Človek

Život medzi smrťou a novým zrodením
Vonkajší a vnútorný svet po smrti
Vzťah mŕtvych k reči
Orgány neumierajú
Iné prežívanie po smrti v dávnoveku
Vplyv cyankáli na dušu a ducha

Iné prežívanie po smrti v dávnoveku a dnes

Keď človek prechádza bránou smrti, potom má v prvých dňoch po opustení svojho fyzického tela ešte u seba svoje éterické telo, a pred sebou ako vo vyrovnávacích všeobecných obrazoch celý svoj chod života, ktorý prekonal, potiaľ, pokiaľ si spomína. Toto životné tablo má zosnulý pred sebou ako obsah obrazu viac dní. Tak je to dnes. V dávnoveku kedy mali ľudia tu na zemi obsah obrazu, mali bezprostredne po smrti pred sebou v spätnom pohľade to, čo dnešný človek prežíva, racionálno, logické poňatie sveta, ktoré nemali medzi narodením a smrťou. To, čo mal človek staršieho dejinného obdobia až po smrti: krátky spätný pohľad v abstraktných pojmoch a impulz slobody, ktorý mu tak zostal pre život medzi smrťou a novým narodením, to sa mu vsunulo do pozemského života počas vývoja ľudstva.

To patrí k tajomstvám bytia, že sa nadzmyslovosť neustále vsúva do zmyslovosti. Čo je dnes rozšírené nad pozemským životom, schopnosť abstrakcie a slobody, to bolo niečo, čo u staršieho ľudstva prichádzalo až po smrti do vlastností človeka s týmto spätným pohľadom, zatiaľ čo dnes má človek behom pozemského života medzi narodením a smrťou racionalitu, intelektualitu a slobodu, a preto spätný obrazový pohľad po smrti. Tak sa veci do seba zasúvajú. Neustále sa zasúva reálna konkrétna nadzmyslovosť do zmyslovosti.