Oslobodenie od sebectva

Sú takí, ktorí prichádzajú k antroposofii zvonka, že hovoria o tom, že prvým požiadavkom je, stať sa nezištným, premôcť všetko sebectvo. Hovoria: Všetko, čo robím je myslené úplne nezištne. Chcem pracovať len pre ostatných ľudí. Väčšinou netušia, ako je táto viera sebecká. Poznaním právd duchovnej vedy človek pozvoľna príde k tomu, čo je tak krásne naznačené v Goethových slovách: "Od moci, ktorá zväzuje všetky bytosti, sa oslobodí človek, ktorý sa premôže." Je to pravda, ale takmer všetko patrí k tomu , čo môže poskytnúť duchovná veda, ono najvyššie a najhlbšie, k tomu, aby sa tohto ideálu dosiahlo. Toho sa dosiahne najlepšie vtedy, keď sa pokiaľ možno o tom málo hovorí a pokiaľ možno sa o to priamo usiluje. Najmenej nezištní su tí, ktorí sa najviac chvália nesebeckosťou, tak ako sú obyčajne najviac falošní tí, ktorí majú v ústach po každej tretej vete slovo "naozaj". Aj to je základom hlbokého zákona v okultizme. Predovšetkým ide o to, preniknúť neustále hlbšie a hlbšie do právd a poznania duchovnej vedy, a nestanoviť si také ideály, ako: Máš prekonať svoje ja. Takou frázou sa ničoho nedosiahne. Nič sa nestane, ak tu stoja kachle a ja poviem: Musíte byť poslušnými kachľami, ​​musíte vykúriť izbu. Môžete s nimi láskavo zaobchádzať, ale tým sa nič nestane. Až keď do kachlí priložíme drevo, budú kúriť. Tak je tiež zbytočné kázať svetu cnosť, nesebeckosť, slobodu. Správne je zakúriť, dať svetu kurivo, a ním su duchovno-vedecké pravdy. Ako drevo a uhlie rozpália kachle, tak duchovno-vedecké pravdy urobia postupne človeka nesebeckým. A prečo? Pretože v mnohom odvrátia záujem od malého bodu, ktorý sa nazývá ja.

Duchovno-vedecké pravdy sú tak veľké, tak mocné a významné, zaujímajú nás toľko, že si sami seba ako jednotlivá osobnosť postupne pripadáme nanajvýš nezaujímaví. A to nás vedie k oslobodeniu sa od sebectva. Keď tieto veci pozorujeme od základu, potom sebectvo nie je niečím, čo by z vyššieho hľadiska nebolo vložené do božského svetového poriadku. Z vyššieho hľadiska je to niečo veľmi zdravé. Svetová múdrosť zasadila do človeka sebectvo, aby ho previedla cez jeden stupeň vývoja. Je vysokou pravdou na jednej a frázou na druhej strane, keď sa človeku hovorí: Mal by si obetovať svoju osobnosť. Pomyslime, si na človeka, ktorý má vo vrecku desať centov, a my od neho požadujeme, aby ich obetoval pre nejakú vec. Prinesie túto obeť ľahko. Keď naproti tomu od niekoho, kto má pri sebe sto tisíc eur - možno svoj celý majetok - očakávame, že to, čo má pri sebe, má obetovať, potom je to niečo úplne iné. Očakávať od niekoho, kto na sebe ešte nepracoval, kto svoju osobnost ešte nepodvihol, nemôže ešte byť nazývaný osobnosťou, očakávať od neho, aby sa svojej osobnosti zbavil, je niečo úplne iného než u toho, kto na nej dlho pracoval, aby ju ako tak mohol učiniť zdatnou. Nezáleží na tom, že je obetované, ale čo je obetované. Osobnosť sa musí najprv vychovať. Tak je to raz fráza, takto hovoriť o obeti a osobnosti, inokedy je to veľká, významná pravda. Preto vôbec nepomôže, keď sa hovorí v knihách o požiadavke obeti osobnosti a zároveň sa nevyžaduje: urob osobnosť tak silnú, tak obsiahlu, ako je to len možné.

Toto sa učíme skutočným myslením, ktoré má svoje korene v duchovnom svete. Logika, ktorá nepredpokladá jednostranné zákony, ale vie, že každá veta má ako každá minca dve strany, dokonca možno ešte viac strán, ktoré učí prehliadnuť, čo je vonkajšok, k vnútru.