Prázdne vedomie

Ak budeme človeka postupne pripravovať o zmyslové vnemy, ak dosiahneme toho, že nič neuvidí, keď danú miestnosť zatemníme, keď všetko stlmíme tak, aby nič nepočul, a ak potlačíme nakoniec aj hmatové vnemy, taký človek potom zaspí. Toto prázdne vedomie, pri ktorom človek inak zaspáva, musí byť vyvolané o vlastnej vôli. Ale človek, ktorý vymaže zo svojho vedomia všetky dojmy, tiež dojmy, ktoré si vytvoril sám, musí byť bdelý. To je to významné: byť hore, byť bdelý a nemať už žiadne vonkajšie vnemy, žiadne zážitky. To je vytvorenie prázdneho vedomia, avšak plne prežívaného prázdneho vedomia.

Keď z vedomia vyradíme to, čo sme do neho zvýšenými silami dostali, a vytvoríme si prázdne vedomie, toto vedomie nezostane prázdne, pretože potom nastúpi druhý stupeň poznania, ktoré na rozdiel od imaginatívneho poznania, môžeme nazývať poznaním inšpirovaným. Ak po príprave dosiahneme tohto prázdneho vedomia, získavame tým možnosť, aby sa podobne, ako sa inak nášmu zraku ukazuje svet viditeľný a nášmu uchu svet počuteľný, ukázal teraz našej duši svet duchovný. Teraz už to nie je vlastné prežívanie, ale je to vonkajší duchovný svet, ktorý sa nám ukazuje. A ak sme natoľko silní, že vyradíme nielen jednotlivé partie, ktoré sme si vypracovali, ale dokážeme vyradiť celé životné tablo naraz, takže ho môžeme nechať ukázať a zase ho vyradiť, a potom, čo sme mali životné tablo, sme si dokázali vytvoriť prázdne vedomie a len bdieme - potom do tohto prázdneho vedomia vstúpi predpozemský život, ktorý človek prežil, než počatím zostúpil do pozemského tela. To je prvý skutočný nadzmyslový zážitok, ktorý človek má po vytvorení prázdneho vedomia: pohľad na vlastný predpozemský život.

Imaginatívne tablo duchovného sveta ešte nie je skutočným duchovným svetom, ale len svojím vlastným vnútorným svetom. Kozmos i naša vlastná pravá bytosť, aká bola pred pozemským narodením, sa objavuje až v inšpirácii,. keď do nás duchovný svet prúdi zvonku. Keď však dospejeme k tomuto prázdnemu vedomiu, keď je naša duša naplnená najskôr iba bdelosťou, a my v tejto bdelosti musíme dospieť k istému vnútornému tichu, vnútornému kľudu. Potom duchovný svet nielen vidíme, ale i počujeme. Ale keď dospejeme k prázdnemu vedomiu s vnútorným pokojom, kozmický pocit šťastia, ktorý sme prežívali na úrovni imaginácie, sa premení v duševnú bolesť. A učiníme skúsenosť, že svet je postavený na základoch kozmickej bolesti, presnejšie kozmického živlu, ktorý človek môže prežiť len v bolesti. A poznáme pravdu, že všetko bytie sa nakoniec musí zrodiť z bolesti.

Od tejto chvíle pozná ľudskú nesmrteľnosť zo stránky, ktorá sa dnes vôbec nezdôrazňuje. Dnes sa stále hovorí len o nesmrteľnosti. Nesmrteľnosť je pre nich popretím smrti. Iste, táto stránka je rovnako pravdivá ako tá druhá, ale to, čo na ceste, ktorá je tu načrtnutá, poznávame ako prvé, nie nesmrteľnosť, teda negáciu smrti, ale nezrodenosť, teda negáciu narodenia. Nezrodenosť je človeku rovnako vlastná ako nesmrteľnosť. A až raz ľudia porozumejú tomu, že večnosť má tieto dve stránky: nesmrteľnosť a nezrodenosť, až potom budú môcť svojím poznávaním preniknúť do toho, čo je v človeku trvalé, čo je v ňom naozaj večné.

Novšie jazyky majú ešte slovo nesmrteľnosť, avšak slovo nezrodenosť, ktoré staršie jazyky ešte mali, už stratili. Najprv človek stratil jednu stránku večnosti, nezrodenosť, a teraz, v materialistickom veku, stojí poznanie človeka pred tragickým okamihom, v ktorom môže človek stratiť i nesmrteľnosť, ak už v oblasti čisto materialistického svetonázoru nechce vôbec nič vedieť o tom, čo v človeku žije ako duchovné.