Extáza

V starých mystériách sa stávalo, že človek, ktorý mal byť zasväteným, aj keď jeho ja nedosiahlo plnej sily, bol vyvedený do makrokozmu, avšak zasväcovateľ musel byť stále pri ňom, aby mu mohol včas pomôcť. Tento spôsob jasnovidectva, ktorého sa docielilo v starých tajných školách Európy, sa nazýva extáza. Táto metóda sa už nehodí pre náš dnešný vývojový stupeň, a na jej miesto nastúpila iná metóda - rosenkruciánska.

Takže žiak bol v starých mystériách pod dohľadom svojho učiteľa, ktorý mal zabrániť, aby sa vystupujúce ja plne rozšírilo do duchovného sveta a upadlo do bezvedomia. Tohto extatického ponorenia sa dosiahlo prísne upravenou starostlivosťou o isté city, ktoré máme aj vo všednom živote. Touto starou metódou sa nadviazali tieto city na také, ako ich má človek ešte aj dnes, i keď v oveľa menšej miere, pri striedaní ročných období. Keď žiak napríklad vystúpil do čerstvej jarnej krajiny a videl, ako v topiacej sa snehovej pokrývke sa už objavuje mladá tráva a prvé kvety, keď okolo seba videl vzkriesenie zo zimného spánku, keď cítil pod svojimi nohami topiť sa tuhú zem a videl suché holé stromy vyháňať zobúdzajúcim dotykom teplého slnečného svetla nové puky, potom mal v sebe precítiť tento prebúdzajúci sa život a oddať sa mu v najhlbšej meditácii celou dušou. Neustálym opakovaním mal potom nechať tento pocit zmohutnieť k obrovskej sile. Musíš - tak mu vravel iniciátor - vedieť v sebe zapáliť tak mocne a tak živo túto radosť a túto dôveru a životnú sviežosť, ako by ju cítila sama Zem, keby mala vedomie.

Rovnako tak sa musel žiak naučiť na jeseň pociťovať smútok, musel na seba nechať pôsobiť odumieranie okolo v prírode, musel cítiť, ako lesy a lúky strácajú svoju listovú ozdobu a život sa sťahuje do lona Zeme. S ňou musel vedieť trúchliť za jej deti. Rovnako tak mal prežívať ostatné ročné obdobia a zvlášť zimný a letný slnovrat vo svojom vnútri. Ezoterik ako starej, tak dnešnej doby, má tieto pocity vytvárať vo svojom najhlbšom vnútri pri úplnom duševnom kľude pri vyradení všetkých vonkajších dojmov. Kto sa tak naučil cítiť, ten prežil po dlhšom cvičení - a tomu je tak ešte aj dnes - to, čo sa v starých mystériách nazývalo zrenie Slnka o polnoci. Zem sa stala priehľadnou a za fyzickou formou bolo vidieť duchovno, ktoré bolo jej základom, miesto fyzického Slnka bolo vidieť veľké duchovné Slnko, premocnú bytosť, pre ktorú fyzické Slnko bolo len hmotným telom. Avšak pri tomto premáhajúcom pohľade sa ja žiaka, ktorý sa stal jasnozrivým, vydávalo v nebezpečenstvo, že upadne do bezvedomia, a jeho učiteľ, mu musel stáť pomáhajúc po boku. Dnes by guru už nemohol vykonávať moc nad žiakom ako vtedy, lebo sa zmenil vzťah učiteľa k žiakovi, a dnešná ľudská povaha v dôsledku iného vzdelania, napriek všetkým dobrým úmyslom a ochotného podrobenia by nebola schopná potlačiť v sebe žijúce vzdorujúce sily.

Človek sa do extatického stavu nemôže prirodzene dostať iným spôsobom, než že to, čo inak nazýva svojím ja, ktorým vždy drží všetky jednotlivé prežitky pohromade, je akoby vymazané. Človek, ktorý je v extáze, je akoby bez seba, jeho ja je akoby potlačené. Je akoby rozliaty, rozplynutý do nového sveta. Dva zážitky sa v extáze odohrávajú súbežne: strata alebo prinajmenšom utlmenie pocitu vlastného ja na jednej strane a strata vonkajšieho zmyslového vnímania na strane druhej. Extáza ukazuje, ako sa koberec zmyslového sveta rozplýva, rozpadá a naše ja, ktoré inak cítime, ako by narážalo na blanu, na koberec vonkajšieho zmyslového sveta, teraz preteká zmyslovými vnemami a žije vo svete obrazov, ktorý je pre neho niečím novým. Lebo je charakteristické, že v extáze človek spoznáva bytosti a skutočnosti, ktoré mu boli predtým neznáme.