Nebezpečie strachu

Okolo nás sú svety. Tieto svety nie sú len svetmi rajskými, svetmi blaženosti, hoci v nich raj a blaženosť je, ale sú to tiež svety, ktoré môžu byť pre človeka strašné, nebezpečné skutočnosťami a bytosťami. Ak chce človek poznať veľkosť a blaženosť týchto svetov, tak nemôže inak, než že sa zoznámi s nebezpečenstvom, hrôzou, ktoré obsahujú. Jedno nie je možné bez druhého.

Predstavme si človeka, ktorý sa bez toho, aby o tom vedel, nachádza v blízkosti skladu pušného prachu. Nič o tom nevie. Zrazu sa to však dozvie a dostane nesmierny strach pri myšlienke, že by mohol byť vyhodený do vzduchu, až sklad prachu vybuchne. Navonok sa u neho nič nezmenilo, napriek tomu sa mu však život zmení. Jediné, čo je iné ako predtým, je to, že teraz o nebezpečenstve vie. Poznanie ho odlišuje od toho, kto nič nevie. Tak je to aj s vyššími svetmi. Nebezpečenstvo, hrôza, ktorá je v nich obsiahnutá, neustále človeka obklopuje. Na dušu človeka číhajú nesmierne nebezpečenstvá vo svetoch, o ktorých ľudia nemajú ani tušenie. Jediný rozdiel, pokiaľ ide o tieto nebezpečenstvá a hrôzy medzi tým, kto sa nikdy nedostal k duchovnej vede, a tým, kto k nej pristúpil, je, že ten posledný o tomto nebezpečenstve vie a prvý nie.

Sklad pušného prachu sa nestane nebezpečný tým, že z neho máme strach, že prach vybuchne, ale náš strach, ten v duchovnom svete niečo znamená! Je rozdiel, či ho máme, alebo nemáme. V duchovnom svete sú myšlienky, ktoré máme niečím reálnym. Nenávisť, ktorú voči niekomu pociťujeme, je v duchovnom svete reálnejšia, a pre toho, kto to prehliadne, aj oveľa účinnejšia ako rana, ktorú uštedríme dotknutému palicou. Strach a úzkosť, takéto negatívne pocity, sú v skutočnosti niečím, čo, ak to prúdi z človeka, tým, že to spoznajú príslušné duchovné bytosti, sa môžu stať osudným. Táto úzkosť a tento strach sú v skutočnosti niečím, čo uvedie človeka do osudového vzťahu k duchovnému svetu, lebo v duchovnom svete existujú bytosti, pre ktoré úzkosť a strach prúdiaci z ľudí sú vítanou potravou. Ak nemá človek ani úzkosť, ani strach, potom tieto bytosti hladujú. Ak vyžaruje človek strach, úzkosť, bezradnosť, potom tieto bytosti nachádzajú vítanú potravu a sú mocnejšie a mocnejšie. Pre ľudí to sú nepriateľské bytosti. Všetko, čo sa živí negatívnymi pocitmi, úzkosťou, strachom a poverou, beznádejou a pochybnosťami, to sú v duchovnom svete človeku nepriateľské mocnosti, ktoré na neho brutálne útočia, keď ním sú živené. Preto je predovšetkým potrebné, aby sa človek, ktorý vstupuje do duchovného sveta, najskôr posilnil proti strachu, beznádeji, pochybnostiam a úzkosti.

To sú však práve pocity, ktoré sú takými ozajstnými modernými kultúrnymi pocitmi, a materializmus je schopný tieto nepriateľské mocnosti proti človeku postaviť tým, že ho oddelí od duchovného sveta pocitom beznádeje a strachu z neznámeho. V okamihu, keď človek vidí bránu, ktorou sa prechádza v smrti, tak vidí aj početné, človeka brzdiace, dokonca mu v ústrety vystupujúce skazonosné bytosti. Väčšina ľudí však priťahuje tieto bytosti strachom zo smrti. Čím väčší strach zo smrti, tým silnejšia je ich moc. Ako vyschnuté vrecia sa javia tieto mocnosti, ak sa človek posilní a vie, že žiadnym strachom zo smrti nemôže na udalosti smrti nič zmeniť. K prekonaniu strachu zo smrti, k smelému pohľadu smrti do tváre dospeje človek, len keď vie, že v jeho vnútri je nesmrteľné, večné jadro, pre ktoré je smrť len zmenou životnej formy. Akonáhle človek v sebe samom pomocou duchovnej vedy nájde nesmrteľné jadro, vychováva sa viac a viac k prekonaniu všetkých takýchto pocitov, nakoniec i k prekonaniu toho, čo nazývame strachom zo smrti. Čím je ale človek viac materialistickejší, tým viac sa smrti bojí. Duchovná veda musí človeku všeličo ukázať. Nemôže mu ukázať blaženosti za kulisami života bez toho, aby mu zároveň ukázala hrozné mocnosti, nepriateľov, ktorí za tým číhajú. Ale takému ukáže, ako môže akýkoľvek strach z týchto svojich nepriateľov prekonať. Ukazuje mu, že sa môže proti tomu všetkému postaviť so slobodným, smelým zrakom. Učí ho stať sa objektívnym, nezaujatým, keď sa trpezlivo oddá jej výchove.

Avšak mnohí ľudia dnes prichádzajú k antroposofii s bežnými pocitmi nášho dnešného prúdu času. Na nich mnohokrát pôsobí mnohé ako je niečo hlboko skľučujúceho, ako niečo, čo ich strašným spôsobom napáda v duši, pretože majú úzkosť a strach zo života v dôsledku svojho materialistického spôsobu myslenia. To je nezrelosť, ktorú mnoho ľudí vnáša do antroposofie a ktorá bude môcť byť prekonaná ešte len postupne antroposofickým pôsobením samým. Nie je tým vinná antroposofia. Koná to svoje, aby ľudí príliš silno nešokovala. Ak by človeku totiž odhalila celú pravdu o mnohom veľmi blízkom, tak by boli mnohí šokovaní.