Príčiny nervozity

Nervy sú pokračovaním našich zmyslových orgánov. Sprostredkovávajú do mozgu dojmy, ktoré môžu byť uchovávané v pamäti a spracovávané v myslení. Podobne ako zmyslové orgány sú nervy a mozog málo vitálnymi útvarmi, ich bunky sa po narodení už nemnožia. V zmyslovo-nervovej sústave musí tlmený organický život ustúpiť, aby sa mohol rozvinúť vedomý duševno-duchovný život. Pri vytváraní zmyslových vnemov a predstáv dochádza v nervovej sústave k prejavom rozpadu. Hromadenie týchto procesov odbúravania pociťujeme ako večernú únavu. V priebehu spánku ako veľkej pokojovej pauzy regenerujeme zo síl krvi a neúnavných orgánov ako srdce a pečeň cez deň ničenú nervovú sústavu. Spánok je teda veľkým liečiteľom nervozity, ktorá je v embryonálnej fáze v každom človeku prirodzene prítomná a ktorá sa ohlasuje okrem iného večernými poruchami koncentrácie.

Avšak aj v priebehu dňa musí táto regenerácia, hoci krehkejším spôsobom, neustále prebiehať. Tak napr. zo síl krvi regenerujeme očnú sietnicu, ničenú každým svetelným vnemom. A ako musia byť zmyslové orgány a nervy neustále prestupované prúdom krvi, tak musí byť naše vnímanie a myslenie neustále napĺňané duševnými silami krvi, citom a vôľou, inak prevládne proces odbúravania. A práve k tomu dochádza u nervózneho človeka.

Obyvateľ veľkomesta je vo dne v noci vystavený krížovej paľbe nesúvislých, nežiadaných vnemov, ktoré doplnkovo ​​odbúravajú jeho nervovú sústavu. Človek nemôže vo svojej duši so záujmom či oddanosťou sledovať pouličný hluk, tisíceré svetelné efekty a zmes hlasov, hoci všetky tieto dojmy kladú nároky na jeho nervové dráhy. Doma si zvykne na to, že nevníma zvukovú kulisu rádia. Ale ani na pracovisku nepripustí existenčný boj a uštvané úsilie, aby sa civilizovaný človek upokojil. Niekedy si už ani neurobí čas, aby si naozaj vychutnal svoje posledné útočisko, svoju cigaretu: človek si zapaľuje jednu od druhej. Odtiaľto je už len krôčik k nekontrolovanému používaniu telesných a duševných narkotík všetkého druhu, ktoré v opojení a náruživosti vážne ohrozujú človečenstvo človeka. Vonkajšia agilnosť pritom nemôže zakryť skutočnosť, že stále viac narastá vnútorná pasivita duše a že vedenie života naším ja je stále slabšie. Popísanej situácii vychádza nešťastným spôsobom v ústrety náboženské sploštenie a svetonázorová neistota a rozorvanosť moderného človeka. Hrozí nebezpečenstvo, že pramene pravej rozvahy a istoty ducha vyschnú. Ja človeka už nenachádza primeranú potravu. Niet divu, že nervózny človek, ktorý už vnútorne nestačí, nakoniec reaguje podráždenosťou. Zdravý, pokojom naplnený človek naopak svoje okolie aktívne vníma. Láskyplný záujem oživuje pozorný pohľad a sila ja ovláda vynáranie spomienok a nepripustí, aby myšlienky prebehovali sem a tam. Ja chcem niečo vnímať alebo chápať, ja uskutočňujem myšlienkový pochod, hovorí sa plným právom. Reč sama tým poukazuje na silu ja. Svet našich predstáv však získa vnútornú farebnosť len vďaka citu, ktorý ich sprevádza, bez neho zostane sivý a jednotvárny. To všetko je duševným predpokladom pre správne predýchanie a prekrvenie našej nervovej sústavy, tzn. pre zachovanie jej zdravia.

U nervózneho človeka dochádza k opaku. Vnímanie a myslenie sú nedostatočne prekrvené citom a vôľou. Pohľad blúdi po okolí. Myslenie už nie je schopné sa sústrediť. Povrchnosť a nepokoj ovládajú a oslabujú prežívanie ja, spracovávanie dojmov a myšlienok trpí: napoly spracované zaťažujú dušu ako zle strávené jedlo žalúdok. Obraz, ktorý sa človek snaží získať o svete, sa rozpadá na jednotlivosti. Z hľadiska telesnosti sa zmyslovo-nervová sústava stala jednostrannou a procesy odbúravania, prejavy rozpadu nervovej substancie, ktoré sú aj za normálnych podmienok prítomné, teraz prevažujú. Už spomínaná pecitlivelosť zmyslov voči vonkajšiemu svetu aj pochodom vo vlastnom organizme, rovnako ako narastajúca nespavosť, sú toho výrazom. To môže byť základom pre vznik ťažkých organických chorôb.