Smrť

Mŕtvy človek sa líši od spiaceho človeka tým, že u mŕtveho človeka odišlo éterické telo spolu s astrálnym a zanechalo tu vo fyzickom svete len fyzické telo. Takéto vysunutie éterického tela z fyzického sa v čase medzi zrodením a smrťou u človeka nevyskytuje. Pre človeka, ktorý zomrel, je dôležitým momentom chvíľa bezprostredne po smrti. Pred dušou mŕtveho človeka sa ocitá celý jeho život poslednej inkarnácie akoby vo veľkom spomienkovom obraze. Tak je to u každého človeka po smrti. Zvláštnosť tohto obrazu je v tom, že sa v ňom akoby stierajú všetky zážitky, ktoré človek na svojej ceste svetom subjektívne prekonal. Pri svojich rôznych zážitkoch sme vždy prežívali aj cit radosti a bolesti, povznesenosti alebo smútku. Naše vonkajšie nazeranie bolo vždy spojené s vnútorným prežívaním. Všetky radosti a bolesti, ktoré sa k obrazom života pripájajú, sa však pri tejto posmrtnej spomienke nevyskytujú. Človek stojí pred týmto spomienkovým obrazom práve tak objektívne, ako pred maľbou. Keď táto znázorňuje človeka, ktorý je naplnený bolesťou, pozerá na neho objektívne, môžeme jeho smútok spolucítiť, predsa však nemáme bezprostredný dojem bolesti, ktorý dušu tohto človeka napĺňal. Tak je to aj s oným obrazom bezprostredne po smrti. Je akoby rozprestretý a v obdobiach, ktoré budia úžas, pretože sú tak krátke, človek vidí všetky jednotlivosti, ktoré sa v živote udiali. V dvoch, troch, štyroch po smrti to, čo sa votkalo do éterického tela, zasa prechádza do všeobecného kozmického éteru, rozplýva sa to. Môžeme to nazvať odkladaním éterického tela. V živých obrazoch sa pred človekom odvíja tablo jeho pozemského života.

Obyčajné spomienkové obrazy sa vynárajú tak, že má človek pocit, že v spomienke žije hlavne to, čo v podobe predstáv o svete pristúpilo zvonku, čo človek sám zažil ako príjemné či bolesť, čo mu urobili druhí ľudia, ako sa k nemu zachovali. Predovšetkým toto človek prežíva v obyčajnej spomienke. V spomienkovom tablo však človek prežíva inak. V obyčajnej spomienke - povedzme, že sa pred desiatimi rokmi s niekým stretol - prežíva, ako sa k nemu ten človek zachoval, čo mu dobrého alebo zlého urobil a podobne. V tomto životnom tablo však prežíva, aký bol prvý pohľad, ktorým sa on sám na toho človeka obrátil, čo on sám urobil, čo on sám prežíval, keď usiloval o jeho lásku, čo pociťoval. Človek teda v tomto tablo pociťuje to, čo sa rozvíja z vnútra von, zatiaľ čo obyčajná spomienka poskytuje to, čo sa rozvíja zvonka do vnútra. Môžeme teda povedať, že v tomto životnom tablo je obsiahnuté niečo ako prežitok v bezprostrednej prítomnosti, v ktorom sa neukazuje jedna vec za druhou tak ako v spomienke, ale jedna vedľa druhej v dvojrozmernom priestore. Toto životné tablo možno veľmi dobre odlíšiť od obyčajného spomienkového tabla.

