Čo prežíva pravidelne meditujúci

V knihe O poznávaní vyšších svetov Rudolf Steiner popisuje, čo postupne pri meditácii prežíva niekto, kto pravidelne medituje. Ide v tom prípade o meditáciu myšlienkovú, o vnútorné pohrúženie do určitej myšlienky. (Mohli by to byť napríklad slová "Múdrosť vo svetle" alebo začiatok Jánovho evanjelia, alebo odsek z "Nasledovania Krista" od Tomáša Kempenského, alebo niečo podobného).

Steiner píše: "Cíti sa vytrhnutý ďaleko od života všedného dňa. Lomoz všedného dňa pre neho zmĺkol. Ticho sa rozhostilo okolo neho. Odmieta všetko, čo je okolo neho, ale odmieta i všetko, čo mu pripomína také dojmy zvonku. Pokojná, pozorná vnímavosť pre ducha vo vnútri, rozhovor s rýdzo duchovným svetom vypĺňa celú jeho dušu. Taká tichá otvorenosť pre ducha sa musí stať pre žiaka okultizmu prirodzenou životnou potrebou. Bude sprvu úplne pohrúžený do sveta myšlienok. Musí rozvinúť pre túto tichú myšlienkovú činnosť živý cit. Musí sa učiť milovať, čo tu k nemu prúdi z ducha. Čoskoro potom tiež prestane pociťovať tento myšlienkový svet ako niečo menej skutočného než veci všedného dňa, ktoré ho obklopujú. Začne zaobchádzať so svojimi myšlienkami ako s vecami v priestore. A potom sa pre neho priblíži aj okamih, kedy začne to, čo sa mu zjavuje v tichu vnútornej myšlienkovej práce, pociťovať ako niečo oveľa vyššieho, skutočnejšieho, ako sú veci v priestore. Chápe z vlastného náhľadu, že myšlienky nie sú obyčajnou hrou tieňových obrazov, ale že ho nimi oslovujú skryté bytosti. Z hlbiny ticha sa k nemu rozoznieva ich reč. Skôr poznal len znenie, ktoré k nemu prenikalo uchom, teraz k nemu dolieha znenie, ktoré znie jeho dušou. Odkryla sa mu vnútorná reč, vnútorné slovo. Keď žiak prežije tento okamih prvýkrát, pocíti blaženosť najvyššieho stupňa. Cez celý jeho vonkajší svet sa rozleje vnútorné svetlo. Začína pre neho druhý život. Ním samým sa začína rozlievať prúd božského, božsky oblažujícího sveta."

Mení sa prežívanie meditujúceho. Spočiatku si uvedomuje myšlienky meditácie v tej podobe, ako ich poznáme. Poznáme myšlienky ako niečo síce plne uvedomovaného, ​​ale predsa vo svojej podstate neuchopiteľného. Marxizmus o nich hovorí, že sú zrkadlením skutočnosti. A obraz v zrkadle je niečo, čo je tiež len napoly skutočné, nehmotné, nehmatateľné. Ak sa pýtame, z čoho sú naše myšlienky utkané, ťažko na to nájdeme odpoveď, ak sme sa už náhodou o tom niečo nedozvedeli z antroposofie. Pre naše prežívanie majú len tieňovú existenciu. V meditácii sa teda najprv sústreďujeme na toto tieňové čosi. A ak dokážeme zopakovať takú meditáciu deň čo deň, po týždne a mesiace, začneme prežívať, ako sa tieto tieňové myšlienky pre nás stávajú niečím stále reálnejším. Uvedomujeme si, že ich realita je síce úplne iného druhu než realita vonkajších predmetov, ale že je naplnená podivuhodným obsahom, ktorý síce nie je rozprestretý do priestoru ani začlenený do prúdu času, ale má svoju osobité, presvedčivé jestvovanie. Po čase potom meditujúci začne cítiť, že realita myšlienok je komplexnejšia, plnšia než realita čohokoľvek, čo vidíme a hmatáme okolo seba, a o niečo neskôr začne dokonca cítiť, že myšlienky sú niečím živým, že sú prejavom živých bytostí so svojráznymi vlastnosťami, svojráznym charakterom. Začne v obsahu svojich myšlienok tušiť reč, ktorá k nemu odkiaľsi prúdi. Keď sa potom v priebehu jeho duchovného vývoja prebudia k činnosti jeho duchovné zmyslové orgány, lotosy, stane sa táto reč pre neho vnímateľná, a to súčasne so zážitkom oslňujúceho duchovného svetla.

Niečo, čo bolo spočiatku vo svojom jestvovaní sotva postihnuteľné, sa nakoniec prejaví v ohromujúcej realite. Meditácia sa tým stane v plnom zmysle slova komunikáciou s vyšším svetom. Čo bolo najskôr tieňové, sa zjavuje ako podstata všetkého. Proti realite novo objaveného vyššieho sveta sa zmyslový svet javí ako niečo, čo je až kdesi na samej hranici nesúcnosti. Žiak začne bezprostredne vnímať, že zmyslový svet len ​​predstiera realitu, že je len májou, jednoduchým klamom, kdežto skutočná súcnosť prislúcha duchu.

Steiner upozorňuje, že pre mnoho ľudí by vôbec nebolo tak ťažké získať prvé vnemy nadzmyslového sveta, čo tomu bráni, je len ich očakávanie, že sa tieto vnemy budú podobať zmyslovým dojmom, že sa budú prejavovať nejako nápadne, vtieravo, vzrušujúcim spôsobom. Tomu tak nie je. Je potrebné byť pripravený na niečo uplne iného než na zmyslové dojmy. Prvé vnemy vyššej skutočnosti, najmä, ak ide o vnemy tzv. inšpirácie, sú rovnako nenápadné, sotva zachytiteľné, ako obsah nejakej myšlienky. Základná príprava pre ezoterický život smeruje preto k tomu, aby človek, hľadajúci kontakt s duchom, sa naučil zameriavať svoju pozornosť uplne inam, než bol zvyknutý, aby si stále viac uvedomoval, že pravá skutočnosť je niečo, čo na seba neupozorňuje, čo musí byť najprv objavené.