Čo musel Buddha zažiť, aby mohol zostúpiť do vlastnej vnútornej podstaty

to je opísané v buddhizme. Tieto veci nie sú iba legendami, ale reprodukujú hlboké, vnútorne zažité pravdy duchovnej skúsenosti. Čo Buddha zažil pri zostupe do vlastnej podstaty, to sa v buddhizme popisuje ako takzvané "Buddhovo pokušenie". Buddha opisuje v zmysle tohto príbehu pokušenia, ako aj také bytosti, ktoré miluje, približujú sa mu v okamihu, keď mysticky chce zostúpiť do vlastného vnútra. Opisuje, ako sa mu zdanlivo približujú, vyzývajú ho, aby urobil to či ono, aby napr. vykonal nesprávne cvičenie a tým nesprávne vstúpil do vlastnej vnútornej podstaty. Stretávame sa tu dokonca s postavou Budhovej matky (vidí ju svojím duchovným zrením), ktorá ho vyzýva, aby začal s nesprávnou askézou. Prirodzene nie je to skutočná Buddhova matka. Avšak v tom práve spočíva pokušenie, že sa vo svojom ešte len vyvíjajúcom sa zrení stretáva nie so skutočnou matkou, ale s maskou, májou, ilúziou. Avšak nepodľahne. Potom sa stretáva z radom démonických postáv, ktoré popisuje ako žiadostivosť, zodpovedajúce pocitu hladu a smädu, alebo ako vášne, pudy, pýchu, domýšľavosť, lakomosť. Ako sa s nimi stretáva?

Ak sú ešte v jeho vlastnej prirodzenosti schránok, v jeho astrálnej podstate, ak nad nimi už zvíťazil vo svojich silných okamihoch, keď sedel pod stromom bódhi. A v tomto pokušení Buddhu sa nám popisuje, ako sa uplatňovali všetky sily a mocnosti astrálneho tela, ktoré tu ešte existujú, pretože sme sa v zostupnom vývoji ľudstva počas mnohých inkarnácií činili stále horšími. Hoci vystúpil tak vysoko, môže ich ešte zrieť - a musí teraz skrze posledný výstup do výšin zvíťaziť nad posledným, ktoré tu je pre jeho astrálne telo ako pokúšajúci démoni. A čo potom ľudská osobnosť zistí, keď skrze oblasť astrálneho tela, skrze pokušenia, zostúpi do fyzického a éterického tela, tzn. keď teraz skutočne spozná oba tieto články podstaty človeka? Ak to chceme spoznať, musíme upozorniť na niečo, čo môže človek zažiť skrze zostúpenie do vlastnej podstaty. Človek počas svojich vtelení za zemského vývoja bol síce schopný svoje astrálne telo značne pokaziť, bol ale menej schopný skutočne pokaziť to, čo v ňom existuje ako éterické a fyzické telo. Astrálne telo kazíme všetkým, čo sa dá nazvať egoizmami v ľudskej prirodzenosti, závisťou, nenávisťou, sebectvom všeobecne, domýšľavosťou, pýchou, nízkymi pudmi atď. Éterické telo kazíme v podstate ako ľudia iba - lebo viac moci ako dnešní bežní ľudia nemáme - lžou, a nanajvýš nevedome omylmi. Avšak aj vtedy môže sa zakaždým kaziť iba čast éterického tela. Určitá časť éterického tela je tak silná, že človek ju nepokazí, nech by sa akokoľvek namáhal, lebo éterické telo by odolávalo. Človek so svojimi vlastnými individuálnymi silami nemôže zostúpiť do vlastnej prirodzenosti tak hlboko, aby mohol éterické a fyzické telo pokaziť. Iba chyby, ktoré človek bezprostredne v sebe zapaľuje, môžu počas inkarnácií ďalej pôsobiť na telo fyzické a éterické - a objavujú sa potom ako choroby, náchylnosti k chorobám - aj vo fyzickom tele. Človek však nemôže priamo, bezprostredne zo svojej individuality pôsobit na svoje fyzické telo.

Keď sa porežieme do prsta potom to nie je pôsobenie z duše na fyzické telo, ak je fyzické telo infikované, tiež nie. Počas svojich inkarnácií sa človek stal iba schopným pôsobiť na svoje astrálne telo a na časť éterického tela, avšak na fyzické telo môže pôsobiť len nepriamo, nikdy nie priamo. Môžeme teda povedať: Keď zostúpime do oblasti éterického tela, na ktorú máme ešte priamy vplyv, potom sa v tejto oblasti javí všetko, čo už prináleží človeku spojené so sledom pozemských životov, inkarnácií. Takže v okamihu, keď sa človek ponorí do vlastnej podstaty, ponorí sa aj do predchádzajúcich, vzdialenejších inkarnácii. Takto človek nachádza cestu k skorším vteleniam skrze ponorenie sa do vlastnej podstaty. A keď je toto ponorenie sa tak intenzívne, mohutné a obsiahle, ako tomu bolo u veľkého Buddhu, potom aj tento pohľad do inkarnácií pokračuje stále ďalej.

Týmto ponorením sa do vlastnej podstaty sa človek dostáva do duchovného sveta. V tom, čo sa hovorí o Buddhovi, máme stupne ktorých dosiahol, keď prechádzal vlastnou podstatou. O čom hovorí: Keď som bol tak ďaleko, že som mal osvietenie, videl som duchovný svet akoby rozprestretý oblak. Avšak ešte som v ňom nemohol nič rozoznať, lebo ešte som sa necítil dokonalý. Potom som postúpil o krok ďalej. Tu som videl nielen duchovný svet akoby rozprestretý oblak, ale rozoznával som aj jednotlivé útvary. Avšak ešte som nemohol vidieť čím boli, lebo ešte som nebol dokonalý. Opäť som postúpil o krok vyššie a teraz som videl nielen rozdielne bytosti, ale tiež to, aké bytosti to boli. A dochádza to tak ďaleko, až sám vidí svoj praobraz, ktorý zostupoval od inkarnácie k inkarnácii, a mohol zrieť jeho správny pomer k duchovnému svetu.

Toto je jedna cesta, mystická cesta, cesta vlastnou podstatou až k bohu, kde je prelamovaná hranica, za ktorou možno potom preniknúť do duchovného sveta. Touto cestou dosahuje časť vodcov ľudstva toho, čo takéto individuility musia mať, aby mohli poskytovať impulzy k ďalšiemu vývoju ľudstva.