Človek

7. Duchovné vedomie - intuícia

Ešte vyšším stupňom poznania je intuícia ak neužijeme slova intuícia tak ako v bežnej reči, kde sa za intuíciu označuje čokoľvek nejasného, čo niekoho napadne, ale keď pojem intuície vezmeme v duchovno-vedeckom zmysle. Potom budeme chápať intuíciu ako poznanie, pri ktorom nebudeme schopní iba načúvať tomu, čo nám bytosti budú sami zo seba oznamovať, ale pri ktorom sa s týmito bytosťami zjednotíme, pri ktorom sa ponárame do ich vlastnej podstaty. To je vysoký stupeň duchového poznania. Lebo si žiada, aby človek v sebe najprv rozvinul ten stupeň lásky ku všetkým bytostiam, na ktorom už nerozlišuje medzi sebou a ostatnými bytosťami v duchovnom okolí, ale vylieva podstatu svojej bytosti do celého duchovného okolia, kedy teda už naozaj nie je mimo oných bytostí, ktoré sú s ním v duchovnom styku, ale v nich, keď sa ocitol priamo v nich. A pretože takéto niečo sa môže uskutočniť len voči duchovnému, božskému svetu, je pojem intuícia - zrenie v bohu, trvanie v bohu plne oprávnený. Raz popísal Steiner túto skúsenosť nasledujúcim spôsobom: "Ja sa rozlialo cez všetko bytie, splynulo s nimi." Rudolf Steiner to zakúsil behom jednej noci vo svojich 20 rokoch.

Siedmym stavom vedomia je duchovné vedomie, ktoré je vlastne najvyšším vedomím, v ktorom človek dosahuje vševedomie, v ktorom bude zrieť nielen to, čo sa odohráva na jeho planéte, ale aj v celom kozmickom okolí, teda vlastne vedomie, ktoré mal človek na Saturne, ktoré však vtedy bolo úplne temné, aj keď vševedomé. Až raz človek dospeje na Vulkán, dostane takéto vedomie navyše k všetkým ostatným stavom vedomia.

Duchovné školenie úzko súvisí so zdokonalením morálnych síl. Tie nemôžu zostať iba takými, akými sú v obyčajnom živote, ale treba ich vystupňovať a upevniť. Aby človek mohol preniknúť priamo do samého vnútra inej duchovnej bytosti alebo inej duchovnej skutočnosti, tu zisťujeme, že po absolvovanom duchovnom školení je nemožné skutočne preniknúť do iných bytostí, ak sme predtým už tu vo fyzickom svete nevypestovali vo zvýšenej miere to, čo je možné nazvať vrelým záujmom pre všetko, čo nás obklopuje, a čo je možné nazvať slobodným, otvoreným záujmom . Všetka uzavretosť, uzatváranie duše do seba samej, všetko, čo nechce obrátiť jej pozornosť ku spolucíteniu a spoluradosti spoločného tvorstva a všetkého, čo nás v zmyslovom svete obklopuje, to všetko zdržiava dušu, keď chce vystúpiť nahor do duchovného sveta, aby dospela k ozajstnej intuícii, k naozajstnému poznaniu vyšších bytostí.

Súcitom sa dotýkame dotýkame niečoho, čo súvisí s najvnútornejšími morálnymi podnetmi a s tým, čo je schopné založiť morálku. Na druhej strane môžeme cítiť, že sme sa výrazom pre súcit dotkli niečoho, čo je tu už vo fyzickom svete akousi intuíciou, akýmsi prenesením vlastnej duše do inej duše. Je tu akési spojenie od duše k duši. Je niečo nesmierne hlbokého v tom, keď jedna duša, cíti niečo, z čoho sa môže druhá duša radovať, alebo nad čím môže druhá duša žialiť. Takže je v tomto prechádzaní z jednej duše do druhej už tu na fyzickej úrovni dané duchovné mystérium určitého druhu. Je možné povedať: Vo svete je toľko morálky, koľko je v ňom súcitu. Princíp súcitenia je zúčastneným zájmom ku všetkému, čo sa okolo nás vo svete deje. Lebo skutočný vnútorný záujem o nejakú radosť, ktorú niekto prežíva, nemôže mať ten, kto nedokáže túto radosť spoluprecítiť. A ozajstný, hlboký záujem o utrpenie inej bytosti nemôže mať ten, kto nedokáže toto utrpenie v sebe spoluprežívať. V mnohom ohľade je súcit a záujem to isté. Mať naozajstný, skutočný záujem znamená mať lásku, znamená milovať. Lebo nemôžeme mať záujem, ak v pravom zmysle slova nemáme lásku, nemáme súcit.

