Človek

Pravé Ja
Druhé - vyššie Ja
Pozemské ja
Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze
Uvedomovanie ja
Zážitok ja
Ktoré zážitky ja nepodnecuje zmyslový svet?
Ilúzia osobného ja
Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja
Vonkajší svet sa musí stať našou predstavou
Svedomie
Súdnosť človeka

Uvedomovanie ja

Ja svoj pomer k okoliu prejavuje najrôznejším spôsobom. Človek so svojím ja akoby viac vchádzal do seba samého, keď sa snaží sám seba si uvedomovať, - alebo sa viac oddáva vonkajšiemu svetu, snaží sa získať svoju súvislosť s vonkajším svetom. V určitom zmysle si svoje ja uvedomíme, keď svoj pohľad ponoríme do seba, - ak máme príčinu, premýšľať o tom, čo nám život poskytuje, čo nám upiera atď. Vtedy si uvedomujeme svoje ja, alebo tiež vtedy, keď prichádzame do styku s vonkajším svetom, napr: keď sa udrieme, alebo keď nemôžeme vyriešiť nejaký matematický príklad, uvedomujeme si svoje ja v jeho bezmocnosti vzhľadom k pomerom vonkajšieho sveta atď. Čiže svoje ja si môžeme uvedomovať v sebe samých a tiež pomocou vonkajšieho sveta. Svoje ja si človek uvedomí najmä vtedy, keď nastane magický vzťah k ľuďom alebo okoliu, ktorý označujeme ako súcit. Tu sa jasne prejavuje, že od duše k duši, od ducha k duchu prechádza magický účinok. Lebo niečo, čo sa deje vonku vo svete, čo sa tam cíti, myslí, cítime ešte raz v sebe samých, spoluprežívame v sebe niečo duchovno-duševného, ​​ktoré sa odohráva vonku. Tu sa ponárame do vlastného vnútra, pretože súcit je vnútorným duševným zažitkom.

A keď naše ja na tieto zážitky nestačí a potrebuje v sebe zosilnieť, vyjadruje sa to smútkom duševne a fyzicky slzou. Lebo smútok je duševným zážitkom, ktorým sa ja cíti voči vonkajšiemu zážitku silnejšie, než ako by sa cítilo pri neúčasti. Smútok je vnútorným zvýšením činnosti ja. Smútok zvyšuje obsah, intenzitu ja, a je len výrazom toho, že ja sa v tomto momente namáha prežiť v sebe viac ako pri neúčasti.

V tom, čo poznáme ako veselosť alebo smiech, máme zase niečo, čo súvisí so silou alebo slabosťou nášho ja vzhľadom k jeho pomeru k vonkajšiemu svetu. Veselosť alebo smiech znamenajú, že naše ja vzhľadom k poznávaniu a chápaniu vecí a udalostí sa cíti silnejšie. Pri smiechu sa tak naše ja sťahuje, zosilňuje svoju intenzitu natoľko, že sa ľahko vylieva cez okolie. Vyjadruje sa to veselosťou, spôsobom, ako ju prejavujeme. Smútok je v podstate niečím, čo má človek prežívať tak, že popudom k nemu je skutočnosť. Čo v skutočnosti pôsobí na nás tak, že naša účasť nás núti zvýšiť činnosť nášho ja, to nás môže ladiť do smútku.

Naše ja má rôzny vzťah k skutočnosti. V starom zasvätení existovali dve cesty k dosiahnutiu duchovna: cesta ponorenia sa do vlastného vnútra, mikrokozmu - a cesta žitia von do makrokozmu. Všetko, čo sa vyžíva vo veľkom, javí sa už aj v tých najmenších veciach. Spôsob, ako človek zostupuje do vlastného vnútra vo všednom živote, javí sa nám v smútku. A spôsob, ako sa človek môže vyžívať vo vonkajšom svete, javí sa nám v spôsobilosti, s ktorou dokáže chápať súvislosti pochodov, s ktorými sa v živote stretáva. V tom sa potom javí prevaha ja.