Zmena pamäti

V jednej veci sa vývoj k iniciácii ukazuje obzvlášť výrazne, a to v pôsobení pamäti, spomínania v priebehu iniciačného poznania. Prežívame sa v bežnomm živote. Naša schopnosť spomínania, naša pamäť je niekedy trochu lepšia, niekedy trochu horšia, nič_menej si osvojujeme pamäť. Máme zážitky a neskôr si na ne spomíname. U prežitkov v nadzmyslových svetoch tomu tak nie je. Tieto zážitky môžu byť veľkolepé, krásne a významné, akonáhle však skončia, sú preč. A ak majú sa opäť objaviť pred našou dušou, musíme ich znova prežiť. Nevtláča sa v bežnom zmysle do spomienok. Vtláčajú sa do nich iba vtedy, keď tomu čo vnímame v nadzmyslovom svete, dáme s vynaložením maximálneho úsilia podobu pojmov, keď do nadzmyslového sveta vyšleme svoj rozum. To je veľmi ťažké. V nadzmyslovom svete totiž musíme zrovna tak myslieť, bez toho aby nám však v tomto myslení pomáhalo telo. Preto musíme najskôr upevniť svoje pojmy, musíme si riadne osvojiť logiku aby sme na ňu nezapomínali zakaždým, keď nahliadneme do nadzmyslového svete.

Práve jednoduchší jasnovidci dovedú všeličo zrieť, zabúdajú však na logiku, keď prebývajú v nadzmyslovej realite. A tak práve vtedy, ak máme nadzmyslové pravdy oznamovať niekomu inému, pozorujeme s ohľadom na nadzmyslové pravdy túto zmenu pamäte. Z toho vidíme, ako sa naše fyzické telo podieľa na činnosti pamäti, nie na myslení, ale na činnosti pamäti, ktorá vždy zasahuje do nadzmyselna.

Rudolf Steiner hovoril, keď prednášal, bolo to iné, než ako sa prednáša v iných prípadoch. Vtedy sa často hovorí na základe spomienok, čo sa človek naučil, čo premyslel, to potom často na základe spomienok rozvíja. Ten, kto skutočne rozvíja nadzmyslové pravdy, ich v okamžiku, kedy ich rozvíja, musí vždy vytvárať. Takže môže mať tridsaťkrát, štyridsaťkrát, rovnakú prednášku a nikdy nebude rovnaká.