Orfeus

Pre dnešné vedomie ľudstva je človek predovšetkým synom svojho otca, synom svojej matky. A keď v občianskom živote nemá rodný list, na ktorých je uvedený otec a matka, podľa čoho možno človeka identifikovať, potom sa o príslušnom človeku nič nevie a podľa okolností sa jeho existencia popiera. Vo veku nie veľmi vzdialenom ľudia takto neuvažovali. Grécky spevák Orfeus založil grécke mystériá. Grécke obdobie je štvrté v našej poatlantskej kultúre, takže Orfeova kultúra akoby pripravovala to, čo bolo ľudstvu dané neskôr skrze Kristovu udalosť. Pre Grécko je Orfeus týmto veľkým pripravovateľom. V Orfeovej dobe tým podstatným nebol vonkajší telesný človek a jeho vlastnosti. Ale za podstatné sa v Orfeovi považovalo to, na základe čoho sa mohol stať inaugurátorom, vlastným vodcom predkresťanskej gréckej kultúry. Za podstatné sa považovalo skôr to, že v tom, čo prežíval, niesol v sebe element, pochádzajúci z nadzmyslového sveta, a že sa to potom skrze neho stretlo na dejisku, daným jeho osobnosťou, s jeho elementom zmyslovo-fyzickým. Grék nevidel v Orfeovej osobnosti telesnosť, pochádzajúcu od otca a matky, to považoval za málo podstatné, to bolo pre neho iba vonkajším výrazom. Podstatné bolo pre neho to, čo pochádzalo z nadzmyslového sveta a stretávalo sa so smyslovým prvkom na fyzickej úrovni.

Grék uvažoval takto: Keď mám pred sebou Orfea, potom sotva prichádza do úvahy, že pochádza od nejakého otca a od nejakej matky. Do úvahy však prichádza, že jeho duševnosť, cez ktorú sa niečím stal, pochádza od nadzmyslového prvku, ktorý nikdy nemal čo činiť s fyzickou úrovňou, takže na tento nadzmyslový prvok v jeho osobnosti mohol pôsobiť skrze to, čím ľudia už vtedy boli, prvok zmyslovo - fyzický a mohol sa s týmto nadzmyslovým spojiť. A pretože Gréci videli v Orfeovi ako to podstatné element rýdzo nadzmyslový, hovorili o ňom: Pochádza od múzy. Bol synom múzy, Kalliopy. Bol nie snáď len synom telesnej matky, ale nadzmyslového elementu, ktorý nikdy nemal súvislosť s prvkom zmyslovým. Keby bol iba synom múzy Kalliope, mohol by odhaľovať len to, čo bolo prejavom nadzmyslového sveta. Avšak bol tiež povolaný vyjadriť to, čo malo slúžiť fyzickému veku. Bol teda nielen tlmočníkom múzy, Kalliope, ako v predchádzajúcich dobách boli rišiovia iba tlmočníkmi nadzmyslových mocností, ale prežíval nadzmyslovosť tak, že na jeho prežívanie mal vplyv fyzický svet. Pochádza teda od svojho otca, Oiagrosa, ktorý bol tráckym riečnym bohom. Čo Orfeus zvestoval, to bolo takto na druhej strane spojené a prispôsobené podnebiu Grécka, tomu, čo poskytovala vonkajšia príroda Grécka, tráckemu riečnemu bohu Oiagrosovi.

Z toho je zrejmé, že za podstatné sa v Orfeovi považovalo to, čo žilo v jeho duši. U Orfea je mimoriadne zaujímavé, ako intímne bol pociťovaný celý osud takého človeka, ktorý takto na jednej strane pochádza od múzy, na druhej strane od tráckého riečneho boha. Takýto človek prijal nielen - ako starí proroci - nadzmyslovosť, ale už aj zmyslovosť. Bol už vydaný všetkým vplyvom, ktoré na nás vykonáva fyzicko - zmyslový svet. Človek sa skladá z fyzického, éterického, astrálneho tela a ja. Taký človek ako Orfeus vidí na jednej strane ešte to, čo pochádza od múzy (teraz viete, čo to znamená!) Avšak na druhej strane sú jeho schopnosti, aby žil v duchovnom svete, narúšané, práve skrze život na fyzickej úrovni, skrze pôvod od otca, od tráckeho riečneho boha. Tým je jeho rýdzo duchovný život podkopávaný. U všetkých predchádzajúcich vodcov ľudstva v druhom a treťom poatlantskom období, ktorými duchovné svety iba prehovárali, bolo tomu tak, že určitou mierou mohli vnímať svoje vlastné éterické telo ako niečo oddelené od fyzického tela. Keď v kultúrach starej jasnozrivosti, tiež ešte u Keltov, mal človek postrehovať niečo, čo mal zjaviť svojim blížnym, potom mu to bolo zjavené tým, že jeho éterické telo z neho vystúpilo. Toto éterické telo bolo potom nositeľom tých síl, ktoré sa k nemu skláňali.

Čo je, teda to, čo Orfeus najprv prežíva, pretože žije z tretieho do štvrtého poatlantského kultúrneho obdobia? Prežíva najprv to, čo odkladá prvý stupeň vedomia detstva: Súvislosť s makrokozmom. Tá tu nie je, neprechádza do vedomého života. A akým človek je, tak je usmrcovaný životom fyzickej úrovne. Prihliadnime teraz k tomuto človeku, ktorý je takmer človekom fyzickej úrovne, ktorý si v dnešnom normálnom vedomí spomína až k určitej chvíli, pred ňou sú tri roky detstva. Tento človek s vláknom spomienky je spojený s fyzickou úrovňou natoľko, že Orfeus podľa svojej vlastnej podstaty v ňom nemôže vydržať, ale vlákno sa trhá. To je vlastný duch človeka prítomnej doby: duch človeka, ktorý nám ukazuje, ako človek môže byť najhlbšie zapletený do hmoty. Je to duch, ktorý je v zmysle Pavlovho kresťanstva nazývaný Synom človeka.