostať účinné na vyššej úrovni, preto musí byť uhlík ako kysličník uhličitý vydychovaný, avšak malá časť, ktorú ja dokáže zvládnuť, zostáva stále v krvi, zvlášť v žilovej krvi hlavy. Tu prostredníctvom svojej utvárajúcej sily poskytuje fyzický podklad pre utváranie myšlienok. Potrebujeme formujúcu silu uhlíka - ktorého proces v sebe nesmieme nechať dôjsť až k rastlinnému utváraniu - aby sme mohli utvárať aj myšlienky a duchovnosť formovať do podoby plastických myšlienkových obrazov.

Čím viac v sebe budeme toto vytváranie myšlienok obrazného, imaginatívneho charakteru rozvíjať, tým viacej v sebe budeme uhlík zhodnocovať a tým menej ho budeme vydychovať. Tak môžeme rozumieť výroku Rudolfa Steinera, že v meditácii sa dýchanie mení a človek vydychuje menej uhlíka. V uhlíku tak môžeme vidieť nositeľa sily, ktorá oheň, ducha vtláča do hmoty. Alchymisti ho nazývali kameň mudrcov, ktorý necháva pôsobiť ducha v tele tak, aby telesnosť bola preniknutá ohňom ducha. Takáto úvaha môže viesť k terapeutickému použitiu uhlíka, napriklad vo forme rastlinného uhlia (Carbo vegetabilis) všade tam, kde sa v človeku nedostáva fyzického podkladu práve pre činnosť ja, kde vznikaju procesy, ktoré nedosahujú úroveň ľudstva, hovorí Rudolf Steiner o procese zozvieračtenia.

Bolo povedané, že uhlík privádza utvárajúce sily k tomu, čo má charakter ohňa. V človeku však máme tepelný pól v látkovej výmene. Tu sa uskutočňujú procesy uvoľňovania požitej potravy, ktoré potom ale musia prebiehať za pôsobenia utvárajúcej sily činnosti ja. Ak sa to nedeje dostatočne intenzívne, vznikajú poruchy, ktoré sa môžu prejavovať príliš silnou tvorbou plynov, nesformovanou stolicou, ba i hnilobnými hnačkami. Tu je potrebné posilniť utvárajúci proces uhlíka.

Proti tomuto procesu zozvieračťovania stavia človek proces vnútornej tvorby svetla, ktorý ho práve odlišuje od zvieraťa. Na tomto vnútornom svetelnom procese sa podstatne podieľa uhlík, to je základom rozvíjania nášho zmyslového a predstavového života, nášho duchovního života ako takého. Sily ja sú do látkovej výmeny obvykle privádzané prostredníctvom uhlíka vo forme cukru v krvi. Tieto cukrové sily môžeme organizmu opäť dodávať v zosilnenej podobe v skaramelizovanom (čiastočnému uholnateniu podrobenému) cukru, ktorý terapeuticky použijeme pri slabosti látkovej výmeny, ale aj tam, kde proces látkovej výmeny, nedovedený až do konca, vedie k poruchám na periférii, ako napríklad pri reumatizme a dne.