Meditácia

V obyčajnej myšlienke založenej na hĺbaní pristupuje k človeku Lucifer, v obyčajnom načúvaní, či už vnímaním alebo autoritou ľudí, je skrytý Ahriman. Keď dušu vnútorne zosílime a prebudíme, takže svoju myšlienku priamo počujeme alebo vidíme, potom máme meditovanie. Meditovanie nie je ani myslenie, ani vnímanie, je to také myslenie, ktoré žije v duši tak živo, ako živo v nej žije vnímanie. V meditácii treba udržiavať rovnováhu medzi Luciferom a Ahrimanom.

Ani najpodrobnejšie popisy a návody však nikomu nepomôžu, keď nie sú praktizované. Keď sa ale začne vytrvalo cvičiť, objasní sa mnohé samo, čo by snáď chcel niekto mať bez svojej námahy vopred popísané, čo mu však môže dať iba vlastná prax. Tieto návody si nestačí len prečítať. Obsah musí byť premýšľaný, prežívaný, preciťovaný. Medzi návodom a jeho uskutočnením je okrem potrebného času tiež vôľa, chcenie. A tejto vytrvalej vôle je nám najviac treba.

Meditácia je oddanie sa predstave, pociťovaniu myšlienky, obsahu tak intenzívne a takým spôsobom, ako sa to v obyčajnom živote nedeje, ako je to vhodné, aby sa koncentrovali, zhustili sily, ktoré sú akosi zriedené v našom duševnom živote. Pritom je dobré, aj keď je to možné i inak, nepoužívať k takému poznaniu duše predstavy, ktoré inak získavame v obyčajnom živote alebo v obyčajnej vede. Tieto predstavy sú tiež použiteľné, ale nedajú sa použiť tak dobre. Najpoužiteľnejšie predstavy k meditácii sú obrazné symbolické predstavy.

Môžeme tu rozvinúť takúto symbolickú predstavu. Niekto si vytvorí predstavu, že má pred sebou dva poháre, jeden prázdny pohár a jeden čiastočne naplněný vodou. Teraz preleje vodu z naplneného pohára do prázdneho a predstaví si, že tým, že naleje vodu z naplneného pohára do prázdneho, nebude naplnený pohár, ako sa to deje vo vonkajšom svete, stále prázdnejší a prázdnejší, ale stále plnší a plnší. To je paradoxná predstava, ale táto predstava má byť symbolom, a to že je symbolom, to má žiť vo vedomí duchovného bádateľa. Má v našej duši akosi symbolicky charakterizovať podstatu ľudskej lásky. S ľudskou láskou sa to má tak, že tento zdroj lásky je tak nekonečne hlboký a tak nekonečne bohatý, že, keď sa vidíme byť postavení voči skutočnosti lásky vo svete, musíme skromne uznať: táto záhada lásky je vo svojej pravej podstate pre každú dušu celkom určite bezodná. A čím viac máme tento pocit bezodnosti, tým lepšie je to pre obsah a pre intenzitu nášho života. Avšak jednu vlastnosť môžeme zo skutočnej lásky jasne poznať a zdôrazniť: je to vlastnosť, ktorá je nám symbolicky znázornená obrazom, o ktorom sme práve hovorili. Človek, ktorý sa k druhému človeku obracia s láskou, nestáva sa nikdy tým, čo robí z lásky, chudobnejším, nikdy prázdnejším, ale stáva sa stále plnším a plnším, stále bohatším a bohatším vo svojom duševnom živote. Túto vlastnosť lásky máme akosi prehľadne pred sebou, keď si predstavíme obraz dvoch pohárov a prelievanie vody z jedného do druhého. Tento postup vytvárať symbolické obrazy, je prípravou k imaginatívnemu poznaniu.

