Človek

Pravé Ja
Druhé - vyššie Ja
Pozemské ja
Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze
Uvedomovanie ja
Zážitok ja
Ktoré zážitky ja nepodnecuje zmyslový svet?
Ilúzia osobného ja
Prežívanie dieťaťa, keď sa necíti ja a keď sa začne cítiť ako ja
Vonkajší svet sa musí stať našou predstavou
Svedomie
Súdnosť človeka

Ja prežívame ako v zrkadlovom obraze

Môžeme si položiť otázku: Nájdeme medzi všetkým, s čím sa vo vonkajšom svete stretávame, čo prežívame od rána do večera, nájdeme medzi týmito vonkajšími vecami ja? Kto si túto otázku nezaujato položí, bude si môcť povedať: Vo všetkom, čo prežívam ako zážitky vonkajšieho sveta, o čo sa moje predstavy, pocity a vôľové impulzy opierajú, ja nenachádzam. Z vonkajšieho sveta sa mi myšlienka ja nemôže vynoriť, predsa však tu je od prebudenia až do zaspania. Čo môže byť tým, čo žije v duši od prebudenia až do zaspania, čo môže byť opäť stále nachádzané v záplave našich predstáv, nálad mysle a vôľových impulzov a čo predsa len môže byť vymazané v okamihu, keď zaspíme? Pretože to nemôže byť nájdené vo vonkajšom svete, tak to musí byť hľadané podľa svojho pôvodu v našom vlastnom vnútornom svete. Avšak naše vlastné vnútro má zase tú vlastnosť, že vymazávame to, čo máme v normálnom vedomí ako svoje vlastné ja.

V celom širokom rozsahu pojmov, ktoré si človek môže tvoriť, nie je ani jediný pojem, ktorý by mohol prispieť k porozumeniu takej skutočnosti, okrem toho, ktorý sa domnieva, že to, čo tu nie je dané vonkajším svetom, vystupuje ako myšlienka ja, ako ju má normálne vedomie. Práve tak nie je skutočnosťou, pretože skutočnosť by nemohla zmiznúť tak, ako mizne myšlienka ja v spánku. Táto myšlienka ja nie je skutočnosťou. Čím teda je? Ak to nie je žiadna skutočnosť, potom nie je žiadna iná možnosť, než že sa budeme domnievať, že je to obraz, ale obraz, ktorý sa nemôže uskutočniť v širokom rozsahu nášho sveta skúseností, ale ku ktorému prídeme porovnaním človeka s jeho zrkadlovým obrazom. Dajme tomu, že by nejaký človek nemal nikdy príležitosť vidieť svoju tvár. S ohľadom na jeho zovňajšok by sa mu viedlo ako s jeho ja. Normálne vedomie prežívá ja vždy len ako obraz. Nemôže preniknúť do toho, čo toto ja je, tak ako človek sa nemôže pozrieť zvonku na svoj tvár. Keď sa však postaví pred zrkadlo, potom sa mu jeho tvár objaví, ale je to obraz jeho tváre. Je to naša vlastná bytosť, ku ktorej sa však predovšetkým ja v normálnom vedomí nedostane, ale prežije ho v zrkadlovom obraze.

A ako sa nemôže zrkadliť, čo tu nie je, tak tu musí byť ja, pretože sa zrkadlí, a pretože príčinou zrkadlového obrazu nemôže byť nič iné. Pretože človeku je dané jeho ja predovšetkým len v zrkadlovom obraze, môže sa stratiť, ako sa stratí zrkadlový obraz nášej tváre, keď sa už nepozeráme do zrkadla. Obraz môže zmiznúť, skutočnosť zostáva, je tu, hoci ju nevnímame. Kto by totiž chcel popierať správnosť poslednej vety, ten by musel tvrdiť, že existuje len to, čo človek vníma. Tu by veľmi skoro uznal absurdnosť tejto vety, keby ju sledoval v jej dôsledkoch. Tak musíme povedať: V myšlienke ja nemáme predovšetkým vôbec žiadnu realitu. Ale získame z nej možnosť, predpokladať realitu nášho ja.