Objektivita

Ten, kto chce vstúpiť do duchovného sveta, musí dosiahnuť takého stavu, akým je inak stav spánku. Musí umelo pomocou výrazného sústredenia vôle byť schopný zjednať to, čo sa inak dostavuje len únavou ako stav spánku. Musí vedieť vypojiť všetky vonkajšie zmyslové dojmy. Musí tiež dokázať potlačiť všetko myslenie viazané na mozog. A napriek tomu sa musí vyhnúť stavu, ktorý inak nastáva v spánku, úplnej prázdnoty vedomia. Pomocou meditácií a koncentrácií sa duševné sily stanú silnými. Vtedy sa človek nevysúva z obyčajného myslenia tak, že o sebe nič nevie, ako je tomu u obyčajného spánku, ale tak, že je schopný zachovávať si svoje vedomie a zakúša: Teraz nič nepočuješ ušami, nič nevidíš očami, nepremýšľaš pomocou myslenia viazaného na mozog, ale teraz žiješ v duchovne.

Možno vzniesť námietku: Vplyvom spôsobu, ako plynie tento druh predstáv, môžeme súdiť, že tieto predstavy ukazujú na niečo reálneho. Ale vieme predsa, že ten, kto má halucinácie, vidiny, vízie, tiež v halucinácie veria. A teda je úplne nemožné skutočne rozlíšiť medzi halucináciami, vidinami a tým, čo sa dostaví u duchovného bádateľa. Nehľadiac na to, že môžeme povedať: Čo sa takto vnútorne prežíva, je iba subjektívne a nemôže byť vždy kontrolované, ako je to možné napríklad u fyzikálneho pokusu. Musíme poukázať na to, že vôbec nespočíva v charaktere všetkých právd, že je ich možné nájsť alebo utvrdzovať pomocou vonkajších príprav. Pre každého, kto skutočne chce myslieť, predstavy matematiky o tom presviedčajú, pretože sa získavajú vo vnútri. Trikrát tri je deväť. Aby sme to uznali, k tomu stačí iba vnútorná predstava duše. Záleží na vnútornom duševnom vývoji, keď človek spozná, že trikrát tri je deväť, a nemusí to pomocou vonkajšieho pochodu najskôr potvrdiť. Vie, čo prežil, vie to bez akejkoľvek vonkajšej kontroly.

Podobným spôsobom, len na vyššom stupni, sa prežíva rozdiel medzi omylom a pravdou nadzmyslového sveta. Duchovný bádateľ musí chcieť pochopiť všetky fakty, ktoré ho môžu viesť k poznaniu: Kde prestávajú halucinácie, vízie a ilúzie a kde začína nadzmyslová realita? Kde jedno prestáva a druhé začína, to môže nahliadnuť podobne, ako sa môžu nahliadnuť pravdy matematické. Kto je skutočným duchovným bádateľom a pozná povahu, ktorá skutočne vedie k duchovnému bádaniu, ten nebude svet baviť svojimi víziami. A keď nájdete niekoho, kto ľudí baví tým, že im rozpráva o svojich víziách, potom zakaždým môžete predpokladať, že je veľmi vzdialený od pravého duchovného bádateľa. Lebo pravý duchovný bádateľ vie, že všetok imaginárny, vizionársky svet, o ktorom sa vo vonkajšom svete vie, nie je nič iného než predstava vlastného duševného života, že nepodáva nič iné ako projekciu vlastnej duše do vlastného priestoru. Treba najskôr zobjektívniť duševný život a prelomiť stenu, ktorá sa najprv týči ako zrkadlenie našich vnútorných duševných pochodov. Práve toto je pre duchovného bádateľa dôležité, že spoznal podstatu halucinácií, vízií a ilúzií v ich súvislosti s vnútorným duševným životom. A nepatrí tak príliš k požiadavkam skutočného duchovno-vedeckého školenia pomocou cvičení priviesť dušu k tomu, že oslobodená od tela, má zážitky, že vystúpi z tela. Ale dôležitejšie je, aby duša o týchto zážitkoch mimo svoje fyzické telo, v duchovne, nadobudla správneho úsudku. Od určitého bodu vie duša pomocou toho, čo zažíva, že už neprežíva subjektívne pochody, ale že svoju subjektivitu odložila a dostáva sa do sféry objektivity, ktorá je pre každého objektívna, ako je objektívny matematický prvok, hoci jeho preukázateľnosť sa dá prežiť iba vo vnútri. Chyba, ktorej sa dopúšťajú ľudia, ktorí veria vo svoje ilúzie, záleží v tom, že nedokážu dostatočne dlho zachovávať obrannú silu proti iluzórnemu svetu, že sa predčasne dostavuje viera v to, čo prežívajú, že o svojich zážitkoch dostatočne dlhú dobu nehovoria: To sa spočiatku javí iba ako zrkadlenie seba samého. Až keď odložíš všetko subjektívne ako u matematiky, vstúpiš do sféry objektívnej skutočnosti.

Tak tiež odpadá námietka, že u duchovno-vedeckých zážitkov máme čo robiť s niečím subjektívnym, má to čo robiť s niečím subjektívnym práve tak málo, ako to má čo robiť v matematických pravdách. Keď sa oznamuje duchovná veda, potom nejde o to podávať dôkazy, potom predovšetkým musíme pochopiť podstatu dôkazu. Keby sa nikdy nestalo, že by niekto videl veľrybu, tak by nikto nemohol dokázať, že nejaká veľryba existuje, všetkými poznatkami, ktoré má, by nemohol dokázať jej existenciu. Lebo veľryba je skutočnosťou. A skutočnosti sa nedajú dokázať, ale môžeme ich iba zažiť. Z tohto hľadiska pri oznamovaní duchovných poznatkov nejde o podávanie dôkazov o nadzmyslovom svete, ale ide o oznamovanie zážitkov skutočností, ktoré duchovný bádateľ má. Ide o oznamovanie skutočností a nie o abstraktné dokazovanie.