Neobjektívnosť historikov a objektivita akašickej kroniky

Vo vonkajších dejinách je absolútne nemožné hľadať rovnakú objektívnosť a istotu, aká je možná pri lúštení kroniky akaša. Zvážte len, od čoho všetkého je vo vonkajšej histórii závislé to, aby sa niečo stalo dejinami. O nejakej udalosti sa zachovajú nejaké listiny, zatiaľ čo iné dokumenty - a treba práve tie najdôležitejšie - sa nedochovajú. Ako neisté môžu byť všetky dejiny, môžeme vidieť na príklade: medzi mnohými básnickými plánmi Goetheho, ktoré zostali ležať nerealizované sa nachádzajú aj fragmenty k básni o Nausike (Nausika). Ide o niekoľko náčrtov (skíc), kde si Goethe poznamenal, ako bude táto báseň koncipovaná. Našli sa dvaja ľudia, ktorí sa podľa týchto skíc pokúsili "Nausiku" dodatočne zbásniť. Obaja boli bádatelia: Literárny historik Scherer a Hermann Grimm. Lenže Hermann Grimm nebol len bádateľom, ale aj fantáziou obdarený mysliteľ. Hermann Grimm sa snažil vžiť do Goetheho ducha a potom sa opýtal: Keď bol Goethe taký a taký, ako by asi pojal takú postavu, ako Nausiku? Scherer, ktorého bádanie viedlo všade k tomu, čo je napísané čierne na bielom v listinách, povedal: Goetheho báseň "Nausika" sa smie zrekonštruovať len na podklade existujúceho materiálu. A tak sa tiež pokúsil zrekonštruovať "Nausiku," ale len z toho, čo vyplývalo zo zachovaných lístkov.

Tu povedal Hermann Grimm: "Čo však, keď sa stalo, že Goetheho komorník niektoré lístky - na ktorých bolo treba niečo veľmi dôležitého - vzal a zakúril s nimi? Je daná nejaká záruka, že lístky, ktoré sa zachovali, stoja vôbec za úvahu popri tých ostatných, s ktorými sa snáď zakúrilo?" A ako je to v tomto prípade, tak to môže byť so všetkými dejinami vybudovanými na vonkajších dokumentoch. A skutočne to tak veľmi často je. Keď sa buduje na dochovaných dokumentoch, nesmie sa nikdy zabúdať, že práve tie najdôležitejšie dokumenty sa mohli stratiť. Preto nemáme v dejinách nič iného ako fabulácie. Ak však duchovný bádateľ prináša so sebou tieto fabulácie, ale pri tom veci v akašickej kronike vidí úplne inak, potom je pre neho namáhavé veriť obrazom v akaši. Ten, kto je v týchto veciach znalý, hovorí najradšej o dávnych dobách, z ktorých sa žiadne písomné pamiatky nezachovali. Tu nie je jasnovidec rušený vonkajšími dejinami. Z týchto poznámok môžeme vyrozumieť, že kto tieto veci pozná, sotva kedy príde na myšlienku, že by rozprávanie z kroniky akaša mohlo byť nejakým dozvukom toho, čo pozorovateľ už pozná z vonkajších dejín.