Poznanie

Teória poznania

Sú rôzne prístupy k antroposofii. Dnes sa dávajú osloviť mnohí najprv pedagogikou, medicínou, bio - dynamickým poľnohospodárstvom, eurytmiou alebo inými praktickými aktivitami. Všetky tieto odvetvia praktickej činnosti spočívajú na myšlienkovom základe, ktorý Rudolf Steiner vytvoril na konci 19 st., ešte pred začiatkom svojej vlastnej antroposofickej pôsobnosti. Tento gnozeologický základ nájdeme v úvode ku Goethovým prírodovedným spisom, v knihách "Základy teórie poznania Goetheho svetového názoru", "Pravda a veda" a vo "Filosofii slobody". Kto dospeje touto bránou k antroposofii, ide rovnakou cestou ako Steiner sám, ktorý prechádzal od akademicky zafarbenej učenosti filosofického a prírodovedného charakteru k spirituálnemu poňatiu sveta, usilujúceho sa o praktické uskutočnenie.

Steiner dokazuje, že rozdelenie sveta na subjekt a objekt, ktoré je základom Kantovej kritiky poznania, treba považovať za unáhlenú domnienku, pretože toto rozdelenie už predpokladá existenciu myslenia. Ako východisko svojho skúmania prijíma Steiner to, čo človeka informuje o svete pred akoukoľvek myšlienkovou činnosťou. To sú dojmy, prichádzajúce mu prostredníctvom zmyslov zvonku a prostredníctvom pocitov z tela. Steiner ich zhŕňa do výrazu "vnem". Neoznačuje tým dej vnímania, ale vnímaný obsah. Pre "vnem" používa aj slová "skúsenosti". Vnem sám seba nevysvetľuje. Je to nesúvislý konglomerát dojmov všetkého druhu. Tie vnikajú do vedomia a sú tam uchopované myslením. Myslenie organizuje všetky tie tisícoraké veci, vlastnosti a vzťahy a dodáva pre nich pojmy. Poznanie je pre Steinera spojením vnemu a pojmu vo vedomí.

Nie je to dané podstatou sveta, ale našou organizáciou, že sa nám skutočnosť rozpadá vo dve časti, vnem a pojem, ktoré musia byť aktom poznania opäť spojené. Veľký význam ale má to, že myslenie nehrá pri poznaní pasívnu úlohu. Nedodáva jednoducho verbálne označenie pre vnímané veci, ale pojmovú stránku skutočnosti. To znamená, že siaha nahor do duchovných realít sveta a získava z tejto sféry polovicu vecí, ktorú nám veci vnemom neprezrádzajú. Trojuholník, vnímaný rovnako všetkými ľuďmi, nehovorí nič o zákonitosti v ňom spočívajúcej. Táto zákonitosť, to znamená pojem, musí byť nájdená jednotlivými ľuďmi. Myslením zachytená pravda je však všeobecne platná, neexistujú rôzne pojmy trojuholníka.

Pojmy "subjekt a "objekt", "subjektívny" a "objektívny" tak strácajú svoj bežný význam. "Objektívne" môže len ešte znamenať "objavujúce sa vo vnímaní objektu", "dané ako vnem". "Subjektívne" znamená: "vystupujúce v subjekte", je pritom potrebné vylúčiť každú myšlienku na významy jednostranný, nevecný, ľubovoľný. Nevecne sa človek chová len vtedy, keď nevie správne používať svojich zmyslových orgánov alebo svojho myslenia, alebo keď zámerne prekrúca pojmy a chová sa pod úrovňou svojho stavu ako poznávajúcej bytosti. Z monistickej filosofie (filosofie vychádzajúcej z jednoty sveta) zastúpenej Steinerom, vyplýva, že neexistujú žiadne hranice poznania, ktoré by ležali v ľudskej prirodzenosti alebo v podstate sveta, ako ich predpokladajú zo svojho hľadiska Kant a fyziológia zmyslov 19. storočia. Kde nie je dvojnosť, nie sú ani hranice. Medzi vnútorným a vonkajším je len ľudskou organizáciou dané rozdelenie sveta, toto rozdelenie je v akte poznania stále prekonávané.

Antroposofická teória poznania je teda v zásade preniknutá dôverou. Napriek tomu Steiner nezastupuje žiadny ľahkovážny optimizmus poznania. Vždy existujú prekážky miesta, času a okolností, ktoré môžu človeku brániť v poznaní plnej skutočnosti, na druhej strane závisí na vývoji vnútorných schopností, ako ďaleko sa podarí nájsť pojmy, patriace ku každému vnemu. Okrem toho sa dá každý podstatný pojem neustále prehlbovať. K vyškoleniu individuálnych poznávacích schopností sa ponúka antroposofická cesta školenia, ktorá umožňuje stupňovať silu pre prežívanie koncepčného obsahu sveta do tej miery, že sa koncepčná stránka pozemskej skutočnosti nakoniec zjavuje ľudskému poznaniu ako svet duchovných bytostí.

Steiner venoval veľkú námahu, aby všestranne objasnil zvláštne postavenie myslenia. Nášmu mysleniu sa zjavujú pojmy, cez ktoré veci a deje len získavajú svoju plnú skutočnosť. Mysliaci človek môže urobiť predmetom myslenia aj samo myslenie. K daným vnemom tým pripája ďalší vnem, ktorý inak uniká pozornosti, a človek tak pozoruje niečo, čoho je sám tvorcom, nestretáva sa s nejakým sprvu cudzím predmetom, ale so svojou vlastnou činnosťou. Vie, ako vzniká to, čo pozoruje. Prehľadať pomery a vzťahy. Ak myslenie poznalo samo seba a svoju výkonnosť pri tomto sebaurčení, teda potom získalo tiež istotu o svojej schopnosti porozumieť ostatným vnemom. V myslení našiel Steiner takpovediac Archimedov bod, z ktorého sa síce nedá svet vyzdvihnúť zo svojich základov, ale z ktorého sa dá porozumieť jeho podstate.

Kto môže prijať Steinerovu teóriu poznania, vie, že týmto vedeckým činom bol vytýčený medzník v kultúrnych dejinách. Filosofické úsilie o poznanie sveta, umožnené precitnutím moderného myslenia v antickom Grécku, dospelo tak k cieľu v rozhodujúcej základnej otázke, či je možné absolútne poznanie. Steiner takpovediac preráža hlavou múr, ktorá oddeľuje poznanie a vieru, Zem a nebo, tento a onen svet. Podaril sa mu prielom k poznaniu, že mysliaci človek netvorí svoje myšlienky sám, ale svojím myslením len dáva k dispozícii orgán, ktorým sa môže vysloviť podstata sveta. "Nie je to tak, že by som myslel iba ja, ale je tomu tak, že ono myslí vo mne", to sa stáva osobnou skúsenosťou. Riešením základného problému poznania boli duchovné snahy človeka o poznaní o celom stvorenom svete pozdvihnuté na vyšší stupeň.

Vnikanie do základu sveta prostredníctvom takto školeného myslenia vedie k novej etike. Človek, mysliaci v zmysle Steinerovej teórie poznania, je slobodný. Môže čerpať impulzy svojho konania priamo z duchovného sveta. Veda vedie od poznania k jednaniu, teória poznania sa stáva praxou z poznania. Myšlienkovo ​​vysvetľuje Steiner tento krok od myšlienkového porozumenia k slobodnému jednaniu v druhom dieli Filosofie slobody.