Správny postup k meditovaniu môže byť vyznačený takto: Medzi najdôležitejšie poznatky patrí pochopiť meditovanie, vedenie o deji, ktorým možno stupňovať silu myslenia. Cvičiaci si zvolí najskôr vhodnú myšlienku, pochopiteľnú prostriedkami, ktoré nám poskytuje obyčajný život a obyčajné poznávanie. Potom preniká úplne k tejto myšlienke, dosahuje jej poznania, jasného pochopenia jej obsahu. Potom sa ponára stále znovu do tejto myšlienky a úplne sa s ňou zjednocuje. Keď žijeme potom s takto poznanou, pochopenou myšlienkou, síli naša duša. Nejde len o to, aby sme obsah zvolenej myšlienky poznali, ale aj prežívali. Myšlienku poznávame, keď bola v duši raz prítomná s dostatočnou silou presvedčivosti. Keď má prispieť k pochopeniu duchovného sveta, potom ju musíme, keď sme jej porozumeli, vždy opäť a opäť oživovať, keď má dušu uvádzať do stavu, ktorý jej otvára prístup do duchovného sveta. Duša sa ňou musí stále znovu napĺňať, musí si v sebe uvedomiť len ju, pričom vylučuje všetky iné myšlienky, spomienky, cítenie a pod. Keď sústreďujeme sa takto opätovne na myšlienku, ktorú sme plne prenikli, potom sa v duši zhusťujú sily, ktoré sú v obyčajnom živote rozptýlené. Tieto sústredené sily sa stávajú pre duchovný svet a pre jeho pravdy orgánmi vnímania.

Meditácia spočíva v tom, že prežívame myslenie iným spôsobom než obyčajným. Dnes prežíva človek myslenie tak, že podnety k nemu prijíma zvonku. Keď človek vidí, počuje atď., pozoruje, ako prijaté vonkajšie dojmy pri ich prežívaní pokračujú v myšlienkach určitým spôsobom. Človek sa tu vo svojich myšlienkach chová pasívne. Oddáva sa svetu a myšlienky prichádzajú. Ale týmto spôsobom neučiníme žiaden pokrok. Záleží na tom, aby sme myslenie začali prežívať. To sa deje, keď si človek zvolí myšlienku, ktorá je prehľadná, oživí si ju v mysli a úplne na ňu sústredí svoje vedomie. Nezáleží na tom, či táto myšlienka znamená vo vonkajšom svete nejakú skutočnosť. Meditujúci si môže napr. myslieť: "Múdrosť je vo svete." Meditujúci posilňuje svoje myslenie, keď opakuje túto činnosť vždy znovu bez ohľadu na význam zmienenej myšlienky.

Keď človek usiluje stále a znovu, aby zvolenú myšlienku oživil vo svojom vedomí a keď na ňu sústreďuje všetok svoj duševný život, vtedy ho zosilňuje tak, ako sa stupňuje sila svalov jeho rúk, keď sústreďuje ich vždy znovu na tú istú činnosť. Meditujúci si musí zvoliť myšlienku ľahko prehliadnuteľnú. Lebo keď nie je ľahko prehliadnuteľná, stretáva sa s najrôznejšími prekážkami. Niekoho by ani nenapadlo, ako mocná je sugestívna sila, ktorá vychádza zo životných spomienok, pôsobí podvedome a pod. V tom okamžiku, keď meditujúci zvolí myšlienku zložitejšiu, prichádzajú zo všetkých strán démonické vplyvy, ktoré vnuknú to či ono. Ako výsledok sa po čase objaví, že človek začne prežívať svoje myslenie inak ako v obyčajnom vedomí. Obyčajne prežívame svoje myšlienky tak, že sú bezmocné. Keď sa sústreďujeme, dosiahneme toho, že prežívame myšlienky skutočne ako vnútorné bytie, ako prežívame napätie svojho svalu. Myslenie sa stáva skutočnosťou. Keď takto pokračujeme, prežívame potom v sebe druhého človeka, o ktorom sme skorej nevedeli.

Meditácia a koncentrácia sú pokiaľ možno čo najviac vystupňovanými duchovným činnosťami. Meditácia je do nekonečna vystupňovaná oddanosť, s akou sa stretávame v najhlbšom cítení náboženského obsahu. Koncentrácia je do nekonečna vystupňovaná pozornosť, ktorú musíme používať tiež v obyčajnom živote. Pozornosť znamená, že nenecháme svoje predstavy a pocity ľubovoľne túlať po predmetoch, že sa vzchopíme sústrediť všetok záujem iba na jednotlivý predmet. V meditácii sa musíme úplne zdržať premýšľania o obsahu takýchto slov. Ale máme sa vystríhať i toho, aby sme neopakovali slová iba mechanicky a bez zmyslu. Skorej nám má byť jasné, že tieto slová otvárajú našu dušu pre vstupovanie božskej bytosti do nás, ako kalich sa otvára, aby prijal do seba lúče Slnka. Vznešené duchovné bytosti k nám za meditácie prúdia dolu.