3. Stav snového spánku

Tretí stav, ktorý je ešte stále hmlistý a temný v pomere k nášmu dennému vedomiu, je obrazné vedomie (stav snového spánku). O ňom máme už jasnú predstavu, pretože jeho dozvuk prežívame v snovom spánku, avšak len ako deformáciu toho, čo kedysi na Mesiaci bolo vedomím všetkých ľudí. Bude dobré začať od sna, aby sme si mohli vytvoriť obraz mesačného vedomia. Hoci v snívaní nachádzame čosi zmäteného a chaotického, pri bližšom pozorovaní prejavuje táto zmätenosť predsa len akúsi vnútornú zákonitosť. Sen je podivuhodnou symbolikou. Napr. snívame, že bežíme za žabou, aby sme ju chytili. Cítime mäkké, hladké telo, prebudíme sa a držíme kraj plachty. Keby sme použili bdelého vedomia, uvideli by sme, ako naša ruka uchopila plachtu. Snové vedomie nám dáva symbol vonkajšieho jednania, formuje tento symbol z toho, čo naše denné vedomie vníma ako skutočnosť. Časové pomery sú v sne úplne iné, pretože v jednom okamihu môžeme prežívať celé drámy. Sen dnešného človeka symbolizuje udalosti, ktoré sa odohrávajú v našom vnútri i vo vonkajšom svete. Avšak to nebolo tak, keď na Mesiaci mal človek tento tretí stav vedomia. Vtedy žil človek v samých takýchto obrazoch (aké dnes prežíva vo sne), ale tieto obrazy odrážali skutočnosť. Znamenali práve takú skutočnosť, ktorou je dnes napr. modrá farba, lenže tieto farby sa voľne vznášali v priestore a nelipli na predmetoch.

Za vtedajšieho vedomia by človek nemohol - tak ako dnes - ísť po ulici a z diaľky vidieť človeka, pozerať sa na neho a približovať sa k nemu, pretože také formy bytostí, ktoré majú farby na svojom povrchu, by vtedy človek nemohol vnímať, nehľadiac vôbec k tomu, že vtedajší človek by sa tak ako to robí dnešný človek ani nemohol pohybovať. Dajme však tomu, že by vtedy človek na Mesiaci stretol iného človeka. Objavil by sa pred ním ako voľne sa vznášajúci obraz zvláštnej formy a farby, povedzme napr. ako obraz ohyzdný. Druhý človek by sa mu potom radšej vyhol, aby takéhoto človeka nestretol. Alebo napr. ako obraz krásny - potom by sa k nemu priblížil. Ohyzdný farebný obraz by mu naznačil, že druhý človek k nemu chová nesympatické city. Dajme tomu, že by na Mesiaci bola soľ. Ak stojí dnes na stole soľ, vidíme, aký má vzhľad, zrnitosť a určitú farbu. Vtedy ale tomu tak nebolo. Na Mesiaci by sme nemohli soľ vidieť. Avšak z miesta, kde by stála soľ, by vychádzal v priestore sa vznášajúci obraz formy a farby, ktorý by nám naznačil, že soľ je niečím užitočným. Tak bolo celé vedomie vyplnené obrazmi vznášajúcich sa farieb a foriem. Človek vtedy žil v takomto mori farieb a foriem. Tieto obrazy však charakterizovali to, čo sa okolo človeka odohrávalo, predovšetkým duševné zážitky a všetko, čo vôbec malo vzťah k duševnosti, čo mu bolo prospešné alebo škodlivé. Takto sa človek správne orientoval v skutočnostiach svojho okolia. Keď sa Mesiac znova vtelil ako Zem, premenilo sa toto vedomie v dnešné denné vedomie a len jeho zvyšok zostal vo sne tak, ako ho má dnešný človek.

Každej noci vystupuje z najnižších článkov ľudskej bytosti, z fyzického a éterického tela, telo astrálne a ja, a tým sa pre vedomie dnešného človeka ponárajú zmyslové predmety okolo neho do temnoty, a nielen to, - až do prebudenia trvá u neho stav, ktorý nazývame úplným bezvedomím. Okolo človeka sa rozprestiera temnota, pretože astrálne telo človeka je dnes za normálneho stavu urobené tak, že samo o sebe nie je schopné vnímať, čo sa nachádza v jeho okolí. Musí mať nástroje. Týmito nástrojmi sú fyzické zmysly. Preto sa musí ráno ponoriť do fyzického tela a užívať jeho zmyslových nástrojov. Prečo astrálne telo nič nevidí, keď za nočného spánku je v duchovnom svete? Prečo nič nevníma? Z rovnakého dôvodu, prečo fyzické telo, v ktorom by nebolo oka a ucha, nemohlo by vnímať fyzické farby a fyzické tóny. Astrálne telo nemá orgány pre vnímanie v astrálnom svete.

