Človek

Smiech

je niečo, čo má za základ opačný priebeh ako plač. Ja sa istým spôsobom snaží, aby astrálne telo ochablo, snaží sa nechať jeho sily ísť viac do šírky, rozšíriť ich. Kým stiahnutím sa vyvolá stav plaču, rozšírením astrálneho tela sa privodí smiech. Zakaždým, keď dôjde k plaču, môže jasnozrivé vedomie pozorovať stlačenie astrálneho tela silou ja. Zakaždým, keď dôjde k smiechu nastane rozšírenie, roztiahnutie astrálneho tela silou ja. Len tým, že ja je činné v ľudskej bytosti, že nepôsobí ako skupinové ja z vonkajšku, uskutočňuje sa smiech a plač.

Pretože ja začína byť v dieťati činné postupne, pretože pri narodení nie je ja ešte vlastne činné, ešte neuchopilo nitky, ktoré zvnútra dirigujú organizmus, preto nemôže dieťa v prvých dňoch ani plakať, ani sa smiať. Učí sa to tou mierou, ako sa ja stáva pánom vnútorných nitiek, ktoré sú činné najprv v astrálnom tele. A pretože opäť všetko to, čo je duchovné, nachádza u človeka výraz v telesnosti, pretože telesnosť je len fyziognómiou duchovnosti, je zhusteným duchom, tak sa vyjadrujú tieto vlastnosti aj v telesnom dianí.

Smiech ako aj plač sú istým spôsobom výrazom egoizmu. Smiech, keď ho sledujeme, možno zviesť vždy na to, že sa človek cíti povznesený nad svoje okolie a nad to, čo sa v jeho okolí deje. Prečo sa človek smeje. Smeje sa vtedy, keď sa stavia nad to, čo pozoruje. Nech sa smejeme sami sebe alebo niekomu inému: v podstate je naše ja také, že sa cíti nad niečím povznesené. A v tomto pocite povznesenosti rozširuje sily svojho astrálneho tela, robí sa širším. To je to, čo je základom smiechu. Preto môže byť smiech tak zdravý, keď posilní človeka v jeho pocite seba samého, keď to je oprávnené, keď sa v tom človek povznesie nad seba. Keď vidíme niečo na svojom okolí, na sebe a na ostatnych, čo je v skutočnosti nezmysel, tu je to povznesenie nad nezmyslom, čo sa tu odohráva a nás to rozosmeje. Musi nastať to, že sa človek citi povznesený nad niečím vo svojom okolí a ja to vyjadrí tým, že rozšíri astrálne telo.