Človek

Plač

môže vzniknúť len vtedy, keď ja sa cíti v nejakom ohľade slabé voči tomu, čo ho vo vonkajšom svete obklopuje. Keď nie je ja v organizme, ak nie je individuálne, potom nemôže nastať pocit slabosti voči vonkajšiemu svetu. Človek ako vlastník ja cíti istý nesúlad, istú disharmóniu vo svojom vzťahu k vonkajšiemu svetu. A tento pocit disharmónie sa vyjadrí tak, že sa proti tomu bráni, že to chce vyrovnať. A vyrovnáva to tým, že jeho ja si do seba sťahuje astrálne telo. Môžeme povedať: V smútku, ktorý sa vyžíva v plači, cíti sa ja v istej disharmónii s vonkajším svetom, ktorú sa snaží vyrovnať tým, že stiahne astrálne telo do seba samého, že akosi stlačí svoje sily. To je duchovný základ, ktorý je základom plaču.

Vezmime napríklad plač ako výraz smútku. Smútok by sa musel presne pozorovať v každom jednotlivom prípade, ak sa chceme dostať k jeho základu. Smútok je napríklad výrazom opustenosti, niečoho, s čím sme doteraz boli spoločne. Harmonický vzťah ja k vonkajšiemu svetu by tu bol, keby tu bolo ešte to, čo sme stratili. Disharmónia nastáva, keď sme niečo stratili a ja sa cíti opustené. Tak sťahuje ja sily astrálneho tela, akosi stláča astrálne telo, aby sa bránilo proti opustenosti. To je výraz smútku, ktorý vedie k plaču.

Plač môže byť výrazom hrozného egoizmu, pretože plač je istým spôsobom príliš často len akási vnútorná rozkoš človeka, ktorý sa cíti opustený, sťahuje svojím ja astrálne telo. Snaží sa vnútorne posilniť, pretože sa zvonka cíti slabý. A túto vnútornú silu potom cíti tým, že niečo môže urobiť, totiž roniť slzy. A vždy je spojený s ronením sĺz istý pocit uspokojenia - či už si to priznáme alebo nie.