Ďalšie témy
ZÁKLADNÝ KAMEŇ
V malom kruhu uskutočnil Rudolf Steiner 20. septembra 1913 na dornašskom pahorku položenie základného kameňa pre prvé Goetheanum na mieste, kde mal neskôr stáť rečnícky pult, ponoril do krajiny dva spolu spojené pentagonálne dodekaedry rôznej veľkosti. (Pentagonálne dodekaedry sú geometrická telesá, ktorých povrchy tvorí dvanásť rovnostranných päťuholníkov.) Vo svojej dvojitej dvanásťčlennosti, ktorou sú naznačené mikrokozmos a makrokosmos, mal byť tento základný kameň symbolom ľudskej duše. Goetheanum ako stavba tým bolo založené raz a navždy. Požiar budovy v silvestrovskej noci 1922/23 na tejto veci nič nezmenil. Budova, ako sa Steiner vyjadril, "trvá duševne ďalej", a preto nebolo potrebné na začiatku prác na druhej stavbe položiť novo základný kameň.
Základný kameň, ktorý bol položený pri Vianočnom zjazde 1923/24, neplatil Goetheanu, hoci bolo s prijatím stanov rozhodnuté aj o stavbe novej budovy, platil novému založeniu Antroposofickej spoločnosti. Tento základný kameň nebol tiež hmotný predmet, ale prípoveď, a nebol zapustený do zeme, ale do sŕdc 700 až 800 prítomných členov.
Tento základný kameň, vyjadrené slovne (nazýva sa preto aj prípoveď základného kameňa), je jednou z najhlbších Steinerových meditatívnych básní. Tým, že akoby preniesol výzvu "Poznaj sám seba" z vonkajšieho čela chrámu v Delfách do vnútra duše, položil zaklad pre novú, zvnútra sa rodiacu mysterijnú kultúru, vo forme trinitárneho poznania človeka o sebe samom, primeraného dobe. Človek členený podľa ducha, duše a tela je uvádzaný do vzťahu k Božskej trojici a ku trom duchovným hierarchiám. Táto nová mysterijná kultúra má teraz svoje hlavné sídlo v Goetheane. Tak ako plamene pri požiari Artemidinho chrámu v Efeze ohlasovali rozpad starých mystérií, tak osvetľovali plamene horiaceho prvého Goetheana novú kresťanskú mysterijnú cestu, ktorá - tak by sa to dalo vyjadriť - vedie cez druhé Goetheanum do budúcnosti.
Sú dve trochu odlišné znenia prípovede základného kameňa. Jedno predniesol Steiner pri položení základného kameňa Všeobecnej antroposofickej spoločnosti 25. decembra 1923, a potom ho vždy znovu po častiach čítal počas rôznych zasadaní zakladajúceho zhromaždenia Všeobecnej antroposofickej spoločnosti, ktorá pokračovala až do dopoludnia 1. januára 1924. Písal jednotlivé úryvky na nástennú tabuľu, vysvetľoval ich a s prítomnými ich takpovediac precvičovali. Vo svojej konečnej verzii bolo toto prvé znenie recitované Rudolfom Steinerom vo večernej prednáške 1. januára 1924. Tým končil Vianočný zjazd.
V tomto prvom znení sú bytosti hierarchií oslovované svojimi antickými (hebrejskými a gréckymi) menami. V rovnakých odsekoch sa objaví trochu neskôr, akoby zasadený do zlata, vždy jeden riadok rosekruciánskej prípovede, tak často používanej Steinerom:
Ex Deo nascimur
In Christo morimur
Per spiritum sanctum reviviscimus.
V správach pre členov Antroposofickej spoločnosti (tzv. Nachrichtenblatt...) z 13. januára 1924 zverejnil Steiner potom druhé znenie prípovede základného kameňa. Steinerove zmeny sa týkajú väčšinou jednotlivostí. Je však potrebné zvážiť, že bytosti hierarchií v tomto novom znení nie sú oslovované jednotlivo svojimi antickými označeniami, ale nemecky a vždy v zhrňujúcej formulácii, a že rosekruciánska prípoveď je tiež pretlmočená do nemčiny.
V štvrtom vydaní zväzku "Vianočný zjazd k založeniu Všeobecnej antroposofickej spoločnosti, 1923/24: Osobitná poznámka k prípovediam v Dodatku je k tomu podané vysvetlenie. Vypovedá v tom zmysle, že Rudolf Steiner považoval prvé znenie, zamerané kulticky, za príliš intenzívne pre všeobecné použitie v kruhoch členov, a preto ho oslabil čisto nemeckým znením.
Táto mantrická báseň podľa slov Rudolfa Steinera - tento základný kameň - má byť vložený do duší a sŕdc antroposofov.