Druhý človek

Vo chvíli, keď človek začne posilňovať svoju vnútornú duševnú silu pre inak chaotické snové vedomie, vo chvíli, keď dospeje k tomu, aby z inak snívajúceho vedomia urobil nástroj na ponímanie reality, v tú chvíľu si uvedomí, že je v ňom Mesiac uložený v bdelom stave v jeho ja. Vo chvíli, keď človek pomocou iniciačného poznania naozaj premení sen na skutočnosť, má pocit, ako by bol preniknutý druhým človekom. Pritom však vie, že v tomto druhom človeku žije sila mesačnej sféry. V začínajúcom vedomí zasvätenca si človek povie: Žije vo mne sila mesačnej sféry, a táto sila má vlastne stále tendenciu vytvárať vo mne druhého človeka, ktorého potom v sebe vo svojom prvom človeku nesiem ako v schránke. A teraz tiež začína zápas, kedy v človeku začne vnútorne pôsobiť Mesiac nie za bdelého vedomia, ale vo vedomí spánku - v druhom človeku, ktorý je v človeku normálne vyvolávaný vnútornými mesačnými zapojeniami, ak je vyvolaný skutočným Mesiacom v noci, ak sa tento druhý človek uplatňuje v tlmenom stave spánku, potom tento druhý človek, ktorý spočíva v prvom, v obvyklom človeku, sa chce túlať v mesačnom svetle a berie prvého človeka so sebou. A vzniká somnambulný stav, ktorý vidíme u námesačných ľudí.

Keď vonkajším spôsobom svieti Mesiac, môže byť prebudený druhý človek. Človek sa potuluje. Takýto námesačný človek za utlmeného vedomia vykonáva všelijaké veci, ktoré by za obvyklého vedomia nevykonával. Za obvyklého vedomia by zostal pokojne ležať v posteli. Namiesto toho sa potuluje vonku a chodí po strechách. Vyhľadáva si takú oblasť, ktorá má byť vlastne mimo jeho fyzické telo. Prevedené na vedomú vnútornú skúsenosť je tomu tak v začínajúcom vedomí zasvätenca, lenže človek sa tu nepribližuje skutočnému mesačnému pôsobeniu zvonku, ale vnútorne nesené mesačné pôsobenie dá vzniknúť vedomiu druhého človeka. A človek musí pozbierať všetku silu, aby mu tento druhý človek neodišiel. S prvým človekom môžeme zostať v pokoji. Ale tento druhý človek by mohol odísť, zmätene sa túlať a vydať sa po úplne zlých cestách. Človek ho musí držať.

To je však niečo, čo pri osvojovaní si vedomia zasvätenca vnútorne musíme bezpodmienečne mať: vnútorná pevnosť a držanie, aby to, čo chce von, zostalo vo vnútri a my sme to udržali v spojení s obvyklým, triezvym vedomím, ktoré máme vo svojom fyzickom tele. Musíme ustavične bojovať proti tomu, aby nám neodišiel tento druhý človek, ktorý sa v nás vytvoril prostredníctvom zosilnenej vnútornej mesačnosti. A tento druhý vnútorný človek, ktorý sa tu vytvára, má veľkú príťažlivosť k všetkým pôsobeniam látkovej výmeny a pohybu v človeku, ku všetkému, čo vychádza zo žalúdka a z ostatných orgánov. A tieto sily veľmi silne používa. Máme tu teda to, čo je skúsenosťou u začínajúceho vedomia zasvätenca, totiž že ide jednou z dvoch ciest, ktorými musí ísť: cestou rozvíjanie snového sveta, cestou realizácie, uskutočňovanie snového sveta. A ak si to uvedomíme, potom prídeme na to, že navonok je deň, vnútorne však v sebe nesieme noc, a uprostred dňa precitne niečo ako vnútorná noc.

Ak nastane toto vedomie zasvätenca, potom je tu pre vonkajší zrak deň, avšak v priestore tohto dňa začína všade ožívať duchovný mesačný svit, ktorý svieti dookola, a duchovno začína osvetľovať. Človek teda vie, že svojou vlastnou dušou vkladá do dňa noc. Ak sa to deje za plného vedomia, ak sa to deje tak, ako je vo dne niečo iné vykonávané vedomým človekom, ak dokáže tento vedomý človek do denných pôsobení vnoriť nočné pôsobenie Mesiaca, potom je na správnej ceste. Pokiaľ ale do seba vnáša niečo bez plného vedomia a vo dne nastáva prostredníctvom jeho vnútorných síl noc, potom sa dostáva na nesprávnu cestu, ktorá nakoniec vedie do oblasti mediumizmu.

Plné vedomie, vnútorné ovládanie skutočnosti, do ktorej sa človek vžíva, je určujúce, nie jav sám o sebe, nie skutočnosť sama o sebe, ale spôsob, akým sa do nej človek vžíva. Keby obvyklý námesačník dokázal vo chvíli, keď ide hore po streche, rozvinúť svoje plné uvedomovanie si, bol by v tom okamihu zasvätencom. Tým sa však nestane, a ak na neho zavoláte, aby sa prebudil, spadne dolu. Keby nespadol a rozvinul plné bdelé vedomie a mohol potom zostať v tomto stave, bol by zasvätencom. Rozvinúť to, čo je tu rozvíjané chorobným spôsobom, spôsobom zdravým, to je úlohou iniciačného poznania. Vidíme, ako tesne vedľa seba sa v duchovnom svete nachádza nesprávne a správne. Vo fyzickom svete, pretože máme hrubú skúsenosť, môžeme ľahko odlíšiť nesprávne od správneho. Akonáhle vnikneme do duchovného sveta, je toto rozlišovanie neobyčajne ťažké a závisí na vnútornom uvedomovaní si.