Človek

Pravé Ja
Druhé - vyššie Ja
Pozemské ja
Vidíme svojím Ja
Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze
Uvedomovanie ja
Zážitok ja
Ktoré zážitky ja nepodnecuje zmyslový svet?
Ilúzia osobného ja
Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja
Vonkajší svet sa musí stať našou predstavou
Svedomie
Súdnosť človeka

Súdnosť človeka

Ak chceme ja porozumieť, musíme sa pozrieť na súčasný stupeň ľudského ja, čoho dosiahlo, čo si vydobylo tým, že sčasti nevedome pracovalo na svojom astrálnom tele. Čo si vydobylo, môžeme označiť slovami: Ja robí z ľudskej bytosti bytosť súdnu, bytosť, ktorá si zo svojho vnútra robí úsudky, či už sú to úsudky rozumové, citové alebo vôľové. Je tým povedané mnohé, ak sa povie, že robí z človeka súdnu bytosť, bytosť, ktorá môže na základe rozumných úsudkov myslieť, cítiť a chcieť. Je tým povedané, že sa človek učí rozlišovať medzi tým, čo je pocitom fyzickej bytosti, a tým, čo je impulzom ľudskej bytosti. Ak sa pozrieme na zvieratá, potom môžeme u neho nájsť v istom ohľade všetky vlastnosti ľudského duševného života. U zvierat nájdeme sympatiu a antipatiu, dokonca aj to, čo je analógiou jedného z najvyšších citov ľudskej duše, analógiou lásky. Nájdeme analógiu toho, čo nazývame ľudskou rozumovou činnosťou. Ale môžeme vidieť rozdiel, ktorý existuje medzi tým, čo máme u človeka, a tým, čo je ako vlastnosť u zvieraťa. U zvieraťa môžeme na základe jeho ústrojnosti, na základe jeho tvaru povedať, k čomu bude v určitom prípade nútené. Táto nutnosť je úplne iná ako u človeka, ktorý si kladie otázku: Mám to urobiť, alebo to urobiť nemám? Človek zvažuje pre a proti, než sa rozhodne. Človek si v priebehu vývoja vydobyl súdnosť.

Ak si premietneme pred svoju dušu najvyšší ideál tohto súdneho človeka s ohľadom na ľudské spolužitie, s ohľadom na spôsob, ako sa k sebe dvaja ľudia správajú, potom sa stretneme s dvoma vecami. Ak sa pozrieme na úsudok, s ktorým sa ľudia stretávajú, potom je to pojem spravodlivosti a pojem lásky. Ak si premietne človek pojem spravodlivosti, bude si môcť povedať: spravodlivosť je niečo, čo možno považovať za vyšší ideál. Znamená to súlad, vyrovnanie v životných pomeroch. Stačí len pomyslieť na dobro a zlo, právo a bezprávie. Ale čo je to, čo ľudskú dušu zaplaví, keď vysloví slovo spravodlivosť, keď sa oddá pojmu spravodlivosti? Je to čosi mrazivého, čo ľudská duša zažije vo svojom pociťovaní, ak sa oddá tomuto pojmu. Spravodlivosť pociťuje ako nutnosť, ako niečo, čo musí byť, ako niečo, čomu sa človek na základe svojho zdravého úsudku musí podrobiť.

Niečo iné pociťuje duša, keď si predstaví pojem so spravodlivosťou takpovediac príbuzný, pojem lásky. Tu nepociťuje duša mrazivosť, ale vnútorné teplo, niečo z toho, čo ľudskú prirodzenosť povyšuje, pretože si musí povedať: to je ešte len ľudský ideál, ak nie je už spravodlivosť uplatňovaná z toho dôvodu, že ju človek pociťuje ako nutnosť, ale preto, že miluje to, čo je spravodlivé, pretože chce z lásky robiť to, čo má byť. Tak stojí - ako ideál mrazivý, ale poznaný, ako nutnosť, a ideál hrejivý, naplňujúci našu dušu vnútorným ohňom - vedľa seba spravodlivosť a láska. A v nich je obsiahnuté to, na čo ako na dva ideály pozerá ľudská duša, keď sa sama seba pýta: Kam sa musím predovšetkým vyvíjať sa svojou súdnosťou? Tam, aby svojim úsudkom, svojím zvažovaním, tým, čo v nej žije, prežívala spolužitie ľudí tak, aby to bolo v zmysle spravodlivosti a lásky. V tomto zmysle vzhliada človek k spravodlivosti a láske ako dvom vysokým vývojovým ideálom.