Správnou prípravou pre intuitívny spôsob poznania je, ak sa usilujeme, ako je to len možné, o posilňovanie duše tým, že si zvykáme mať záujem o všetko, čo žije a dýcha, pre všetko, čo nás obklopuje. Čím hlbší záujem môžeme vyvinúť, tým lepšie sa pripravíme pre intuíciu vyšších svetov. Prejavovanie súcitu v hmotnom svete je akoby odleskom skutočnosti, že hlboké sily duše, ktoré vedú k intuícii, môžu sa len vtedy rozvinúť správne, ak sa duša pripraví skutočným záujmom o okolie, čiže láskou a súcitom. A tak vidíme všade, kde sa hovorí o správnej ceste duchovného školenia, že táto cesta sa nedá odlúčiť od všetkého, čo je zároveň najvyššia morálna cnosť človeka. Lebo v láske, ktorá je plná záujmu - v pozornom sledovaní všetkého utrpenia a všetkej radosti, všetkého bytia vôbec, v charakternej neochvejnej pevnosti duše, v jej pravdivosti vidíme reprezentované tie najpodstatnejšie morálne cnosti človeka. Kto usiluje o pochopenie napr. cnosti vernosti - ten v nej ľahko spozná len zvláštnu formu neochvejnej pevnosti, človek, ktorý je pevný, dokáže byť tiež vhodným spôsobom verný. Všetky cnosti v celom rozsahu možno v zásade odvodiť od týchto troch vlastností duše.

Len najvyšším rozvinutím a zduchovnením schopnosti lásky sa dá dosiahnuť to, čo sa vyjavuje v intuícii. Človek musí premeniť schopnosť lásky v silu poznania. Na intuíciu ako zduchovnelú schopnosť lásky sa pripravíme najlepšie tak, že sa odpútame od lipnutia na vonkajších veciach, a to napríklad tým, že si deje predstavujeme pospiatky. Týmto spôsobom sa môžeme odpútavať od svojej telesnosti, od lipnutia na hmotnom svete a jeho zákonitostiach. Tým sme ale vykonali len polovicu práce. V ďalšom kroku musíme dospieť do bodu, kedy budeme láskyplne sledovať každý rast rastliny, kedy budeme zdieľať spolu s ňou každý detail, ktorý sa v raste rastliny ukáže, kedy sa do rastliny ponoríme, takže sa svojou dušou sami staneme rastlinou, sami porastieme, pokvitneme, sami ponesieme plody tejto rastliny, teda sa do nej úplne ponoríme a rastlina bude mať pre nás rovnakú cenu, akú pre seba máme my sami. Aby sme tohto stotožnenia boli schopní, k tomu je nutný jeden dôležitý predpoklad: Nebudeme schopní uvedeným spôsobom správne milovať prírodu, ak si neosvojíme predtým schopnosť lásky ku všetkým ľuďom.

Toto je sedem stavov vedomia, ktoré človek musí prežiť na svojej púti vesmírom. Každé vtelenie Zeme poskytuje podmienky, ktoré umožňujú dosiahnuť takéto stavy vedomia. Len tým, že na Mesiaci bol do bytosti človeka vložený zárodok nervovej sústavy, ktorý sa ďalej vyvíjal v náš dnešný mozog, sa stalo dnešné bdelé denné vedomie možným. Je potrebné, aby boli vytvorené také ústrojenstvá, ktorými sa vyššie stavy vedomia môžu vyžiť aj fyzicky tak, ako to prežíva zasvätenec už dnes duchovne. Zmyslom vývoja je, aby človek mohol prejsť týmito siedmimi planetárnymi stavmi! Každý planetárny vývoj je spojený s vývojom jedného zo siedmich stavov vedomia človeka. Tým, čo sa odohráva na každej planéte, vytvárajú sa fyzické orgány pre takýto stav vedomia.

Ak teraz vyjdeme z tohto hľadiska a obrátime svoj pohľad zase späť na štyri evanjelia, môžeme povedať, že Jánovo evanjelium je napísané zo stanoviska takého zasvätenca, ktorý prenikol ku svetovým tajomstvám až na stupeň intuície, ktorý popisuje udalosť Kristovu, ako sa javí pohľadu do nadzmyslového sveta až po stupeň intuície. Kto by sa zaoberal pozorne osobitými črtami Jánovho evanjelia, bude si musieť povedať, že všetko, čo sa nám v ňom rysuje obzvlášť jasne, je vyrieknuté zo stanoviska inšpirácie a intuície, kdežto všetko, čo vyplýva z obrazov imaginácie, je proti tomu matné a rozmazané. Tak môžeme Jána - odhliadnuc od toho, čo predsa len prevzal z imaginácie - nazvať zvestovateľom všetkého, čo sa v súvislosti s Kristovou udalosťou môže ujasniť niekomu, kto vládne vnútorným slovom až po stupeň intuície. Základom Jánovho evanjelia je poznanie inšpirované a intuitívne. Inak je tomu u ostatných troch evanjelií.

To, s čím sa stretávame v Jánovom evanjeliu, to mohlo vzísť len z výskumov zasvätenca, schopného vystúpiť nahor až k inšpirovanému a intuitívnemu poznaniu. To, s čím sa stretávame v ostatných evanjeliach, to sa mohlo opierať o oznámenie ľudí imaginatívne jasnozrivých, teda ľudí, ktorí ešte neboli sami schopní vystúpiť až do sveta inšpirovaného a intuitívneho. Tak sa Jánovo evanjelium, zakladá na zasvätení, tri ostatné evanjelia, predovšetkým evanjelium Lukáša, na jasnozrení.