Človek

6. Inšpiratívne vedomie - inšpirácia

Potom nasleduje šiesty stupeň vedomia, ktorého človek tiež raz dosiahne. V ňom sa k dnešnému bdelému dennému vedomiu (k tomu, čo zasvätenec pozná len ako psychické vedomie) pripojí ešte všetko to, čo dnešný človek zaspáva. Až bude človek žiť v tomto inšpiratívnom vedomí, bude hlboko nazerať do prirodzenosti všetkých bytostí. Človek nebude len vnímať vo farebných obrazoch a formách, ale bude počuť bytosť iného znieť. Každá ľudská individualita bude mať určitý tón a všetky budú spoločne znieť v jednej veľkej symfónii. Také bude raz vedomie človeka, až naša planéta prejde do stavu Venuše. Tam bude človek prežívať harmóniu sfér.

Pri inšpirácii dochádza ku skutočnej vzájomnej komunikácii s týmito bytosťami. Tu už mu posielajú zo svojej vlastnej bytosti, čo sú a kto sú. Preto je inšpirácia vyšším stupňom poznania ako imaginácia, a keď vystúpime k inšpirácii, dozvedáme sa viac o bytostiach duchovno-duševného sveta, ako by sme mohli získať poznaním imaginatívnym. Tento svet, ktorý sa nachádza za svetom imaginatívnym, možno nazvať astrálnym svetom. Ešte vyšším stupňom poznania je intuícia.

Na mnohom človeku, okolo ktorého idete neuvidíte, či má vo vnútri svojej duše bolesť alebo radosť. To všetko sa môžete dozvedieť, keď sa s ním dáte do reči. V prvom prípade vám tým, čo na ňom vidíte bez jeho pričinenia, ohlasuje svoju vonkajšiu stranu, v druhom vám oznamuje slovami sám seba. Tak je to aj s bytosťami nadzmyslového sveta. Kto sa ako jasnovidec zoznámi s bytosťami nadzmyslového sveta imaginatívnym poznaním, dozvedá sa len niečo o ich duchovno-duševnom zovňajšku. Ale keď vystúpi od imaginativního poznania k poznaniu inšpirovanému, počuje ich sebavyjadrenie. Svet inšpirácie je jednorozmerným.

Inšpiráciou začnú veci, ktoré nás duchovne obklopujú, k nám hovoriť, odhaľujú sa nám, zjavujú nám svoju podstatu. Počujeme ich duchovne. Tu je nutné, aby sa človek pripravil tak, aby nevnímal snáď len to, čo mu odhaľuje jeho vlastná bytosť, ale dospel k poznaniu objektívneho, skutočného sveta. Kto chce dospieť k inšpirácii, musí v sebe vypestovať v ďaleko vyššej miere, než je potrebné pre obyčajný svet, cnosť morálnej odvahy, statočnosti a stálosti. Lebo ten, kto má morálnu odvahu, kto sa neľaká toho, čo by ho mohlo prípadne ohroziť, bude sa môcť preukázať tiež pevnosťou voči tomu, čo k nemu hovorí z duchovných skutočností na podklade inšpirácie. A každý, kto pred vstupom do duchovného sveta dostatočným spôsobom nevyvinul svoju statočnosť, svoju morálnu odvahu, spozoruje, že síce určité veci z duchovného sveta sa k nemu prihovárajú, ale že všetko to, čo k nemu hovorí, je len obyčajnou ozvenou jeho vlastnej bytosti. Pretože jeho duša nie je dosť silná, pretože sa nemôže o seba dostatočne oprieť, preto nedokáže u seba ponechať to, čím je sama, ale to zo seba vyžaruje, takže sa to zase k nej vracia. Duša, ktora sa nepripravila pre inšpiráciu morálnou odvahou, čoskoro sa preukáže ako tá, ktorá síce počuje niečo akoby duchovné hlasy, ale tieto hlasy nie sú v podstate nič iného, než čo sama v sebe nosi, čo je jej vlastnou ozvenou. A pretože táto duša príde neskôr sama na to, že tomu tak je, potom ešte len bude všetkým, čo k nej z duchovna preniká, zdrvená.