Človek prechádza v priebehu svojho vývoja siedmimi stavmi vedomia. Prvý stav vedomia, ktorým človek prešiel, bol nejasný matný stupeň vedomia, v ktorom sa človek cítil zjednotený s kozmom, tento stav nazývame saturnským bytím. V slnečnom bytí rozsah vedomia ubúdal, toto vedomie sa však stávalo stále jasnejším. Keď potom človek prežíval mesačné bytie, podobalo sa jeho vedomie tomu čo v podobe posledného pozostatku prežívame v našich snoch, bolo to nejasné obrazné vedomie. Tu na Zemi máme jasné denné vedomie, ktoré nám zostane, až sa človek na Jupiteri zasa pozdvihne k obraznému vedomiu, takže tam potom budeme mať jasné obrazné vedomie. Potom sa človek pozdvihne ešte k dvom vyšším stavom, k inšpirovanému a intuitívnemu stavu vedomia.

Naše jasné denné vedomie sa teda nachádza uprostred medzi nejasným obrazným vedomím Mesiaca a jasným obrazným vedomím Jupitera. A to, na čo ezoterik čaká, že sa mu raz odhalí, je jupiterské vedomie. Každému sa ho raz dostane, jednému skôr, inému neskôr, to záleží na jeho stupni vnútornej zrelosti. V každom človeku je už však jupiterské vedomie vo svojich prvých zárodkoch prítomné. Budúce vedomie je už veľmi subtílnym spôsobom naznačené, človek si ho iba nedokáže vyložiť. Ezoterický život totiž spočíva z veľkej časti práve v tom, aby sa človek naučil správne interpretovať subtílne deje, ktoré sa odohrávajú v ňom samom a v jeho okolí. Ani staré mesačné vedomie ešte uplne nezmizlo a vo svojich posledných rudimentoch tu stále ešte je.

Tieto dva stavy u dnešného človeka, kedy v jednom z nich je ešte prítomné staré mesačné vedomie a v druhom už nové vedomie jupiterské, to je pocit hanby a pocit strachu. V pocite hanby, kedy je krv hnaná do periférie tela, doteraz žije posledný zvyšok mesačného vedomia a v pocite strachu, kedy krv prúdi k srdcu, aby tam našla pevný ústredný bod, sa ohlasuje vedomie jupiterské. Normálne denné vedomie sa teda vychyľuje do dvoch strán. Ak pociťujeme nad niečím stud a sčervenieme pritom v tvári, potom prežívame niečo, čo pripomína mesačné bytie. Človek Mesiaca nemohol ešte sám sebe povedať "ja", ale žil v nejasnom, matnom obraznom vedomí, úplne obklopený astrálnymi silami a bytosťami, s ktorými sa cítil byť spojený, v harmónii. A u tohto mesačného človeka si predstavme, že začal u neho jedného dňa svitať pocit: Ja som ja. Som niekto iný ako ostatní, som samostatná bytosť a všetky ostatné bytosti okolo mňa sa na mňa pozerajú. Tu by mesačný človek začal horieť pocitom nesmiernej hanby, snažil sa samým studom zmiznúť, nebyť, keby mohol mať takýto predčasný pocit hanby.

Tak aj my, keď nás prepadne stud, najradšej by sme zmizli, zahrabali sa pod zem, rozpustili svoje jástvo. Starý mesačný človek sa cítil úplne bezprostredne v harmónii so silami vesmíru. A keby sa v ňom prebudil pocit Ja, okamžite by to túto harmóniu narušilo. Akonáhle začal človeka na Zemi prestupovať pocit Ja, dostával sa tým čím ďalej viac do disharmónie so svojím okolím. Jasnosluchom obdarený človek počuje vesmír znieť vo veľkolepej harmónii, a keď s tým porovná tóny, ktoré k nemu prenikajú z jednotlivých ľudí, tak dnes u všetkých ľudí zaznamená disonancie, u niekoho viac, u niekoho menej, ale u všetkých je to disonancia. A našou úlohou je túto disonanciu v priebehu svojho vývoja stále viac rozpúšťať v harmónii.

Táto disonancia vznikla v dôsledku jástva, bola však múdro zariadená duchovnými mocnosťami, ktoré ovládajú a vedú vesmír. Keby ľudia navždy zostali v harmónii, nikdy by nedospeli k samostatnosti. Disharmónia nastala preto, aby si človek mohol slobodne, vlastnou silou znovu vydobyť harmóniu. Sebavedomý pocit Ja sa teda musel sprvu rozvíjať na úkor vnútornej harmónie.