Oddelenie fyzického tela od éterického ešte za života sa vyskytuje len u zasvätenca. Predsa však sú isté okamihy, kedy sa akoby jedným razom éterické telo uvoľní od fyzického tela. Tak je tomu, ak má človek zvlášť hrozné zážitky, napr spadne z výšky alebo sa topí. Takýmto silným nárazom sa určitým spôsobom uvoľňuje éterické telo od fyzického. Následkom je, že v takom čase vyvstane pred dušou človeka celý doterajší život ako spomienka. To je obdobou zážitku po smrti. Po uplynutí doby, kedy sa éterické telo spolu s astrálnym oddelilo od fyzického tela, prichádza okamih, kedy sa astrálne telo so všetkými vyššími článkami oddelí od éterického tela. Po tomto oddelení sa spomienkový obraz zatemní a mizne. Ale človek ho nestráca úplne, niečo mu zostáva. To, čo nazývame éterickou substanciou, sa rozptýli po celom svetovom éteri, ale zostáva akýsi výťažok, ktorý človek počas svojho ďalšieho putovania životom nemôže už nikdy stratiť. Z éterického obrazu prenáša človek tento výťažok do všetkých svojich budúcich inkarnácií, aj keď si na to neskôr nemôže spomenúť. Čo sa z tohto spomienkového výťažku vytvorí, nazývame pojmom kauzálne telo. Po uplynutí každého života sa pridáva nový list do knihy života. To rozmnožuje životnú podstatu a pôsobí, že budúci život sa primeraným spôsobom rozvinie, ak uplynulé životy boli plodné. V tejto okolnosti tkvie príčina, prečo je život bohatý alebo chudobný na talent, vlohy apod.

Aby sme chápali život astrálneho tela po jeho oddelení od éterického tela, musíme trochu zohľadniť fyzické pomery. Vo fyzickom živote sa astrálne telo raduje, trpí, uspokojuje svoje chtíče, pudy a priania prostredníctvom fyzického tela. Po smrti sa mu však týchto fyzických nástrojov nedostáva. Labužník svoju chuť na dobré jedlá nemôže uspokojiť, pretože mu chýba jazyk, ktorý stratil zároveň s fyzickým telom, chtíč mu však zostáva, pretože súvisí s astrálnym telom. V tom má tiež príčinu palčivý smäd pri pobyte v kámalóke (kama = žiadostivosť, prianie, loka = miesto, ale v skutočnosti je to stav). Kto už v čase fyzického života vyrastá z fyzického tela, ten si skracuje dobu kámalóky. Preto si musíme už tu odvykať všetkým chúťkam a vášňam, ktoré možno uspokojiť len fyzickými nástrojmi. Vyrastáme z fyzického tela, keď hľadáme nadšenie v predmetoch krásy a harmónie, ktoré nás vedú von zo zmyslového sveta už tu. Zmyslové materialistické umenie pôsobí sťaženie stavu kámalóky, zatiaľ čo duchovné umenie pôsobí uľahčenie tohto stavu, pretože každý ušľachtilý a preduchovnelý sklon pôsobí skrátenie doby v kámalóke. Čas v kámalóke zodpovedá dobe, počas ktorej si má človek odvyknúť zmyselným chtíčom a pudom. Táto doba trvá približne tretinu bežného života.

Človek tu začína prežívať celý svoj život. Keď bol tu hneď po smrti obraz bez akejkoľvek radosti alebo zármutku, prežíva teraz človek všetku radosť a žiaľ skutočne ešte raz a to obráteným spôsobom - tak, že všetku radosť, všetok žiaľ, ktoré spôsobil iným, musí teraz prežívať sám v sebe. Toto nemá so zákonom karmy nič spoločného. Spätné prežívanie má svoj počiatok pri poslednej udalosti pred smrťou a postupuje trojnásobnou rýchlosťou bežného života až ku zrodeniu. V okamihu, keď človek v tomto spätnom spomínaní dospel k svojmu zrodeniu, pripája sa časť astrálneho tela, ktorú ja spracúva a pretvorilo, k telu kauzálnemu. Naproti tomu ako tieň odpadá to, čo človek ešte nespracoval, to sú astrálne mŕtvoly ľudí. Teraz človek odložil telo fyzické, éterické aj astrálnu mŕtvolu. Prežíva teraz nové stavy v dévachane. Dévachan je okolo nás práve tak, ako svet astrálny. Keď človek odložil tieto tri mŕtvoly, dosiahol stav, ktorý Biblia naznačuje tajomnými slovami: "Kto nebude ako dieťa, nevojde do kráľovstva nebeského." (Dévachan, čiže duchovný svet, je nebeskou ríšou, nebom v kresťanskom zmysle.)

Smrť, umieranie je iba na Zemi, vo vyšších svetoch nie je žiadnej smrti, ale premena, metamorfóza.