Ďalšie témy
Temný vek - Kalijuga
Ale potom prišiel iný vek, vek v ktorom prestáva aj táto oboznámenosť s duchovným svetom, keď sa tak povediac zatvárajú brány voči duchovnému svetu. Zrak človeka sa tu stále viac a viac obmedzuje na vonkajší zmyslový svet a na rozum, ktorý spracováva dojmy zmyslov, takže ľudia mohli o duchovnom svete už len premýšľať. To je najnižší spôsob, ako vedieť niečo o duchovnom svete. To, čo teraz ľudia ešte skutočne vedeli na základe svojich vlastných zážitkov, je zmyslový fyzický svet. Keď ľudia chceli niečo vedieť o duchovnom svete, museli to dosiahnuť svojim premýšľaním. Je to čas, kedy sa stal človek najneduchovnejším a preto sa aj najviac usadil vo zmyslovom svete. To však bolo potrebné, aby mohol pozvoľna rozvíjať svoje sebavedomie až k najvyššej výške. Lebo len hrubým odporom vonkajšieho sveta mohol sa človek naučiť odlišovať seba samého od sveta a cítiť sa ako samostatná bytosť. Tento posledný vek nazývame tiež kalijugou alebo temným vekom.
Kalijuga začína asi v r. 3101 pr. Kr. a v r. 1899 skončila. Tu vidíme, že naše duše prichádzali na Zem vždy v nových vteleniach, v ktorých sa zrak ľudí obmedzoval na vonkajší zmyslový svet tým viac, čím viac sa uzatváral pred nimi duchovný svet. To, čo môžeme získať v kalijuge je upevnenie sebavedomého ja. Predtým to nebolo možné, pretože tu sme museli svoje ja do seba ešte len prijímať. Keď však duša zamešká prijať v jednej inkarnácii to, čo jej vek dáva, je potom veľmi ťažké dobehnúť to v iných časoch. Duša potom musí dlho čakať na pomery, v ktorých bude možné predsa v istom smere zameškané dobehnúť. Avšak na to sa nesmieme spoliehať.
Boli uzavreté brány voči duchovnému svetu. To bola tiež doba, v ktorej pôsobil Ján Krstiteľ a v ktorej pôsobil Kristus. Pre túto dobu, v ktorej uplynulo už 3 100 rokov z temného veku, bolo podstatné, že v priebehu tohto temného veku sa všetci ľudia už častejšie inkarnovali, najmenej 1 až 2 krát. Ich vedomie ja sa upevnilo, spomienka na duchovný svet ustúpila a keď ľudia nechceli úplne stratiť súvislosť s duchovným svetom, museli sa učiť prežívať toto duchovno vo svojom ja. Museli svoje ja vyvíjať tak, aby toto ja mohlo mať aspoň vo svojom vnútri istotu, že existuje duchovný svet, že človek k nemu patrí a že existujú vyššie duchovné svety a v nich vyššie duchovné bytosti. Ja človeka sa muselo urobiť schopným mať vnútorne možnosť cítiť duchovný svet, mať možnosť veriť v neho. Kráľovstvo nebeské mohli ľudia skôr prežívať mimo svoje ja, v tých duchovných diaľkach, ktoré dosahovali, keď vychádzali zo seba. Vzdialený svojho ja, musel človek prežívať nebeské ríše. Teraz tieto nebeské ríše takto prežívať nemôžeme. Teraz sa človek stal natoľko iný, že ja musí tieto ríše prežívať v sebe. Tieto ríše nebies sa teda k človeku priblížili do takej miery, že pôsobia do jeho ja. A toto práve hovoril ľuďom Ján Krstiteľ: "priblížilo sa kráľovstvo nebeské!", - priblížilo sa k ľudskému ja. Predtým bolo mimo človeka, teraz musel človek vo svojej najvnútornejšej bytosti, vo svojom ja pochopiť priblíženie sa kráľovstva neba.
A preto človek už nemohol v tomto temnom veku vyjsť zo zmyslového sveta do sveta duchovného. Preto musela božská bytosť, Kristus, zostúpiť až do fyzického sveta. To je dôvod - prečo musel Kristus zostúpiť až do fyzického človeka, do Ježiša z Nazaretu, aby ľudia, hľadiac na život Kristov a na jeho činy na fyzickej Zemi, mohli vo fyzickom tele dosiahnuť súvislosti s nebeskými ríšami, s ríšami duchovného sveta. Takže máme v čase, keď Kristus chodil po Zemi, obdobie uprostred temného veku, keď si ľudia, ktorí nežili temne a tupo, ale, ktorí pochopili svoju dobu, mohli povedať: je to nevyhnutnosť, aby boh zostúpil k ľuďom, aby bola opäť získaná súvislosť s duchovným svetom, ktorá bola stratená. Keby vtedy nebolo ľudí, ktorí by tomu boli porozumeli, ktorí by našli vnútornú živú súvislosť s Kristom, boli by ľudia pozvoľna stratili svoju súvislosť s duchovnými svetmi, neboli by prijali do svojho ja súvislosť s nebeskými ríšami.
Mohlo by sa stať, keby všetci ľudia v tomto dôležitom čase zotrvali v temnotách, že by bola takáto dôležitá udalosť minula ľudstvo bez povšimnutia. Potom by boli ľudské duše spustli. Boli by sa určite ešte po nejaký čas vteľovali aj bez Krista, ale nemohli by do svojho ja prijať to, čím by našli súvislosť s ríšami nebies. Mohlo by sa stať, že by vonkajšia udalosť Krista na Zemi prešla nepozorovane, tak ako sa to stalo napr. v Ríme. V Ríme sa hovorilo, že je kdesi nejaká špinavá ulica, kde žije sekta, že sú to hrozní ľudia a medzi nimi žije vraj hrozný človek, ktorý sa nazýva Ježiš Nazaretský a káže ľuďom všeličo zažiť, čo ich ponúka k špatnostiam. Len toľko sa v istej dobe vedelo v Ríme o Kristovi. Bol to práve významný rímsky historik Tacitus, ktorý niečo podobné opísal asi 100 rokov po udalostiach v Palestíne. Teda skutočne všetci ľudia nespozorovali, že sa udialo niečo dôležité, čo mohlo ľudí zachrániť a previesť cez kalijugu, čo zažiarilo ako božské svetlo do zemskej temnoty.
Možnosť ďalšieho vývoja ľudstva bola daná tým, že sa vyskytli isté duše, ktoré pochopili, čo to znamená, že Kristus chodil po Zemi. Bolo možné žiť na Zemi a neprijať najdôležitejšiu udalosť do svojho vedomia. Nemalo by byť teda aj dnes možné, že sa dejú dôležité veci a že ich ľudia neprijmú do svojho vedomia? Nemohlo by to byť tak, že naši súčasníci nemajú tušenie o najdôležitejšom, čo sa vo svete deje? Je to tak. Lebo deje sa to najdôležitejšie, lenže sa to deje viditeľne len pre duchovný zrak. Veľa sa dnes hovorí o tzv prechodných časoch. V takejto prechodnej dobe skutočne dnes žijeme a to vo veľmi dôležitej. A dôležité je, že žijeme práve v tejto dobe, keď uplynul temný vek a že práve teraz začína čas, kedy ľudia vyvíjajú pomaly a pozvoľna nové schopnosti, keď sa duše ľudí stávajú pozvoľna inými. Že väčšina ľudí z toho nič nepozoruje, tomu sa nemusíme čudovať, pretože väčšina ich tiež nespozorovala, keď sa na začiatku nášho letopočtu uskutočnila udalosť príchodu Krista.