Zasvätenie v Atlantíde

Musíme si predstaviť, že atlantskí zasvätenci celým svojím vystupovaním, svojou prítomnosťou pôsobili silným vplyvom na tých, ktorí mali byť ich žiakmi. Žiadny atlantský zasvätenec sa nemohol objaviť, bez toho, aby všetci tí, ktorí mali byť budúcimi žiakmi, okamžite v sebe nepocítili rozochvenie duševných strún, umožňujúce im žiakovstvo. Boli to vplyvy (ktoré vtedy prechádzali od človeka k človeku) nášmu dnešnému vedomiu neznáme a spôsob vyučovania, aký poznáme dnes, nebol vtedy nutný. Celý styk s učiteľom, všetko, čo konal - spolupôsobilo u človeka s jeho schopnosťou napodobňovania. Mnohé prechádzalo od učiteľa na žiaka nevedome. Tým najdôležitejším preto bolo, aby svojím predchádzajúcim životom zrelí ľudia žili v blízkosti učiteľov. A pozorovaním toho, čo učitelia robili, - pod vplyvom citov a pocitov, začínali byť pripravení - ale až za dlhú dobu. Potom prišla doba, kedy bol vzájomný súzvuk medzi dušou učiteľa a dušou žiaka taký, že všetko, čo mal v sebe učiteľ z vyšších tajomstiev, prenieslo sa na žiaka. Tak tomu bolo v starých časoch.

Ale ako tomu bolo potom, keď sa utvorila súdržnosť tela éterického a fyzického? Hoci v atlantskej dobe došlo k úplnému prekrytiu éterického a fyzického tela, napriek tomu súdržnosť týchto dvoch tiel príliš veľká nebola. Stačilo len určité úsilie zo strany učiteľov a éterické telo sa mohlo istým spôsobom zase uvoľniť. Nebolo už síce možné, aj keď nastala tá pravá chvíľa, aby ako samo sebou prešlo na žiaka to, čo bolo v učiteľovi. Ale učiteľ mohol éterické telo ľahko vyzdvihnúť von a žiak potom mohol vidieť to isté, čo učiteľ. Pri tomto voľnom spojení éterického tela s telom fyzickým bolo teda možné žiakovi éterické telo vyzdvihnúť, aby sa mohlo jasnovidné zrenie, preniesť na žiaka.

Po veľkej katastrofe, keď Atlantída zanikla, ľudstvo zase vo svojom vývoji pokročilo! Opäť došlo k zmene v spojitosti medzi telom éterickým a fyzickým. Teraz - v dobe poatlantskej - bola medzi éterickým a fyzickým telom v človeku oveľa pevnejšia súdržnosť. Teraz už nebolo možné, aby majster podnetom vôle vyzdvihol éterické telo a prenášal pozorovania. Preto muselo zasvätenie vziať na seba inú formu. Vyučovanie, zakladajúce sa na bezprostrednom duševnom vplyve od učiteľa k žiakovi, muselo sa pozvoľna vystriedat takým vyučovaním, ktoré sa začínalo približovať tomu, čo pod týmto pojmom rozumieme dnes. A čím ďalej poatlantská doba postupovala, tým viac sa takéto vyučovanie podobalo nášmu. Ako v čase atlantskom boli orákulá, tak teraz založili veľkí vodcovia ľudstva mystériá uchovávajúce dozvuky týchto starých atlantských orákul: v poatlantskom čase vznikli mystériá, miesta zasvätenia. A ako sa v časoch atlantských prijímali vhodní ľudia do orákul, tak sa teraz prijímali do mystérií.