Človek

Pravé Ja
Druhé - vyššie Ja
Pozemské ja
Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze
Uvedomovanie ja
Zážitok ja
Ktoré zážitky ja nepodnecuje zmyslový svet?
Ilúzia osobného ja
Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja
Vonkajší svet sa musí stať našou predstavou
Svedomie
Súdnosť človeka

Druhé - vyššie Ja

Sú ľudia, ktorí dosahujú vyššieho vývoja ako ostatní. Dosahujú toho, že nachádzajú v sebe svoje druhé ja, ktoré môže tomu predchádzajúcemu povedať ty. Druhé ja pozerá na prvé ja akoby z poschodia. Druhé Ja stojí pred ľudskou dušou ako ideál.

Po znovuzrodení môže toto vyššie Ja pozerať do duchovného sveta. Ocitá sa vo svete samých myšlienkových bytostí, ktoré pozostávajú z myšlienkovej substancie a ako jedna z týchto myšlienkových bytostí sa vynára vyššie Ja človeka. Toto druhé Ja je trvalou bytosťou, ktorá vedie človeka od inkarnácie k inkarnácii. Z vedomosti o našich minulých životoch inšpiruje osud nášho súčasného života a zo znalosti súčasnosti bude utvárať osud nášho budúceho pobytu na Zemi.

Druhé Ja nie je ešte najvyššou formou ľudskej vlastnej bytosti, ale je takpovediac len jej zástupcom.

Ja človeka je súhrnom zážitkov skladajúcich sa z dojmov fyzického sveta a z toho, čo pochádza z myslenia, cítenia a chcenia, ktoré človek vyvíja na fyzickej úrovni. Ale tieto dojmy nemajú pre duchovný svet žiaden význam. Preto pre tzv. ľudské ja nachádzame v duchovnom svete v našich duševných hlbinách síce vždy prítomnú druhú bytosť, ktorú ale obyčajné vedomie fyzického človek nemôže poznať. Je s fyzickou bytosťou spojená, ale je v duchovnom svete. Pôsobí inšpiráciami na prirodzenosť človeka. Inšpiruje to, čo nazývame karmou, osudom. Čo sa v našom živote odohráva, je do neho z duchovného sveta inšpirované našou druhou vlastnou bytosťou. Náhoda neexistuje. Druhé Ja spôsobuje udalosti, ktoré prežívame. Naše ja je tieňovitým obrazom nášho pravého Ja. Svoju úplne pravú bytosť, ktorou vlastne sme, nemožno nájsť v duchovnom svete, pokiaľ sa v ňom zdržiavame svojím astrálnym telom. Tu nachádzame svoje vyššie Ja. Naše pravé Ja je ešte niečo iné. Pravé Ja náleží nadduchovnému svetu. V ňom pôsobí.

Keď uvažujeme o vývoji človeka, tak tu nemáme len túto jedinú veľkú udalosť - znovuzrodenie vyššieho Ja - ale okrem tejto veľkej udalosti máme ešte veľa menších udalostí. Než človek môže zrodiť svoje vyššie Ja, (zrodenie nesmrteľného Ja v smrteľnom), musí človek prejsť rozsiahlymi prípravnými stupňami. Človek sa musí najrôznejším spôsobom pripravovať. A keď potom v sebe prežil veľký zážitok, prostredníctvom ktorého si môže povedať: Teraz v sebe cítim niečo, teraz v sebe viem o niečom, čo pozerá dolu na moje obyčajné ja tak, ako toto obyčajné ja pozerá na veci zmyslové. Teraz som v tom prvom niečím druhým - teraz som vystúpil hore do tých ríší, v ktorých som zjednotený s božskými bytosťami. Keď má človek tento zážitok za sebou, potom prichádzajú iné, ďalšie stupne, ktorými, aj keď sú iného charakteru, ako boli stupne prípravné, musí prejsť. V každom individuálnom človeku máme teda jednu veľkú rozhodujúcu udalosť - zrodenie vyššieho Ja. Ale máme aj znovuzrodenie božského (vyššieho) Ja v celom ľudstve.

Ako môžeme vedieť o svojom vyššom Ja? Vieme len to, čo sme si osvojili skúsenosťou. Vo vnútri našej duše je len zrkadlo vonkajšieho sveta. Sú takí, ktorí chcú vstupom do svojho vnútra nájsť svoje vyššie Ja. Snáď niečo nájdu, ale nanajvýš to, čo tam vstúpilo zvonka. Touto cestou to nejde. Čo sa deje v iných svetoch, v ktorých prebýva i naše vyššie Ja? Tam nie je nič iné, než to, čo nám hovorí duchovná veda. Prostredníctvom toho, čo nám hovorí o planetárnych stavoch, o vývoji Zeme, o reinkarnácii a karme, o dévachane a astrálnom svete. sa niečo dozvieme o našom vyššom ja.

Ten kto sa obracia do seba samého, aby našiel svoje vyššie ja, bohočloveka, si lichotí. A nenájde nič iné, než to, čo prežil navonok a uložil dovnútra! Bohočloveka nájdeme v sebe, ak v sebe vyhľadáme to, čo sa v ňom zrkadlí z oblasti mimo tento svet. Prijímaním duchovnej vedy ju prijímame ako to, čo nám podáva vysvetlenie o našom vyššom ja. Lebo vyššie ja nie je vo vnútri nášho tela, ale je vyliate v celom svete. A čo je vo svete, je spojené s našim vyšším ja a iba keď poznávame svet, poznávame svoje vyššie ja. Preto je duchovná veda cestou k sebapoznaniu. Ten, kto pozerá do seba a hľadá v sebe vyššie ja si hovorí, že musí byť dobrý, nesebecký. To je pekné, len môžeme pozorovať, že sa stáva sebeckejším. Oproti tomu vyvíjať námahu s veľkými tajomstvami bytia, vymaňovať sa z osobného, sebe samému si lichotiaceho ja, splynúť s tým, čo existuje a čo je poznateľné vo vyšších svetoch - to vedie k pravému sebapoznaniu.