Duchovno-vedecká cesta

Človek môže vstúpiť do oblasti nadzmyslového sveta z dvoch strán. Sú dve možnosti, ako môže človek sily svojej duše povzniesť nad normálny stav tak, že sa môže dostať zo sveta zmyslového do sveta nadzmyslového. Jednu z nich môžeme označiť ako cestu, ktorou človek vstupuje viac a viac do vlastnej duše, ponára sa do nej - mystická cesta. Druhá cesta vedie človeka tým, čo sa okolo nás rozprestiera ako koberec fyzicko-zmyslového sveta. Vedie ho za tento koberec fyzického sveta. Oboma cestami prídeme do duchovného sveta.

Keď rozvinieme sily, ktoré pozerajú nielen na vonkajší svet a vidia nielen farby, počujú nielen tóny a prijímajú nielen vonkajšie dojmy, keď zvýšime svoje duchovné sily tak, že môžu vniknúť za farby, za tóny, za teplo, za iné zmyslové vnemy, ktoré sa okolo nás rozkladajú ako koberec, potom preniknú tieto zvýšené sily za závoj vonkajšieho sveta do ríše nadzmyslovej. Tak existuje cesta, ktorú môžeme nazvať cestou mystickou, a potom cesta druhá, ktorá prenikajúc závojom zmyslovosti, vedie do kozmických diaľok. A túto cestu môžeme nazvať cestou duchovno-vedeckou.

V dávnych dobách bol vývoj taký, že určitému národu mohlo sa dostať veľkých zjavení vždy len na jednej z týchto ciest. A až od doby, v ktorej žili Gréci a do ktorej spadá vznik kresťanstva, splývajú obidva prúdy a stávajú sa čoraz viac jediným kultúrnym prúdom. Keď dnes hovoríme o vstupe do duchovných svetov, tak ten, kto chce preniknúť k nadsmyslovým svetom, vyvíja do istej miery vo svojej duši obidva druhy síl ako pre mystickú cestu do vlastného vnútra, tak aj pre duchovno-vedeckú cestu do sveta vonkajšieho. Dnes už sa tieto cesty tak presne od seba neoddeľujú. Približne v dobe starého Grécka tieto prúdy začali splývať.

V predkresťanskom období bolo tomu tak, že obe tieto možnosti boli rozdelené na rôzne národy. Tak napr. všetko, čo obdivujeme v indickej kultúre, čo tiež sa ešte prejavilo v Buddhovi, bolo dosiahnuté vnútorným pohrúžením, odvrátením zraku od vonkajšieho sveta, umŕtvením oka pre zmyslové farby, ucha pre zmyslové tóny, vonkajších orgánov pre zmyslový koberec a zvýšením vnútorných duševných síl. Z toho vznikli náuky starých svätých rišiov, ktoré žijú ďalej vo filosofii védanty a v buddhizme.

Zoroaster odovzdal svojim žiakom najmä tajomstvo o tom, ako má človek zvyšovať svoje poznávacie sily, aby prenikli závojom vonkajšieho zmyslového sveta. Zoroaster neučil ako indickí učitelia: Odvráťte svoj zrak od farieb, tónov, vonkajších zmyslových vnemov a hľadajte cestu k duchovnu ponorením sa do svojho duševného vnútra. Ale povedal: Zvyšujte svoje poznávacie sily tak, aby ste mohli hľadieť na všetko, čo žije ako rastlina a zviera, čo žije vo vzduchu a vo vode, na výšinách hôr a v hĺbkach údolia. Hľaďte na tento svet. Prenikajte ho, aby ste mohli povedať: Všade tam, kde vo vonkajšom svete vidíme zmyslovo-fyzické javy, za všetkým tým mimo nás je pôsobiace duchovno. To je tá druhá cesta, ktorú môžeme nazvať duchovno-vedeckou.